Prvý výlet sme si urobili pod domáci Grossglockner. So svojou výškou 3798 m je najvyšším vrchom Rakúska. Autom sa dá dostať po spoplatnenej ceste (28 eúr) Grossglockner Hochalpenstrasse do výšky 2369 m. Nachádza sa tu obrovské parkovisko, obchody so suvenírmi, reštaurácia, vyhliadkové terasy, zaujímavé múzeum a zasklená vyhliadková terasa s ďalekohľadmi.
Pred jej vchodom je busta Wilhelma Swarovského, ktorého priezvisko má kryštálový (či krištáľový?) cveng. Tento pán - syn zakladateľa známej firmy - sa viac špecializoval na optiku, konkrétne na ďalekohľady, interiér je však vyšperkovaný reťazmi so zavesenými drahými čačkami (alebo možno ich lacnými napodobeninami).
Múzeum je dokonale didaktické, niekedy sme sa na tom dobre pobavili. Na jednom poschodí sa môžete vybrať akože lesom a lúkami a k tomu počujete pískanie svišťov, spev vtákov alebo zurčanie potoka. Budete sa cítiť ako keby ste zdolávali alpské končiare a pritom sa ani veľmi nezadýchate.
Na ďalšom poschodí je expozícia ľadovca s množstvom hrozivo vyzerajúcej dokumentácie podporujúcej teóriu globálneho otepľovania. V strede je veľký ľadový cencúľ, ktorý môžete ohmatať alebo sa s ním vyfotiť (urobili sme oboje).
Najviac sa mi však páčilo poschodie venované návšteve cisára Franza Jozefa a jeho manželky Sisi. Cisár sa v roku 1856 vybral z dedinky Heiligenblut pešo s vyše stočlenným sprievodom a po štyroch hodinách sa dostal až sem.
Aby ste mali predstavu, odkiaľ a kam, tak teda odtiaľto (Grossglockner je vrch napravo od kostolnej veže):
Sem (Grossglockner je naľavo od cisára):
V múzeu je vystavená výzdoba, aká vítala cisársky pár, po stlačení príslušného gombíčka si môžete vypočuť oslavné výkriky nadšených obyvateľov, hrkotanie kolies cisárskeho koča a básničku, ktorú pri tejto príležitosti zložil miestny učiteľ a predniesla miestna slečna.
Ideovo mi to trochu pripomínalo Stalinove múzeum v gruzínskom Gori.
A vôbec, je to tu samá Sisi, nielen na portrétoch, ale aj v životnej veľkosti na koni. Sedí na ňom síce distingvovane, ale asi trochu nepohodlne.
No dosť bolo múzea, prišli sme sem hlavne kvôli horám. A tie sú tu nádherné. Najviac fotený je samozrejme Grossglockner.
Ako prvý naň vystúpil Karl Hoffman v roku 1869.
Ďalším fotogenickým velikánom je Johannisberg vysoký 3460 m.
Kto chce, môže zostúpiť peši alebo sa odviezť zubačkou dole k ľadovcu. My sme sa chceli odviezť.
Niekoľko záberov, ako to tam vyzerá - pozerajte a môžete ušetriť vlastné nohy, prípadne eurá:
V okolí žijú svište, Murmeltiere, ako ich tu nazývajú. Jeden sa nám ukázal, no odmietol pózovať svojím sprofanovaným postojom. Vraj je to ale naozaj on, hoci ja by som ho od potkana nerozlíšila.
Keď sme sa dostatočne nabažili a čas pokročil, vraciame sa po Grossglockner Hochalpenstrasse naspäť. Cestou obdivujeme množstvo vodopádov.
Rozlúčime sa s nimi pohľadom na asi najvyšší, ku ktorému sa viaže povesť o mladej krásnej cnostnej panne a jej nápadníkovi - diablovi. Nestihla som ju síce prelúštiť celú, ale pretože končila slovami "... a odvtedy sa toto miesto nazýva 'skok panny z útesu' ", mám podozrenie, že pannina story neskončila happyendom.
Ďalším naším vysokohorským zážitkom bol výlet do talianskych Dolomitov.
Táto oblasť patrila až do konca prvej svetovej vojny Rakúsko Uhorsku a obyvateľstvo je doteraz prevažne rakúskej národnosti. Zemepisné názvy sú preto uvádzané najprv po nemecky a až potom po taliansky, napríklad Innichen - San Candido alebo Tobiach - Dobbiaco.
Vybrali sme sa do oblasti Drei Zinnen (Tre Cime) a Paternkofel (Monte Paterno). Dosť mi to tu pripomínalo Súľovské skaly vo väčšom vydaní.
V tejto oblasti sa počas prvej svetovej vojny tuho bojovalo, o čom svedčia nielen pomníky...
... a bunkre v stenách,...
... ale aj vojenský cintorín dole v údolí. Živí a mŕtvi, ako hovorieval baťko Mináč.
Tento pomníček sa neviaže k vojne, ale k smrti asi áno, ten havran sa tam usadil celkom priliehavo.
"... starobylý havran vkročil do izby sťa zjavenie,
neobzrel sa vľavo, vpravo, obišiel ma nevšímavo,
iba múdro kýval hlavou, vzlietol k buste pri stene... (E. A. Poe - Havran)
Koniec literárnej vložky, nechajme teraz prehovoriť prírodu.
So symbolom tejto časti Dolomitov, Tre Cime, sa rozlúčime pohľadom od jazera Misurina.
Alpy do tretice, tentokrát Julské. Cez jeden z priesmykov sme sa prešmykli do Slovinska. Prešli sme ponad maličký potôčik Sava Dolinka, zárodok našej starej známej Sávy, ktorú som pozorovala vlani z Kalemegdanu v Belehrade, kde končila svoju životnú púť po tom, ako ju pohltil Dunaj.
Najskôr sme si pozreli jazero Bled s kačičkami, množstvom rýb a hradom.
Odtiaľ sme sa vybrali - samozrejme autom - po úzkej, pomerne zanedbanej ceste, k chate zvanej Aljažev dom pod najvyšší vrch Slovinska Triglav (2684 m). Jakob Aljaž bol miestny národne orientovaný farár, ktorý dal v roku 1895 na vrchole Triglavu postaviť plechový stĺp. Aj neďaleká kaplnka sv. Cyrila a Metoda, v ktorej sa v lete konajú v priemere raz za mesiac nedeľné bohoslužby, bola postavená na jeho pamiatku.
Pamätník partizánom z druhej svetovej vojny a za ním vidieť Triglav.
Triglav ešte raz.
Teraz sú riečiská vyschnuté, ale na jar to tu býva asi divoké.
Boli sme prekvapení, že na rozdiel od Talianska a Rakúska cesta do tejto časti Álp nie je spoplatnená. Dokonca ani na parkovisku, za ktoré sa podľa tabuľky platí 5 eúr, nikto neinkasoval. Škoda, možno by potom bolo viac peňazí na skvalitnenie prístupových ciest.
Aj turistov tu bolo oveľa menej ako pod Grossglocknerom a v Dolomitoch - teda nie že by nám to nejako prekážalo.
Ešte obdivné pohľady na vodopád Peričnik a pomaly sa lúčime so Slovinskom.
Schengen aj tu zobral niektorým ľuďom prácu - v pozadí opustené pohraničiarske budovy. Pohľad to však nie je vôbec nie smutný.
Na rozlúčku s veľhorami malá mozaika alpskej kveteny.
Ak si myslíte, že dovolenka 3 in 1 musí mať aj tretí rozmer, nemýlite sa. Ten si však necháme nabudúce.
