Moja spolubývajúca si nezahaľuje tvár, pretože tvrdí, že povinnosť nosiť závoj na verejnosti nevychádza z Koránu, ale iba z tradície. Jej vlastná viera sa z môjho pohľadu prejavuje teda najmä tým, že sa päťkrát denne vo svojej izbe modlí. A že sa na večierkoch zabáva bez alkoholu. Ak Heba niekoho nenávidí, tak to nie sú ani kresťania, ani Židia, ani Američania, ale islamisti - náboženskí fanatici túžiaci po premene Egypta na ich chorú predstavu o stredoveku. Heba medzi islamistov nepatrí. Je moslimkou – a medzi týmito pojmami ešte stále vidí rozdiel.
Osobne sa mi nezdajú karikatúry z Jyllands-Posten nijako zvlášť vtipné. Skôr za nimi vidím snahu vydavateľa získať lacnú reklamu. Reklamu šokom. Pritom však principiálne proti karikatúram náboženských alebo politických symbolov nič nemám. Môj obľúbený seriál South Park si robí srandu z každého, vrátane citlivých menšín. Smial som sa aj na Živote Briana od Monty Pythonovcov, pretože ich humor je jednoducho vtipný a trefný. Dánske karikatúry som buď nepochopil alebo vtipné neboli.
Na druhej strane, tak ako som zostal šokovaný z cenzúry môjho obľúbeného seriálu, tak ako som kritizoval snahu katolíckych pohlavárov zakázať plagát k filmu Ľud verzus Larry Flint, tak sa aj teraz, vo svetle plameňov dánskeho veľvyslanectva v Damasku, zastávam slobody slova. Ešte si totiž pamätám, ako komunisti zakázali mojej vlastnej mame písať. A pritom bola posledná kvapka jej „protikomunistickej“ činnosti z nášho dnešného, liberálneho pohľadu celkom nevinná: Dovolila si v básni použiť politicky nevhodný motív padajúcej hviezdy. Ako všetci vieme, v komunizme hviezdy zásadne nepadajú, tak ako sa v Islame nezobrazuje prorok Mohamed.
Preto Hebe vysvetľujem, že v Európe je sloboda slova nedotknuteľná, že štát jednoducho nemôže - nesmie zaviesť cenzúru. Ak dnes zakážeme karikatúry proroka Mohameda, o týždeň sa môže dostať na index film Život Briana a o ďalší týždeň môže zmiznúť z blogov kritika prezidenta Busha.
Heba mi na oplátku rozpráva o symbolickom význame Proroka v ich náboženstve. Moslimovia sú vedení k tomu, aby Mohameda milovali viac než samých seba. Jeho grafické znázornenie je považované za neprípustné. Jeho znázornenie v podobe urážlivej karikatúry sa rovná osobnému útoku na dušu Moslima. A keď chceme aby Moslimovia rešpektovali európske hodnoty (ako demokracia, právny štát, či rovnosť pohlaví) prečo my nerešpektujeme, že zakladateľ Islamu je pre nich posvätný? A napokon, keď vidí, že ani jej argumentácia nedokáže otriasť mojou post-komunistickou vierou v slobodu slova, sa pýta: „Teba nikdy žiaden obrázok neurazil?“
Vtedy zaváham. Musím sa priznať, urazil. Pamäťam si, ako som počas jednej návštevy Budapešti nešťastnou náhodou narazil na demonštráciu tamojších ultrapravičiarov. Všetci mali oblečené tričká s maďarskou zástavou v podobe mapy starého Uhorského kráľovstva – teda vrátane Slovenska. Áno, vtedy som cítil rozhorčenie. Vari my netvoríme samostatný národ s právom na existenciu? A čo Rumuni, Chorváti, Srbi... všetci by sme sa teraz mali stať Maďarmi, zjednotení pod ich národnou zástavou?
Takisto ma nepríjemne prekvapila procesia neonacistov pod zvolenským pomníkom SNP. Aj ja som vtedy vyzýval k zásahu polície, pretože zjavne dochádzalo k trestnému činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia. A, pravdu povediac, najviac ma pobúrila tá arogantná ukážka sily, keď neonacisti usporiadali svoju demonštráciu rovno pod pamätníkom ľudí, čo v boji proti fašistickému besneniu obetovali vlastné životy. Teda moja reakcia nebola len čisto racionálna, ale pôsobili aj emócie vzbudené úmyselne provokatívnou formou prejavu.
Symboly majú veľkú moc. Dokonca aj nad takým cynickým liberálom ako ja. Ešte väčší vplyv však majú na nevzdelané, chudobné a frustrované masy Moslimov na Blízkom Východe. A tak pár karikatúr uverejnených v súkromnom denníku malej európskej krajinky dokázalo zázračne zomknúť dve obrovské komunity. Heba odrazu objavila, že Islam nie je len jej individuálna viera, ale aj spoločenstvo. A ja cítim, že v Damasku nehorí len dánske veľvyslanectvo, ale ambasáda Európy.
Stále verím, že krajina potláčajúca slobodu slova by sa mala nazývať tyraniou. No súčasne si uvedomujem, že niet slobody bez zodpovednosti. Ak si maďarský ultrapravičiar oblečie tričko s maďarskou zástavou v podobe zaniknutého Uhorska, alebo ak sa slovenský neonacista producíruje v gardistickej uniforme pred pamätníkom SNP, tak to robia s vedomím, že chcú vyvolať hnev. Ak sa dánske noviny rozhodnú zvýšiť si náklad rozhnevaním Moslimov, následky neznášajú len oni, ale my všetci – „my“, Európania, ktorí sme sa v očiach miliardy ľudí premenili na „oni“. Nie v očiach islamistov, ale v očiach umiernených moslimov typu mojej spolubývajúcej. Škoda, že na „nás“ vydavateľ novín Jyllands-Posten nepomyslel.
