Deň 1
Hlavný stan sme rozložili v suteréne u Brianovych rodičov, ktorí bývajú v malom mestečku Lynden. Mestečko je postavené nad sieťou podzemných tunelov, ktorými sa z neďalekej Kanady vo veľkom pašuje marihuana. Lynden sa inak hrdí najmä dvoma zvláštnosťami: rekordným počtom kostolov na kilometer štvorcový a prístupovou cestou, ktorá optimisticky vedie pomedzi dva cintoríny.
Vysmiati a nepremokaví - takto sme vyzerali na začiatku
Ráno vyrážame v starom chevrolete k úpätiu sopky Mount Baker , kde začína náš "pochod smrti". Chce sa mi smiať od šťastia, keď vdychujem voňavý vietor v riedkom jedľovom lese. Vytrvalý dážď v tom čase ešte nepovažujeme za problém. Mňa však trochu trápi slabá kondícia – ťažký batoh dáva v kopci zabrať viac ako som si pamätal. Napriek tomu sa nám darí rozložiť stan na plánovanom mieste dávno pred zotmením a ešte stíhame aj rýchly výlet na jeden z okolitých štítov. Vnútro oblaku ponúka nezabudnuteľné pozadie k pikniku uprostred jazykov zabudnutého letného snehu.
Deň 2
Pred východom slnka učím Briana šťavnaté slovenské nadávky, keď si obúvame úplne mokré a ľadovo-studené vibramy. Dážď v noci len zosilnel a kvôli vysokej vlhkosti vzduchu sa nám nepodarilo nič zo včerajška vysušiť. Dnes nás čaká 25 kilometrov chôdze hustým pralesom, v ktorom rastú hríby s polmetrovými klobúkmi. Ranný opar plaziaci sa pomedzi mohutné červené cédre dodáva tejto scenérii rozprávkovú príchuť.
Početné rozvodnené potoky sa väčšinou dajú ľahko preskákať z brehu na breh po kameňoch a niektoré sú dokonca premostené spadnutým kmeňom stromu. Rieka Chilliwack River je však príliš široká, a tak nám nezostáva nič iné, len ju prebrodiť. Pri brodení si síce poctivo priväzujeme topánky o ruksak, ale vyzliecť si nohavice by bolo stratou času – už pred vstupom do vody boli úplne premočené. Neutíchajúci dážď nám dnes ukazuje, kde končí voduvzdornosť gore-texového oblečenia. A vzdušná vlhkosť, tá preniká úplne všade, vrátane takých dobre chránených miest, ako vnútro igelitového sáčku uprostred ruksaku zabaleného do nepremokavej prikrývky.
Pri brodení Chilliwack River máme neočakávanú spoločnosť. Okolo nôh sa nám ospalo prevaľujú veľké červené lososy. Žiaľ, my sa budeme musieť uspokojiť s oveľa skromnejšou večerou (dehydrované jedlo z ruksaku). Lososy síce vyzerajú na prvý pohľad znudene, no keď som sa jedného pokúsil chytiť do rúk, rozpŕchli sa ako stíhačky. Nechápem, ako ich to tie medvede grizly lovia...
Vzdialenosť od rieky k nášmu plánovanému táborisku v priesmyku Whatcom Pass je necelých 15 kilometrov, ale večerné stúpanie do zdanlivo nekonečného kopca poriadne preveruje našu vôľu. Spoznávam dovtedy netušené podoby mojej slabosti i sily. Oceľový Brian zvádza na každej nádejne vyzerajúcej zákrute rovnaký psychický boj, ale napokon sa za padajúcej tmy konečne dostávame až do najvyššieho bodu priesmyku, kde nás čaká zaslúžená odmena – upravené miesta na stany a dokonca aj fungujúca latrína.
Deň 3
Ráno sa počasie umúdrilo a konečne môžeme všetko – tým myslím úplne všetko – vysušiť.
