Manželstvá v indickom štáte Radžastan sa spravidla neuzatvárajú z lásky. Mladí ľudia majú šťastie, ak sa pred sobášom vôbec poznajú. V Krišnovom prípade zoznámenie s prvou nádejnou nevestou prebehlo na hostine usporiadanej jeho rodičmi. Tam mu predstavili mladučké dievča so slovami "Krišna, túto ženu si zoberieš za manželku." No hostina neprebiehala až tak hladko, ako si starešinovia dvoch dedinských rodov naplánovali. Podľa Krišnových slov sa nevesta ukázala ako veľmi hádavá a jemu sa podarilo uniknúť z chystaného chomúta.
Posmelený prvým víťazstvom sa rozhodol odmietnuť aj druhú nevestu, ktorú mu priviedli. Povedal o nej, že je preňho "príliš čierna". Napriek nátlaku príbuzných, zo sobášu opäť nebolo nič. Na pohoršenie celej dediny, Krišna si svoju nevestu nakoniec vybral sám – bolo ňou dievča, ktoré poznal od malička a s ktorým si rozumel.
Romantický Džodpur je známy aj ako "Modré mesto". Práve sem Krišna utiekol pred dedinskou sociálnou kontrolou. Podľa rodičov ho mestský život a zhubný vplyv západu úplne pokazili. |
Do Krišnovej dediny prichádzame rozheganým Mahindra džípom. Vo vyprahnutej polopúšti sa krčia okrúhle chatrče z hliny a prútia. Riedke koruny stromov poskytujú aký-taký tieň pre párik zaparkovaných tiav. A ako pripomienku pokroku – i jeho hraníc – vidno na vzdialenom obzore rad novo postavených veterných turbín.
Podľa radžputskej tradície žiaden cudzí muž nesmie vidieť tvár vydatej ženy. Miestne ženy preto chodia úplne zahalené. Na rozdiel od Moslimiek však hinduistické Radžputky nemajú ani len otvor na oči. Aj keď je ich hodvábny závoj čiastočne priesvitný, všetko, čo vidia sú len tiene. Predstavte si tak celý deň pracovať, alebo sa pohybovať po kamenistých cestách-necestách. Celý deň, celý rok, celý život...
Vyprahnutá krajina okolo Krišnovej dediny. Vľavo hore ženy so zahalenými tvárami nesú na hlavách kamene potrebné na stavbu cesty. |
Ako nevedomý Európan si môžem dovoliť akúkoľvek otázku. A tak sa pýtam Krišnovho strýka, prečo chodia ženy na radžastanskom vidieku zahalené.
"Kvôli úcte," odpovedá bajúzatý patriarcha a ponúka nám ópium. Svoj enigmatický výrok ďalej nerozoberá. Namiesto toho sa púšťa do vychvaľovania rodičmi dohodnutých manželstiev. Ako mi vysvetľuje, manželstvo v Indii sa uzatvára na celý život. To nie je ako v mojej krajine, kde sa ľudia berú a rozvádzajú podľa ľubovôle. Preto treba takýto vážny krok urobiť s rozvahou. Môžeme sa rozhodnúť s niekým stráviť život na základe citu tak náhodného a prchavého ako láska? Samozrejme, že nie! Láska a manželstvo jednoducho nejdú dokopy. Nevestu synovi by mali vybrať skúsení a rozumní rodičia. Krišna sa nespokojne vrtí, ale neodváži sa strýkovi skočiť do reči. Tu, na dlážke z udupanej hliny sa práve odohráva tichá bitka dvoch spoločenských systémov – bitka o budúcu podobu Indie.
Krišnov strýko si uväzuje turban predtým, než sa pustí do neposlušného synovca. |
Domácnosť Krišnovho strýka je tak vzorová, že by ju mohli pokojne ukazovať v niektorej z nábožensky ladených telenoviel, ktoré sú teraz tak populárne v indickej televízii. Jednou zo žien žijúcich v hlinenom dome je aj vdova po jeho mŕtvom synovi. Po tragickej autonehode sa o ňu svokrovci postarali tak, ako káže zvyk. Krišna mi vysvetľuje, že vdovu v podstate živia z vena, ktoré kedysi dostali od jej rodiny. Keďže vláda nevytvorila žiadnu záchrannú sociálnu sieť, veno by malo byť poistkou v prípade, že žena zostane bez prostriedkov. V skutočnosti však veľmi často veno zhrabne manželova rodina, a vdova, niekedy i s malými deťmi, sa ocitne na ulici. Veno v Indii býva pritom obrovské – sám som stretol chlapíka, ktorý celý život tvrdo drel len preto, aby mohol postupne vydať svoje tri sestry.
Kedysi spoločnosť očakávala, že sa vdova sama zaživa upáli (alebo, ak nemá dosť odvahy, bude zaživa upálená) na hranici spolu s manželovým mŕtvym telom. Steny džodpurskej citadely sú posiate otlačkami rúk, ktoré manželky a konkubíny mŕtvych maharadžov zanechali tesne pred svojou nútenou smrťou. Tento konkrétny odtlačok pochádza z polovice 19. storočia, teda už z obdobia po oficiálnom zákaze zvyku sati britskými úradmi. |
Cestou späť do Džodpuru sa zastavujeme na miestnom družstve. Ujíma sa nás sám predseda, ktorý víta príležitosť precvičiť si angličtinu. Hoci družstvo má vyše sto členov, on jediný z nich je gramotný. Predtým, než ho rodičia donútili začať pracovať, sa mu podarilo ukončiť až päť ročníkov základnej školy. To sa považuje v roľníckej kaste Džatov za mimoriadny úspech. Na druhej strane, miestna brahminska rodina (t.j. vyššia kasta) sa hrdí tým, že všetci jej synovia ukončili 10-11 ročníkov. Dcéry prirodzene nie, pretože sa museli ešte pred ukončením formálne povinnej školskej dochádzky vydať. Tak ako káže tradícia a dobré mravy.
