Kim je druhým tajomníkom Stálej misie Kórejskej republiky pri OSN. Ženeva je jeho prvé zahraničné pôsobisko. Pracuje od rána do hlbokej noci, lebo jeho krajina práve predsedá každoročnej Konferencii OSN o odzbrojení. Vôbec mu nevadí, že jediným výsledkom nespočetných rokovaní bude všeobecné, nezáväzné a v podstate nič nehovoriace memorandum. Keďže nehovorí dobre po anglicky, Kim nerozumie prečo sa služobne starší diplomati už dva dni hádajú o rozdieloch medzi slovnými spojeniami „unequivocal undertaking“ a „systematic and progressive efforts“. No Kim vie, že predsedať Konferencii OSN o odzbrojení je pre jeho krajinu veľká česť a pobyt v Ženeve môže naštartovať aj jeho osobnú kariéru.
Ako chlapec z dobrej rodiny je Kim vychovaný v úcte ku kórejským tradíciám. V jeho spoločenskej vrstve ešte stále platí, že rodičia vo vzdialenom Seoule mu dohodnú sobáš so vzdelanou a slušne vystupujúcou nevestou. Kim na blížiacu sa svadbu veľmi nemyslí a radšej si užíva inú tradíciu. Kórejská stála misia pri OSN sa každý deň stretáva na večeri, kde starší diplomati platia jedlo a drinky tým mladším. Teda najmä drinky, pretože konfuciánske vzťahy sa najlepšie utužujú európskym vínom. Diplomatická misia je ako rodina, a tak sa vždy nájde nejaký kórejský brat, ochotný naložiť bezvedomého Kima do taxíku. Úcta k tradíciám tiež zapríčinila, že sa Kim nikdy neodváži obťažovať svojimi otázkami Veľkého Otca – veľvyslanca. Svoj názor prejaví len keď je k tomu priamo vyzvaný. Za to ustavične bombarduje otázkami svojich dvoch podriadených. Veď je to jeho prvý dlhší pobyt v zahraničí...
Počas dvoch rokov strávených v Ženeve ma ľudia ako Claude a Kim zbavili všetkých ilúzií o efektívnosti a zmysle Organizácie spojených národov. Kto sa sťažuje na slovenskú byrokraciu, mal by zájsť do ženevského Paláca národov. Kto nenachádza hlbší zmysel vo svojej práci, mal by sa porozprávať s pár tunajšími diplomatmi. Lenže OSN má aj druhú tvár – tú, ktorú by ste v kanceláriách monumentálneho Palais des Nations márne hľadali.
Luke, jeden z dlhoročných pracovníkov OSN, práve oslavuje narodeniny. Okolo neho sedí asi tucet jeho najbližších „ženevských“ priateľov. Čakajúc na kotlíky s fondue sa rozprávame o tom, kto má a nemá rád aké steaky. Jednoducho vedieme obyčajný rozhovor, typický pre akúkoľvek skupinu hladných ľudí. Ibaže práve vtedy Maria Theresa, sympatická, asi štyridsaťročná Talianka s menom našej bývalej cisárovnej, zahlási:
„Ja červené mäso skoro vôbec nejem, odkedy som mala maláriu.“
„Maria, ty si mala maláriu? Preboha, kde si ju dostala?“
„V Indonézii, na takom jednom malom ostrove...“
„Ty si pracovala v Indonézii?“
„No, vlastne nie. Len som cez Indonéziu cestovala z Indie do Austrálie.“
To sa už k nám začínajú otáčať aj ďalšie hlavy pri stole. A Maria Theresa pokračuje:
„No vieš, po skončení školy sa mi nechcelo pokračovať v ďalšom štúdiu, tak som jeden rok strávila cestovaním. Najprv som dva mesiace robila v Indii. A potom som putovala cez Barmu, Thajsko, Malajziu a Indonéziu do Darwinu, v Austrálii.“
Exotické názvy krajín strieľa len tak, bez záujmu, akoby to boli ženevské ulice. Iba Austrálii venuje viac ako jednu vetu – totiž vety dve:
„Z Darwinu som stopovala krížom cez kontinent do Sydney, aby som stihla vinobranie. Tam som si zarobila na spiatočnú cestu do Európy. A to je asi tak všetko.“
Všetko to samozrejme vôbec nie je. Veď Maria Theresa má na čo spomínať. Napríklad na to, ako sa skrývala pred Miloševičovou políciou po jednej násilne rozohnanej demonštrácii v belehradských uliciach. Alebo ako sa napriek všetkým bojachtivým vojakom a politikom roky márne snažila zabrániť vyhroteniu krízy v Kosove. Občas spomína aj na teroristický útok, ktorý zabil dvadsaťdva pracovníkov OSN v Iraku – dvadsaťdva jej priateľov a kolegov.