Kým je prádlo v slnečnej sušičke, podnikáme výlety na okolité kopce. Tunajšie ľadovce a plesá mi silne pripomínajú Alpy, na ktoré v Amerike často s nostalgiou spomínam. Ak nerátame Aljašku, v Severných kaskádových vrchoch sa nachádza polovica všetkých trvalo zasnežených vrcholov v Spojených štátoch. Teraz máme väčšinu z nich ako na dlani. Obed zapíjame malinovkou zo snehu a chtiac-nechtiac chytáme aj nejaký ten bronz.
Ľadovce sú síce výborným miestom na opaľovanie, ale prístup k nim býva niekedy delikátny:
Brian si nedával pozor a len toto po ňom zostalo:
Deň 4
Tak ako Kenny v South Parku, aj Brian vstal v ďalšom dieli nášho seriálu z mŕtvych. Nemôže si predsa nechať ujsť zážitok, ktorý je každým rokom na Zemi vzácnejší – celodennú túru prvotným pralesom, čo nikdy nepoznal sekeru.
Stromy rôznych druhov sa tu týčia k vzdialenému nebu v prirodzenej harmónii, ktorej sa človek dokázal priblížiť azda len katedrálou v Chartres alebo Mozartovým Requiem. V zelenom šere tvorenom ich mohutnými korunami vynikajú ozrutné kmene tisícročných cédrov. Človek sa pri nich cíti takýto maličký:
Keď strom umrie prirodzenou smrťou, z jeho kmeňa vyrašia stromy nové vo veľkolepom cykle obnovy života. V pralese ani pôda nie je len obyčajnou hlinou, ale stále viditeľnými kmeňmi starodávnych stromov v rôznych štádiách premeny. Ťažko povedať, čo je vlastne v prvotnom pralese mŕtve a čo je už alebo ešte živé. Kráčať týmto lesom je pre mňa ako dotýkať sa elixíru nesmrteľnosti.
Ale dosť bolo patetického vytešovania sa. Vráťme sa do práce. Dnešný tábor rozkladáme na brehu jazera Ross Lake , ktoré je obľúbeným cieľom miestnych vodákov. To znamená, že po niekoľkých dňoch znovu stretávame iných ľudí. Je to zvláštny pocit, v prírode človek ľahko zdivie a cesta späť do ľudskej spoločnosti nebýva vždy jednoduchá. Ale civilizácia nám ukazuje tú najpriateľskejšiu tvár. Vodácka partia nás pozýva na bohatú večeru, ktorá padne neskutočne dobre po štyroch dňoch strávených na sušenej strave. Na tejto fotke si oblizujem si prsty nad prvým skutočným jedlom po dlhom čase – pečeným mäsom, pirohmi a zelenou fazuľkou:
Voľný podvečer inak delíme medzi plávanie, pranie a fotografovanie. Ľadovcový kotol Jack Mountain pôsobí tak majestátne, že si zaslúži hneď niekoľko fotiek – v slnečnom aj mesačnom svetle.
Deň 5
Na opačnej strane jazera nechávame ruksaky v lese a len tak naľahko podnikáme výlet na štít s optimistickým názvom Desolation Peak. Svojho času sa na ňom rozhodol stráviť leto beatnický básnik Jack Kerouac. Nevyšlo. Po čase zdupkal, lebo nezniesol samotu. Napriek tomu pustovnícka skúsenosť z Desolation Peaku zmenila Kerouacov pohľad na život a vrch získal pevné miesto v svetovej literatúre vďaka knihám Desolation Angels a Dharmoví tuláci. Mimochodom, z Desolation Peaku (a platí to o všetkých vrcholoch, na ktoré sme vystúpili) nevidno nijaké dediny, chaty, cesty, či stĺpy vysokého napätia. Mobil nezachytí žiaden signál. Niet tu ničoho, čo by sa dalo pripísať človeku. Kým v meste je pocit samoty tvorený nízkym počtom osobných kontaktov, v horách samota znamená úplné odlúčenie od ľudského druhu.Keďže Jack Kerouac bol básnik, asi nedokázal poriadne oceniť síce prozaickú, ale veľmi príjemnú stránku takejto samoty: obrovské a sladké čučoriedky, ktoré na stráňach Desolation Peaku zbierajú len medvede. S Brianom sme Jackovu chybu samozrejme napravili.
