Keď som si 29. augusta večer, po príchode domov, pustil televízne noviny, videl som tam partiu mladých ľudí, vyznávajúcich sa z „lásky“ k Slovenskému národu. Na tom by nebolo nič zlé, keby pritom neboli navlečení do niečoho, čo dosť zjavne pripomínalo uniformy Hlinkovej gardy.
Aby bolo jasné, nemyslím si, že by Slovenské národné povstanie a vojnovú Slovenskú republiku bolo treba brať čierno-bielo. Mnohí Slováci sa tešili aj počas vojny relatívnemu blahobytu a bezpečiu. Iným sa však nepáčila zaplatená cena: Nastolenie totalitnej diktatúry jednej strany. Bábková vláda neschopná čeliť nátlaku z Berlína. Posielanie vlastných občanov do koncentračných táborov. Jedným z ľudí, ktorí sa rozhodli nekolaborovať s klérofašistickým (a treba povedať, že každým rokom viac a viac fašistickým) režimom, bol aj môj starý otec.
Možno preto nedávny fakľový sprievod mladých klérofašistov pod zvolenským pamätníkom SNP vnímam dosť osobne - mŕtvymi očami môjho starého otca. On vedel presne, čo sa stane, ak raz stretne muža v gardistickej uniforme. Vedel, že presne tak vyzerá Smrť.
Môj starý otec bol totiž príslušník povstaleckej armády, ktorú novodobí akože-gardisti znevažujú v televízii. Bojoval proti nacizmu - nie za nastolenie boľševickej diktatúry. Jednoducho bojoval za Slovenský národ. Kým si členovia Hlinkovej gardy užívali arizované majetky, starý otec ustupoval spoločne s dnes tak hanobenými partizánmi v rozmočených poltopánkach na zasnežený hrebeň Nízkych Tatier. A hoci veľa tomu nechýbalo, napokon neskončil v masovom hrobe v Kremničke, tak ako 747 civilov zavraždených práve Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy. Na Strelníkoch totiž padol do nemeckého zajatia a Nemci ho namiesto okamžitej popravy poslali do koncentračného tábora. Mal šťastie - prežil aj ten.
Prežil vďaka polievke zo žihľavy a lopúchov. Zjedol dokonca vlastný remeň, len aby sa udržal nažive. Keď sa k ich táboru priblížil front, začali Nemci hnať väzňov ako dobytok po rozbombardovaných cestách do vzdialenejších lágrov. Pri jednom z presunov starý otec ušiel svojim strážcom do lesa. A opäť prežil. Streľbu zo samopalov, i dlhočizné dni úteku cez zamrznuté bavorské lesy, kde proti hladu bojoval žuvaním kôry zo stromov.
A žil až do roku 1989, odkedy odpočíva – aká zhoda náhod - v Kremničke. Nie však v masovom hrobe zastrelený gardistami, ale na normálnom cintoríne.
Viem, že takých osudov je na Slovensku veľa. A vždy som si myslel, že oslavy 29. augusta sú práve o nich. Aby sme na utrpenie ľudí, ako bol môj starý otec, nezabudli. Namiesto toho sa počas tohtoročného výročia SNP pred zrakmi polície promenádujú mladí klérofašisti, nadávajú na „šikmookých investorov“ a – aká to obscénnosť - tými istými neonacistickými ústami rozprávajú do kamery o svojej „láske“ k Slovensku.
Aké Slovensko, aký Slovenský národ to tie gardistické atrapy milujú? Neviem. Určite však nie to isté Slovensko, nie ten istý Slovenský národ, ku ktorému patrím ja a ku ktorému patril aj môj nebohý starý otec.