Nie všetci Indovia žijú podľa pravidiel polofeudálneho Radžastanu. Juhoindický štát Kerala sa vždy vymykal z priemeru. Najprv bol pod vplyvom sýrskych kresťanov, neskôr ho dlhé desaťročia ovládali komunisti. Súčasťou ľavicovej politiky v Kerale bolo aj zavedenie skutočne povinnej školskej dochádzky, a to pre dievčatá rovnako ako pre chlapcov. Vďaka tomu sa ženy vydávajú neskôr, sú vzdelanejšie a dokonca vedia čo-to aj o antikoncepcii. Keďže deti musia byť cez deň v škole a nemôžu pracovať na poli, odpadá aj najdôležitejší dôvod mať veľa detí - lacná pracovná sila. Výsledkom sú menšie, ale blahobytnejšie rodiny, ktoré môžu svojim dvom alebo trom potomkom dopriať lepšie vzdelanie a zdravotnú starostlivosť, než býva zvykom vo väčších severoindických domácnostiach.
Vzdelanie tiež prudko zvýšilo spoločenské postavenie žien. Ak má žena platenú prácu, potom nepotrebuje veno. Ak rodina nemusí roky sporiť na veno, potom nie je narodenie dcéry namiesto syna takou tragédiou. Dokonca aj celý systém vynútených sobášov stráca svoje opodstatnenie: Keďže vzdelaná a zamestnaná žena nie je finančne závislá od príbuzných, rodine už tak nezáleží na výbere manžela. Žiaľ, väčšina indických štátov má k vzdelaniu oveľa vlažnejší postoj, než Kerala.
Kerala sa hrdí jedinečnou kultúrou, ktorej najznámejším príkladom je chrámový tanec Kathakali . Napriek kultúrnym rozdielom by sa však mnohé keralské vymoženosti dali ľahko aplikovať aj v iných indických štátoch. Začať by sa mohlo napríklad s povinnou školskou dochádzkou. |
Tam, kde zlyháva vládna politika, pomáha u nás tak často zatracovaná globalizácia. Počas dlhej cesty vlakom zo Satny do Varanasi sa o kupé delíme s Rajom. Sme približne v rovnakom veku, obaja sme pričuchli k novinárčine (Raj v indickej BBC, ja v Slovenskom rozhlase) a zbožňujeme film Darjeeling Limited . Tém na konverzáciu je teda neúrekom. Kým míňame v tme ponorené ryžové polia Ándhrapradéšu, Raj rozpráva bezchybnou angličtinou o svojom živote.
Narodil sa v bohatej rodine kalkatských obchodníkov. Vychovali ho internátne školy, kde sa rozprávalo výlučne po anglicky. Po spromovaní sa zamestnal v BBC. Jeho súrodenci pracujú pre nadnárodné spoločnosti. Už nežijú všetci spoločne v rodinnom sídle so štyridsiatimi izbami, ale v moderných malých bytoch. Mimo rodnej Kalkaty. Keď prišiel čas na manželstvo dohodnuté rodičmi, Raj a jeho súrodenci povedali slušné, ale rázne nie. A rodičia túto odpoveď nakoniec akceptovali, lebo moderná doba ich obrala o akúkoľvek možnosť prinútiť svoje samostatné deti k poslušnosti.
Raj by najradšej zriadil v rodinnom paláci hotel. Spôsob života v Indii sa podľa neho zmenil natoľko, že 40-izbový dom sa už nikdy nezaplní novými generáciami rodinného klanu. Na obrázku je vnútro podobného sídla, úspešne slúžiaceho ako hotel v meste Džodpur. |
Prirodzene, modernizácia má aj neprajníkov, ktorí argumentujú, že hinduistická kultúra je odlišná od západnej, že má vlastný hodnotový systém, ktorý vraj robí Indov šťastnými. Zhodou okolností, tieto slová som v samotnej Indii vždy počul len od starších mužov z vyšších kást. Nikdy nie od ich zahalených žien, nespokojných detí, či zneužívaných sluhov. Každopádne to nie je nový argument. Keď britský guvernér zakázal v Indii upaľovanie vdov zaživa, mužskí príslušníci hinduistickej aristokracie ho tiež obvinili z kultúrnej necitlivosti. Čo si o celej kauze mysleli ich manželky, sa žiaľ v archívoch nedochovalo.
O nutnom rešpektovaní cudzích kultúr a nevyliečiteľných civilizačných rozdieloch najviac básnia tí, ktorým tieto rozdiely prinášajú mocenské výhody. Nielen v Indii. Aj vo Washingtone, Teheráne, či Jeruzaleme. No bežní ľudia na celom svete medzitým snívajú podozrivo podobné sny o sebarealizácii, láske a slobode.
Tu niekde je miesto, kde sa podľa mňa liberalizmus rozchádza s multikulturalizmom. Verím, že štát by nemal mať právo zakázať dospelému a svojprávnemu človeku zahaliť si tvár závojom alebo chodiť do kostola. Rovnako by však nemal mať nijaký otec, guru, alebo kňaz právo nútiť dospelého a svojprávneho človeka robiť veci, ktoré nechce. Ani pod zámienkou ochrany takzvaných tradičných hodnôt.