Hm, neviem, kde sa na fotke z vrcholu Desolation Peak zobralo to kura. Každopádne, keďže podľa Briana ide o chráneného vtáka, radšej siahame po potrave, ktorú nechránia federálne zákony. Mimochodom, nasledujúca fotka vznikla čisto zo zištných dôvodov a s výrobcom keksov sa rád dohodnem na naturálnej odmene za reklamu.
V Severných kaskádových horách nie sme na vrchole potravinového reťazca sami. Ale tento maco si našťastie našiel inú večeru, než dvoch ľudských návštevníkov:
Keď už spomínam medvede, je mi trochu ľúto, že amerikanizácia sa na Slovensku prejavuje najmä pozeraním tupých filmov a seriálov. Ja by som privítal v našich národných parkoch radšej úplne iný americký zvyk. V oblastiach s výskytom medveďa je zakázané nechávať v noci potravu v stane. Namiesto toho sa potraviny vešajú na stromy, alebo, čo je podľa mojich skúseností oveľa praktickejšie, ukladajú do pekných nerozbitných "bear-proof" nádob, umiestnených v dostatočnej vzdialenosti od stanu. Ten menší súdok na fotke sme zobrali so sebou z New Yorku, ten väčší nám zadarmo požičala správa miestneho národného parku. Keby to tak fungovalo aj na Slovensku, možno by nemuselo dochádzať k nehodám typu, že medveď vytiahne v noci človeka labami zo stanu.
Ale vráťme sa k denníčku. Z úpätia Desolation Peak mierime v plnej poľnej na východ neudržiavaným lesným chodníkom. Les okolo nás sa ustavične mení, reagujúc na prostredie, v ktorom rastie. Na západnej strane prevažujú jedle, kým východná, suchšia strana patrí boroviciam. Hlboké, tmavé farby dažďového pralesa v údolí kontrastujú so svetlými tónmi zelenej vo vyšších pásmach. Opojení prírodným divadlom si len úchytkom mozgu všímame hromadiace sa ťažkosti. Šťastne, aj keď nie úplne bezbolestne prežívame útok divokých ôs. Napriek poctivo nosenej ortéze mi postupne odchádzajú obe kolená. Ale hlavným problémom sú stovky víchricou pováľaných stromov, ktoré musíme ustavične preliezať alebo podliezať. S ťažkým ruksakom to nie je žiadna sranda, ale aspoň som konečne pochopil, kde sa vzalo porekadlo, že "cesta je zarúbaná".
Kvôli popadaným stromom nás tma zastihuje nepripravených v hustom lese pri akomsi potoku. Jedno z mála miest, kde sa skutočne, ale skutočne nikde nedá rozložiť stan. Z posledných síl, a pri svetle čeloviek, nakoniec nachádzame krásne vyrovnaný piesočný povrch so starým ohniskom. Prehlasujeme ho za hľadaný Little Fish Shelter a rozkladáme stan. Posledné zvyšky vedomia odchádzajú, len čo vkĺznem do spacáku.
