Na letisko Orio al Serio prichádzame po siedmej večer. Odvezieme sa autobusom zložiť do hostela a potom idem urobiť zopár nočných záberov mesta. Vzhľadom na to, že na izbe je telka a v internetovej miestnosti dva voľné počítače, moji spolucestujúci ma sprevádzajú len s veľkým sebazaprením. Pretože po Jedenástom septembri sa aj môj ministatív stal v očiach leteckých spoločností nebezpečnou teroristickou zbraňou, musím sa zaobísť bez neho a tak fotím len z ruky alebo si vypomáham smetnými košmi. Celkom sa dá, len s ich mobilitou to nie je bohviečo. Po štvrťhodine rodina usúdi, že som si užila tak akurát a moje putovanie medzi smetiakmi ukončí.
Ráno zjeme svoje skromné kontinentálne raňajky, zbalíme batohy a vyberáme sa splatiť svoj minuloročný kultúrny deficit.
Ako vidieť dobre aj na predošlých fotkách, Bergamo je zložené z dvoch miest. To novšie, v ktorom sme prenocovali, je spodné mesto - Citta Bassa. Nad ním sa nachádza staré historické - horné mesto, čiže Citta Alta. Možno sa tam dá ísť aj peši, ale načo, keď sa už vyše stodvadsať rokov dá lanovkou. Kupujeme si celodenné lístky, ktoré zahŕňajú aj jednu cestu na letisko, a ideme.
Počasie je príjemné, vo vzduchu je cítiť jar a pracovníci miestnych technických služieb práve robia orez drevín v parkoch.
Našou prvou zastávkou je Piazza Vecchia.
Je to staré námestie s palácmi, fontánou a starým kostolom z 12. storočia s vysokou vežou, na ktorú sa dá vyliezť alebo vyviezť výťahom. Asi ste si domysleli, aký spôsob sme použili. Ochotná pani v pokladni nám ponúka celodenný lístok, ktorý nám okrem vstupu na vežu umožní návštevu ďalších štyroch múzeí v meste.
Na veži je okrem nás skupinka školákov so zošitmi v rukách doprevádzaná dvoma učiteľkami. Jedna učiteľka deťom niečo vykladá a druhá neustále robí "pst".
Z veže je pekný výhľad na mesto a okolie.
Keď máme pocit, že sme už dostatočne rozhľadení, pokračujeme ďalej. Pomotkáme sa po okolí Piazza Vecchia a objavíme ďalšie svätostánky, napríklad túto románsku rotundu, ktorú práve opravujú.
Prístupný verejnosti je kostol Santa Maria Maggiore.
Vnútri sa nachádza hrobka slávneho rodáka Gaetana Donizettiho, hudobného skladateľa. Kultúrnym vzdelancom sa určite hneď vybaví Nápoj lásky, prípadne ďalšie majstrove diela. Pre tých, ktorí si pri pojme hudba predstavia skôr Superstar ap. - Donizetti bol pán, ktorý písal podobné pesničky, akú spieval Paul Potts v Británia má talent, len o pár desaťročí skôr.
Chvíľu sa potúlame starým mestom a potom ideme ďalšou lanovkou ešte 90 metrov vyššie, čím sa dostaneme k najvyššiemu bodu mesta.
Je odtiaľ opäť krásny výhľad na jeho obe časti. Keď som pred cestou snorila po internete a videla nádherné fotky, rozmýšľala som, z akého miesta asi boli urobené. Už som na to prišla, bolo to z terasy na hornej zastávke lanovky.
Kebyže mám lepšie svetelné podmienky, mohla som mať nádherné fotky aj ja.
Najvyšším bodom mesta je starý hrad, aj keď 496 metrov nie je nadmorská výška, z ktorej by našinec padal do kolien.
Po krátkej prechádzke okolo polí, viníc a záhrad sa vraciame do horného mesta, aby sme využili aspoň niektoré z múzeí, do ktorých nám platí celodenný lístok.
Niektoré sú v mimosezóne poobede zavreté, ale napokon sa nám podarí objaviť jedno v pevnosti. Je to také vlastenecko-bojové. Aj okolo pevnosti je to prekanónované.
Stretávame sa tu opäť s Donizettim, ktorý sa v Bergame nielen narodil, ale aj v roku 1848 zomrel na syfilis.
Inak je to tu samý Napoleon, Mazzini a hlavne Garibaldi.
Hoci viem, že tento muž, ktorý preferoval červenú v šatníku, sa zaslúžil o zjednotenie Talianska, nemôžem si pomôcť, aby sa mi pri jeho mene na prvom mieste nevybavila básnička, ktorú nám v detstve recitoval otec, kým ho mama nezahriakla. Začínala sa "Garibaldi, to byl muž, na prdeli brousil nůž" a ďalej si nepamätám, takže neviem, ako to s tým nožom nakoniec dopadlo.
Na predchádzajúcom obrázku to síce veľmi ružovo nevyzerá, ale nebojte sa, s Garibaldim to dopadlo celkom dobre, prežil všetky bojové operácie a zomrel na staré kolená prirodzenou smrťou.
Ďalšie múzeá už nestíhame, lebo sa pomaly treba vrátiť na letisko, tak sa ešte z pevnosti pokocháme vežami horného mesta a zvezieme sa lanovkou dolu.
Ešte pred cestou sme si zaumienili najesť sa v nejakej typickej talianskej reštaurácii. Obed sme odbavili pizzou na stojáka a teraz hľadáme nejakú špagetériu. Postupne prechádzame mestom a stále nič. Hlad nás donúti k zúfalému činu. Vstupujeme do McDonald's(a), ale pri pohľade na nafotené žemle pochopíme, že tak nízko klesnúť nemôžeme. Zo stánku na ulici vonia kebab a tak kašleme na taliansku kuchyňu a o chviľu sa napchávame po turecky. Utešujem sa pritom myšlienkou, že keby sa to v histórii zvrtlo inak, kebab by bol možno národným jedlom aj pod Tatrami.
A už je pred nami len spiatočný let. V uličke lietadla pobehujú letušky, ktoré sa snažia predať občerstvenie, voňavky a kopu iných výhodných komodít. Cítim sa ako v ukrajinskom vlaku, kedy počas jazdy babušky ponúkajú moroženoje, ovocie, hračky aj oblečenie.
Keď si uvedomím, že pred chviľou na letisku som si pri pohľade na obrovské dvojeurové jablká spomenula na Černobyľ, pochopím, že je najvyšší čas svoje cesty opäť nasmerovať na východ.
