Harry Potter a princ dvojakej krvi pôsobí na prvý pohľad až príliš aktuálne. Možno sa len celá sága pomaly blíži k vrcholu a možno Rowlingová reagovala na našu súčasnú realitu. Čarodejnícka komunita je totiž sužovaná terorom, početnými vraždami a únosmi. Odpoveďou je svojská kultúra strachu, živená propagandistickými plagátmi a nezmyselnými bezpečnostnými inštrukciami v poštových schránkach. Ostentatívna prítomnosť tajných agentov na londýnskej King‘s Cross Station získava vo svetle udalostí zo 7. júla 2005 priam prorocký nádych.
Veď-Viete-Kto (ak sa nebojíte vysloviť jeho meno, tak Lord Voldemort) zhromažďuje starých stúpencov a skrytý konflikt z predchádzajúcich častí prerástol do otvorenej vojny. Pod vplyvom udalostí sa mení aj Harry: z nesmelého chlapca (1. diel) najprv na nedobrovoľnú hviezdu (4. diel) a z nej (6. diel) na predčasne dospelého bojovníka, ktorého hlavnou túžbou je v prípade smrti zobrať so sebou čo najviac nepriateľov. Oproti piatemu dielu sa Harry stal zodpovednejším, ale i cynickejším. Ešte šťastie, že dospievanie so sebou prináša aj krajšie zážitky než prenasledovanie Smrťožrútov. Harry a jeho najlepší priateľ Ron majú odrazu kopu starostí s dievčatami – každý však iného druhu.
Okrem Harryho a jeho čitateľov postupne dospieva aj autorkin štýl. V šiestom dieli sa Rowlingová viac hrá s opismi, takže jednotlivé scény sú uvádzané vetami typu „An immense chimney, relic of a disused mill, reared up, shadowy and ominous.“ Možno klišé, ale rozhodne umocňujúce atmosféru. A atmosféra je, rovnako ako celý dej, každým novým románom temnejšia. Tam kde chýba svetlo, akoby vystupovali viac do popredia zmyslové vnemy: zvuk utekajúcich nôh, zápach nočnej rieky, útržky ľudskej tváre skôr tušené než videné pod tmavou kapucňou. Dôraz na kvalitne opísané zmyslové vnemy spoľahlivo vťahuje čitateľa do deja. Nechýba ani svieži humor, v Princovi dvojakej krvi postavený najmä na vtipných hláškach a vypointovaných epizódkach. Niektoré výroky evokujú svojou typicky anglickou „suchosťou“ Monty Pythonovcov.
Na druhej strane sa akosi vytratilo frenetické napätie z predchádzajúcej časti. Hlavní hrdinovia žijú síce v ustavičnom nebezpečí, no neprežívajú už toľko dobrodružstiev ako kedysi. Najmä v prvej polovici knihy sa do menej hutného deja potichu vkráda nuda. Román sa tiež, v zhode so svojím názvom, sústredí viac na Harryho. Jeho priatelia Ron a Hermiona získavajú väčšiu pozornosť autorky len veľmi pozvoľna. Ešte horšie dopadli ostatné postavy, pomaly zozbierané z predchádzajúcich dielov. V najnovšom románe sa väčšina z nich len tak mihne, bez toho, aby výraznejšie rozčerili pokojnú hladinu príbehu.
Komornejší rámec však umožnil hlbšie rozpracovanie vzťahov medzi hlavnými protagonistami. No a dospievanie prináša so sebou nielen veľa radosti, ale aj mnoho nedorozumení a nepredvídateľných zmien. Opis vzťahov medzi stredoškolákmi našťastie nikdy neskĺzol do povrchnosti seriálu Beverly Hills 90210. Psychológia viacerých postáv tiež nečakane získala novú dimenziu – niekedy až mrazivo hrozivú.
Rowlingová pripravila stálym čitateľom niekoľko prekvapení. Najväčším a najočakávanejším z nich je dopredu avizovaná smrť jednej z kľúčových postáv. Ďalšou katastrofou je nový učiteľ Obrany proti čiernej mágii. Harry sa dozvie viac aj o minulosti svojho úhlavného nepriateľa, Lorda Voldemorta. Nanešťastie informácie získava tak nejako bezpracne, čím Rowlingová stratila ďalšiu príležitosť na napísanie potrebnej dobrodružnej epizódy. A tak sa poriadnej akcie dočkáme až v strhujúcom závere.
Tragický koniec knihy nezanechá v čitateľovi veľmi dobrý pocit. Skôr smútok, hnev a pár nezodpovedaných otázok. Tak to má byť, veď prečo inak by sme čakali na siedmy diel. No sága pomaly ale iste opúšťa pole oddychového čítania. Napriek svojmu temnému podtónu, Harry Potter a princ dvojakej krvi obsahuje v sebe hlboké morálne posolstvo, snažiace sa osloviť terorom sužovaný Západ. Rowlingovej príbeh nám ukazuje skutočnú cenu priateľstva. Oživuje prastarú vieru, že láska víťazí nad smrťou. Učí nás nezúfať si ani uprostred prehratého boja. A tiež hovorí veľa o strachu. Hoci aj slovami modernej rozprávky o nemŕtvych:
"There is nothing to be feared from a body, Harry, any more than there is anything to be feared from the darkness. Lord Voldemort, who of course secretly fears both, disagrees. But once again he reveals his own lack of wisdom. It is the unknown we fear when we look upon death and darkness, nothing more."
Vzhľadom na krátky čas zostávajúci do otvorenia hladného vianočného trhu mám len strach, že v narýchlo preloženej slovenskej verzii už nenájdeme Rowlingovej šarmantnú hru s francúzskym prízvukom, či konzistentné striedanie literárnej angličtiny profesora Snapea s Hagridovym slangom. Preložiť viac ako 600 strán umeleckého textu za pár mesiacov je nezávideniahodná úloha.
V jednej z úvodných scén hovorí sklesnutý minister mágie britskému premiérovi: „Hm, veď vy ani neviete kto je Veď-Viete-Kto.“ V skutočnom svete by si túto vetu málokto dovolil povedať. Príbehy o boji Harryho Pottera proti Lordovi Voldemortovi sú čítané na celom svete. No a román Harry Potter a princ dvojakej krvi určite nerobí svetoznámej ságe hanbu.