Maria Theresa patrí k zvláštnemu druhu ľudí. Hoci sa dajú nájsť v širokej škále organizácií, od Lekárov bez hraníc až po UNICEF, mne navždy utkveli v pamäti ako ľudia zo Spojených národov. Muži a ženy kočujúci z jednej vojny do druhej, s cieľom zmierniť ľudské utrpenie, alebo, ak to nejde, aspoň naň upozorniť. To oni dohliadali na demobilizáciu bojovníkov občianskej vojny v Guatemale, učili zambijských dedinčanov stavať vodovod, či zburcovali verejnú mienku počas posledného hladomoru v Saheli. Jeden rok strávia na Východnom Timore, ďalší v južnom Sudáne. A keď ich náhodou povolajú na nejaký čas do New Yorku, Ženevy, či Viedne, nervózne sa vrtia v neskutočne cudzích a nudných kanceláriách. Byrokratickú časť ich vlastnej organizácie vyslovene nenávidia a často majú problém s autoritami. A, pravdu povediac, samotné „autority“ sa ich názory snažia až do poslednej chvíle ignorovať, tak ako to urobil napríklad Kofi Annan v r. 1994, keď ešte ako šéf oddelenia pre peacekeeping operations dostal naliehavú správu od gen. Roméa Dallaireho o pripravovanej genocíde v Rwande.
Namáčam si kúsky chleba do roztopeného syru a pritom bezmyšlienkovito počúvam rozhovor pri stole: „Čože, ty si bola v deväťdesiatom štvrtom v Sarajeve? Tak to sme boli susedia! Ja som bol vtedy v Mostare...“ Ľudia zo Spojených národov sú spojení neviditeľnou sieťou rovnakých známych (aj keď o mnohých z nich hovoria v minulom čase, pretože modrá prilba pred mínou neochráni). Zdieľajú tie isté zážitky, tie isté názory na svet, ten istý oheň v očiach. Tak ako starí vojaci, aj oni už stratili rešpekt pred smrťou. A k nám ostatným sa niekedy nevedomky správajú s blahosklonnou povýšenosťou, podobne ako keď dospelí komunikujú s deťmi. Alebo naopak, priateľsky rozdávajú úplne nezmyselné rady do života, napríklad, že prvú prácu si rozhodne treba hľadať v nepokojnej ale pritom menej známej krajine (ideálne v Západnej Afrike), kam sa ešte nestihli natlačiť starí profíci. Ľudia zo Spojených národov si nevedia predstaviť, že by niekto mohol nechcieť bývať v Chartúme (údajne jednom z najpríjemnejších afrických miest), či netúžiť mať v náplni práce ilegálne prekračovanie hraníc na ťavom chrbte.
Napriek dlhým hodinám rozhovorov, doteraz som nepochopil, čo ich ženie vpred. Určite nie peniaze. Veď pri ich schopnostiach, skúsenostiach a jazykovom vybavení by mohli v súkromnom sektore zarábať desaťkrát viac. Musia mať v sebe veľkú dávku altruizmu. A tiež túžbu po dobrodružstve. Možno utajujú zmes rozličných osobných dôvodov. Každopádne, „working in the field“ je pre nich prirodzený štýl života, ktorý by nevymenili za nič na svete. Ľudia zo Spojených národov sú duševne závislí na svojich vojnách, moderní križiaci; čo však nebojujú zbraňami a namiesto smrti rozdávajú vrecia s pšenicou.
Sedíme pri káve, čakajúc, kým naše žalúdky aspoň trochu spracujú dnešné ťažké fondue. Angličania si rozprávajú vtipy o Churchillovi. Ja sa zvedavo obzerám okolo seba a tak nejako viem, že keď budem nabudúce čítať v novinách o OSN, nepredstavím si Clauda a Kima bezprizorne blúdiacich chodbami Paláca národov, ale túto družnú skupinu. Pretože Spojené národy, tak ako všetky národy sveta, sú tvorené konkrétnymi ľuďmi... a ľudia sú takí aj onakí. Som rád, že som mal možnosť spoznať obidva typy.