Deň 6
Ráno nás čaká vážne rozhodnutie. Moje kolená sa v noci odmietli zregenerovať. Každý krok je preto sprevádzaný ostrým výstrelom bolesti. Zvyšok pôvodne plánovanej trasy by sa pritom dal zhruba opísať ako hore-dole-hore-dole-hore-dole... Cesta je síce optimisticky rozrátaná na dva dni, ale po včerajších skúsenostiach s popadanými stromami si ani jeden z nás nie je istý, či je tento plán zvládnuteľný. Napriek tomu sa Brian rozhoduje riskovať. Ja sa radšej rozhodujem pre relatívne bezpečnejšiu trasu, z ktorej sa dá v prípade zdravotných problémov ľahšie ustúpiť na používané turistické chodníky. Terén by mal byť podľa mapy tiež o čosi šetrnejší na kĺby. S ťažkým srdcom sa s Brianom na dva dni lúčime. Vraciam sa späť k jazeru a kráčam popri jeho východnom brehu. V slnkom vyhriatom lese mám zmiešané pocity. Na jednej strane sa bojím o Briana na jeho krkolomnej trase. Na druhej strane sa cítim úžasne voľne, ako za starých čias, keď som sa cez víkendy sám túlaval po švajčiarskych horách: Myšlienky slobodne poletujú a v osamelej chôdzi nachádzam vyrovnanosť s okolitým svetom i so samým sebou.
Večer znovu stretávam ľudí – dvoch rangerov zo správy národného parku. So starým pánom nadväzujeme príjemný rozhovor. Mladá žabka, ktorá ho sprevádza, však potrebuje ukázať autoritu a pýta sa, či mám povolenie táboriť. Vysvetľujem jej situáciu a po nahlásení osobných údajov do vysielačky dostávam virtuálne povolenie. Poriadok musí byť. Ešte mi je oznámené, že mám šťastie, lebo oficiálne táborisko dnes nie je plné. Oficiálne táborisko je mimochodom kus riedkeho borovicového lesa, kde by sa pohodlne zmestilo zhruba dvadsať stanov. Okrem dvoch rangerov a mňa v ňom nikto nie je a absencia akýchkoľvek ľudských stôp naznačuje, že "šťastie" by som tam mal asi každý deň. Potichu sa čudujem, kde všade dokáže preniknúť byrokracia a mám pocit, že aj starší ranger sa za svoju parťáčku trochu hanbí.
V noci sa znovu spúšťa dážď. Pri zaspávaní mám vzácnu zvukovú kulisu. Len si to predstavte: Ležíte sami v stane... na nylonovú stenu stanu bubnujú kvapky dažďa... zahaľuje vás čierno-čierna tma... a v lese okolo stanu zavýjajú vlci...
Deň 7
Zvieratá v Severných kaskádových vrchoch nie sú veľmi plaché. Ráno vyliezam rozospatý zo stanu a čaká ma tam laň s mladým jelenčekom. Púšťam sa na čerstvom vzduchu do raňajok a laň pokojne obžiera nejakú trávu meter odo mňa. Len to mláďa sa ma viditeľne bojí a ustavične odbieha. Jelene dojedli prvé, takže stan balím už sám. Tábor opúšťam skôr, než sa rangeri stihnú vôbec zobudiť. Čaká ma dlhá cesta do divokých východných končín, kde sa mám večer stretnúť s Brianom.
Niekoľkokrát sa dostávam do vnútra oblaku, kde nerozhodný umelec vytvára svet nanovo. V hmle sa znenazdajky objavujú náhodné útržky majestátneho skalného kotla Jack Mountain – tu kúsok alpínskej lúky, tam rozoklaná skala alebo modrastý blok ľadovca. Vzápätí miznú, ako sny v nepokojnom spánku. Aj les popustil uzdu svojej fantázii a krajinu vymaľoval na strieborno.
