Viem, že ešte niekoľko dní sa budem priblblo usmievať a akúkoľvek konverzáciu postupne stočím ku koňom. Veď len teraz som sa vrátil z najlepšej dovolenky akú poznám – z pobytu na konskej farme. Na prvý pohľad to tam vyzeralo ako v pobočke Slovenského združenia masochistov. Museli sme podpísať papier o tom, že sme oboznámení so zdravotnými rizikami, „drobnými odreninami a zlomeninami počnúc, a smrťou končiac“. Celé dni sme sa nechali okrikovať príkazmi ako „Pätu dole!“, „Vystri chrbát!“, či „Môžete aj kráčať, nielen spať!“.
No stálo to za to. Sváko Džingischán vedel o čom hovorí, keď tvrdil, že najkrajší pohľad na krajinu je z konského chrbta. Často sme aj s koníkom naraz stočili hlavu ku impozantnej skale, či zaujímavému výhľadu do doliny. Kto to neskúsil, asi nepochopí romantiku skrytú v prostom geste, keď jazdec skloní hlavu až na šiju svojho koňa, v snahe vyhnúť sa príliš nízkym konárom.
Čo ma však na jazdení fascinuje azda najviac, je splynutie mysle medzi dvoma živými tvormi. Pri cvale sa totiž vždy rozbúchajú dve srdcia. Kôň preskočí prekážku až keď sa jazdec už v duchu vidí na druhej strane. A ak ma trápi boľavý zadok, koník má napriek poháňaniu tendenciu spomaliť. Moji materialistickí priatelia sa budú smiať, ale veľa jazdcov okúsilo zážitky najlepšie opísateľné ako telepatia. Verte, či nie, aj ja som si pred rokmi vybudoval s jednou kobylkou tak blízky vzťah, že som ju otáčal doľava a doprava len mysľou, bez akýchkoľvek viditeľných pomôcok.
Kone v mnohom pripomínajú ľudí. Každý z nich má úplne inú osobnosť. Niektoré sú strašne dobré. Iné pojašené. Ďalšie prefíkané. Napríklad taký Kaťo. V stajni zvykol skúšať, čo si môže k novému človeku dovoliť. Pri čistení vždy sklopil uši a začal cvakať zubami, či aspoň zdvíhať výhražne nohu. Keď ho čistič okríkol, koník ukazoval svoju nevôľu už len hlbokými, priam ľudskými vzdychmi.
Kone sú však oveľa úprimnejšie než ľudia. Jasne dajú najavo, keď robím niekde chybu, ale sa i vedia neskutočne radovať s obyčajného jabĺčka, ktorým ich odmením po jazde. Občas si želám, aby sme aj my, dvojnožci boli schopní prejavovať tak prosté a čisté city.
Aj konské vzťahy sú osviežujúco jednoduché. Autorita, kamarátstvo, láska – všetko je jasné alebo sa aspoň dá rýchlo vyjasniť. To som pobadal už pri koňoch, na ktorých som sa kedysi začínal učiť jazdiť. Ich stádo najprv viedol Šarkan - menší, zavalitý, no nesmierne ambiciózny kríženec ťažného hucula s arabom. Po čase však do stáda pribudol nový kôň, nie náhodou nazvaný Niagar. Šarkan si k nemu okamžite nacválal s úmyslom ukázať, kto je na lúke pánom. No keď prišiel bližšie, odrazu si všimol, že Niagar je o dve hlavy vyšší a o pol koňa mohutnejší. Zosadený vodca bez boja sklonil hlavu a tváril sa, akoby ho na svete už nezaujímalo nič iné, než tráva.
So Šarkanom sa mi spája aj ďalší príbeh, tentoraz o láske. Spoločne s jedným poníkom boli hrozne zamilovaní do kobylky menom Miška. Nevadilo im ani to, že Miška je vyššia než oni dvaja dokopy. Súperenie sa skončilo príchodom majestátneho žrebca, ktorý Miške okamžite zaimponoval. Šarkan aj poník teda spojili svoje sily a kobylku začali strážiť. Mali to prešpekulované – jeden sa vždy so zúfalou odvahou postavil žrebcovi do cesty a druhý medzitým odviedol Mišku z dohľadu. No napriek úsiliu napokon Miška podľahla zvodom cudzinca a výsledkom bolo nádherné žriebä. Kým poník sa s porážkou zmieril, Šarkan s „nevernou“ Miškou už nikdy neprehovoril.
Ale vráťme sa do Strážovských vrchov, kde som jazdil tentoraz. Jazdenie na koni sa dosť líši od vozenia sa na koni. Človek sa niekedy narobí ako... ako taký kôň. Jazdec musí pracovať aj s tými svalmi, ktoré sa nepoužívajú pri žiadnom inom športe. Preto sú najmä prvé dni občas bolestivé. Po štyroch hodinách v sedle som podľa očitých svedkov vyzeral ako „krivý démon“. Pevne verím, že tento komentár sa týkal len spôsobu mojej chôdze a nie môjho výzoru:-()
Na vychádzkach v prírode treba byť tiež neustále v strehu. Kôň sa môže ľahko naľakať a uskočiť, znenazdajky vytryskovať, či vyhodiť nohami. V Strážovských vrchoch sa k početným rizikám pridáva aj konský strach z medveďa. Ak by som mal veriť všetkým vypočutým historkám, poltonoví macovia tam striehnu za každým stromom. Niektoré historky však boli celkom úsmevné. Napríklad tá o babke zbierajúcej maliny (uvádzam v pôvodnom znení):
„Babka zbierala maliny, keď odrazu začula z malinčia podozrivé zvuky. Pomyslela si, že možno vyrušila medveďa, tak začala od zdroju zvuku potichu ustupovať. Vtom však do niečoho drgla chrbtom. Obzrela sa - a to ďalší medveď. Aj babka, aj medveď najprv zostali v šoku. Potom sa obaja priamo v tom malinčí od strachu posrali a každý začal utekať svojím smerom.“
Mne sa našťastie nič podobné nestalo. Ušli sa mi len drobné odreniny. A priblblý úsmev vždy, keď sa v duchu prenesiem späť k milovaným koníkom.
