Cestou tam sme sa zastavili v starovekom mestečku Aquileia. Je tu toho hodne - ak si chcete počítať trochu viac, môžete zavítať k Tomášovi, ja len tak zbežne.
Mesto bolo od 3. storočia náboženským strediskom oblasti a zo začiatku 4. storočia pochádza bazilika.
Na mozaikovej dlažbe kľačievali veriaci už pred sedemnástimi storočiami.
Jednotlivé oltáre.
Pieta.
Došla som s foťákom až potiaľto a potom som si prečítala, že fotenie je zakázané. Vôbec som to netušila, pri hlavnom vchode som upozornenie nevidela. Po návšteve Vatikánu, kde je z najmediálnejšej baziliky verejný fotoateliér a usmievaví turisti pózujú so sochami svätých, som zákaz akosi nepredpokladala, hoci osobne som skôr za.
Čo už. Keď to mám nafotené, ukážem aj vám a vy to potom fotiť nemusíte.
Aquileia sa pýši vykopávkami z obdobia Ríma, ktoré sú voľne prístupné v múzeu aj pod holým nebom (mimochodom, vy ste už niekedy videli oblečené nebo? Lebo ja ešte nie), hneď pri hlavnej ceste smerujúcej do Grada.
Do Grada smerujeme aj my. Ubytovaní sme v kempingu, ktorý nesie honosný názov "Isola Del Paradiso", Rajský ostrov. Kúpanie síce nič moc, ale loďkári si tu asi prídu na svoje.
Večer v kempe nechýba živá hudba a tanec. Na veku nezáleží, spoločenský odev nie je podmienkou.
Zopár kempových večerných a nočných náladoviek.
Tá škvrna na oblohe je mesiac.
A opäť svitá.
Ranný odliv - more nám ušlo kamsi do mora.
Ako som už spomínala, na kúpanie v kempe neboli ideálne podmienky, voda bola príliš plytká. Preto sme skočili do bazéna a čvachtali sme sa v ňom dovtedy, kým nás domáci neupozornili, že musíme mať kúpacie čiapky. A ja som ich pokladala za socialistický prežitok, ktorý vymizol s Pionierskou lastovičkou, Tuzexom a vedúcou úlohou strany pred takmer dvoma desaťročiami.
Nevadí, priamo v Grade je trojkilometrová pláž, údajne patriaca k najkrajším v Taliansku. Voda je tam prvých päťsto metrov sotva po pás a ja som pochopila, že eufemistický opis "pozvoľna sa zvažujúca pláž ideálna pre rodiny s malými deťmi" neznamená žiadne terno.
Mesto je starobylé, založili ho Rimania a je tu tiež zopár bazilík z dávnych čias, napríklad bazilika sv. Eufemia (alebo sv. Eufémie?) z 3. storočia a svätej Márie z 5. storočia.
Ktorá je ktorá si už nepamätám, ale však kto bude chcieť, ľahko si vygúgli.
Mesto je postavené v benátskom štýle, stredom sa vinie kanál s množstvom lodiek.
Na blšáku na nábreží sa dá zohnať všeličo.
Prechádzame sa malebnými úzkymi uličkami medzi domami s drevenými okenicami, o stenu opretými bicyklami a sušiacou sa bielizňou. Prestreté stoly čakajú na prvých stravníkov.
Pomaly sa zvečerieva, tak ešte jeden pohľad na loďky s poslednými lúčami slnka.
A na záver tradičný bonus - tentokrát kempový. Podržte nad obrázkami kurzor myši a uvidíte striedanie dňa a noci.
Arrivederci, Italia - už pozajtra sa opäť stretneme!