Moja trasa zahŕňa výstup na štít s prívetivým názvom Devils Dome . Diablov dóm, ten kamenný žartovník, ma víta prudkou snehovou búrkou, v ktorej sa rýchlo stratila akákoľvek stopa po chodníku. Zostup z vrcholu sa snaží preveriť moju logiku, čítanie mapy a sebaovládanie. Smejem sa do vetra, pretože viem, že ani nulová viditeľnosť, ani kanadský severák, ba ani delikátny skalný terén nie sú pravými prekážkami. Jediným skutočným nebezpečím by bolo prípadné chybné rozhodnutie, zvolené mnou samým v panike alebo strese. Správnu alebo nesprávnu cestu si človek vyberá sám v horách, aj v živote. Zvyšok je len divadlo hrané prírodnými živlami. No nie je presne toto posolstvo všetkých tých starých príbehov o pokušiteľovi? Že jediný boj, na ktorom záleží, musí človek vybojovať vo vlastnom vnútri?
Ale už zase odbočujem od rozprávania. Po zostupe z Diablovho dómu sa vydávam očarujúcim skalným hrebeňom k Diablovmu priesmyku, kde sa máme stretnúť s Brianom. Prichádzam okolo štvrtej poobede a úspešne nachádzam jediný zdroj vody v oblasti. Keďže sa nachádza dosť ďaleko od chodníka, Brianovi označujem prístupovú cestu jednou z mojich trekkingových paličiek. Stan rozkladám na príhodnom, stromami chránenom mieste a na konároch suším mokré veci. Objavujem tiež roztomilých susedov, dva svište, ktoré si ma prišli obzrieť. Keď stojím pokojne, bez pohybu, svište sa odvážia tak blízko, že môžu neznáme dvojnohé zviera oňuchať. Po Brianovi niet nijakej stopy.
Tesne pred zotmením sa vyberám s čelovkou vo vrecku späť do priesmyku v nádeji, že Brian uvidí svetlo mojej lampy, ak dorazí v noci – za predpokladu, že práve teraz neleží niekde dolámaný. V duchu si tiež prechádzam núdzový plán, ktorý sme zostavili pre prípad, ak by jeden z nás neprišiel na stanovisko. Našťastie v polovici cesty do priesmyku Briana stretávam živého a zdravého. Už z diaľky máva palicou, ktorú som nechal v priesmyku ako značku.
Radostne sa znovu zvítavame. Brian vyzerá strašne, za dva dni zostarol o dva roky. Zlá cesta mu dala poriadne zabrať a jeho kolená sú teraz v horšom stave ako tie moje. Ale to už vôbec nevadí, lebo je pred nami len posledný deň cesty. Potravy máme dosť aj pre prípad, že by sme museli ešte raz núdzovo zakempovať. A takto vyzerala posledná, siedma noc v divočine: Sme síce trochu zarastení a špinaví, ale šťastní tak, ako sa dá len v divokých horách.
Deň 8
Celková únava si vyberá svoju daň a posledných 24 kilometrov nám trvá dlhšie, než sme plánovali. Brianov otec nám vyšiel naproti a doniesol so sebou aj vzácne dary: pravý pomarančový džús, sendviče z čerstvého chleba a uhorku. Možno to vyznieva smiešne, ale v niektorých situáciách získavajú aj úplne všedné veci nevyčísliteľnú hodnotu. Toto je jedna z vecí, ktoré mám na horách rád. Človek si uvedomuje, že nič v živote nie je samozrejmé.
Posledných tisíc výškových metrov dole vedie strmými serpentínami, na ktorých kladieme viac telesnej váhy na trekkingové palice, než na boľavé nohy. A potom je tu odrazu koniec lesa a vyasfaltované parkovisko. Autá na ceste vyzerajú cudzo a neskutočne, ako keby jazdili po úplne inej planéte. Po ôsmych dňoch si na civilizáciu zvykáme len veľmi pomaly. Severné kaskádové vrchy sú jedným z posledných nedotknutých kútov Ameriky, a tak sa nám aj dedinská cesta odrazu zdá plná ľudí. Až večera v malom steak house ma znovu robí človekom. Pri steaku z bizóna a pohári Cabernet Sauvignon objavujem, že mestský spôsob života vôbec nie je zlý.
"Neviem ako ty," hovorí Brian, "ale ja by som už celkom rád videl nejaký mrakodrap."
