Ararat sme uvideli už z lietadla a na pasovej kontrole ma nikto netrápil otázkami, prečo som kedysi bola v Azerbajdžane a či pôjdem do Karabachu. Nemusela som sa priznať k žiadnemu Arménovi, ktorého poznám, tak ako minule. Desať či koľkonásobný tohtoročný nominant na Nobelovu cenu za mier vyrokoval pokoj zbraní aj medzi stáročia znepriatelenými národmi na Kaukaze a mňa pustili do Arménska bez dlhých rečí. Alebo to bolo preto, že aktívna slečna, ktorá ma minule vypočúvala, sa práve trápila s iným podozrivým neborákom a nás presunuli k normálnemu úradníkovi.
Takže je sobota 13. septembra a my sme s Viktorkou práve dorazili po dvoch rokoch opäť do Jerevanu.
Hneď na letisku si kupujeme miestnu simkartu. Sme tu síce len na štyri dni vrátane cesty, ale slečna z Vivy nás ukecá na takú, čo platí mesiac a je na nej neobmedzený limit dát a už nepamätám koľko stoviek hovorov a SMS v rámci Arménska. Ja snáď na ten mesiac aj zostanem, však čo s toľkým bohatstvom za 10 eur?
Už sa tu trochu orientujeme a preto sa nenecháme zviklať výhodnými ponukami letiskových taxikárov, ktorí nám sľubujú odvoz do centra za ceny yandexu. My vieme, že do mesta sa môžeme pohodlne odviezť autobusom za euro a takú cenu nám žiadny yandex neponúkne.
Po polhodine vystupujeme neďaleko Námestia Republiky a ideme sa ubytovať do blízkeho hotela. Síce sme nespali už viac ako tridsať hodín, ale veď tu budeme iba necelé štyri dni a spať sme mohli aj doma, nie?
Preto len zhodíme batohy a ideme do Historického múzea, kde by sa mala nachádzať najstaršia zachovaná topánka na svete. Pre istotu sa opýtame pri pokladni, či je naozaj tam.
Je, a tu ju máte.
Nosil ju majiteľ nohy veľkosti 37 pred 5500 rokmi, ale kto to bol a kde zašantročil druhú z páru, som sa nikde nedočítala. A možno ju ani nestratil, ale našiel, ako v tom vtipe.
Najprv dlhé minúty obdivujeme nielen topánku, ale aj kopu pazúrikov vo vitrínach, pretože si myslíme, že to je z múzea všetko.
Potom nás babky, čo to tam strážia, nasmerujú do ďalších miestností plných ďalších pazúrikov a figúrok a šperkov a mincí, aj nejakú nemravnosť sme tam našli – no proste nevylezieme odtiaľ skôr ako o dve hodiny.
Teda ja by som aj vyliezla, však aj tak som tam išla len kvôli starej topánke a tú sme už videli, ale Viktorka musí dôkladne preskúmať všetko, zatiaľ čo ja driemem na stoličke zaseknutá v nejakej expozícií spred nášho letopočtu.
Po toľkej duchovnej potrave zatúžime po potrave obyčajnej, najlepšie miestnej. V hoteli nám doporučili arménsku tavernu Yerevan so živou hudbou. Lenže keď chceme dnu, pýtajú sa, či máme rezerváciu, všetko je plné. Doporučia nám ďalšiu ich prevádzku Sherep, ale ani tam sa bez rezervácie nedostaneme. Podobne pochodíme aj v Kavkazskej plennici a keď už klesneme tak hlboko, že sme odhodlané sa najesť v obyčajnej táckarni, nie je si z čoho vybrať, pretože všetko už asi pojedli tí, čo tiež nemali rezervácie v Taverne Yerevan, Sherepe či v Kavkazskej plennici a prišli skôr.
Hladné blúdime ulicami a spásu nájdeme v gruzínskej reštaurácii. Však Gruzínsko nie je ďaleko a gruzínska kuchyňa je dobrá.
Dáme si polievku charčo, chačapurí a chinkali a ani po večeri ešte nejdeme spať, deň v Jerevane pre nás skončí až záverečnými tónmi tradičného koncertu, ktorý sa každý deň koná na Námestí republiky pri fontáne. Dnes fontány tancujú na iné melódie ako pred dvoma rokmi – užívame si Chačaturjanovho Spartakusa, Brahmsa, Straussa, Beethovena, ale i melódie z West Side Story, Gréka Zorbu, Doktora Živaga, Mission Impossible a ďalších. Potom môžeme ísť konečne spať.
Ráno sa budíme až na budík o 8:15. V Arménsku je čas o dve hodiny napred oproti nášmu. Musíme sa poponáhľať, čaká nás zaujímavý deň.
Keď sme tu boli naposledy v máji 2023, v Chor Virape sme odchytili taxikára, ktorý nás mal odviezť do Jerevanu, pretože napriek informáciám na internete autobus už ten deň do hlavného mesta nešiel. Cestou nás Vahag, ako sa ten pán volal, presvedčil, aby sme išli aj trochu ďalej, napríklad k jazeru Sevan. Ponúkol rozumnú cenu a bol taký príjemný, že sme dlho neváhali a ešte dlhšie sme potom na tento neplánovaný výlet spomínali. Pred tohtoročnou cestou som Vahaga našla na Facebooku, napísala som mu a dohodli sme si ďalší výlet. A ten začne už o chvíľu, tak teda rýchlo dojesť raňajky, zbaliť batohy a o desiatej vyrážame.
Ide s nami aj jeho manželka Ruzana. Máme toho dosť spoločného - sme približne rovnako starí, máme radi Chačaturjanovú hudbu aj Saroyanové poviedky – ale kto by to nemal rád, že?
Uháňame po ceste, vidíme spod oblakov kúsok Araratu aj v diaľke siluetu kláštora Chor Virap, kde sme sa pred dvoma rokmi s Vahagom spoznali.
Ruzana nám púšťa z mobilu videá, ako doma hrá na klavíri – naučila sa to sama, bez nôt. Okolo ubieha arménska krajina a k tomu znie smutná arménska melódia o láske. Mám z toho zimomriavky, je to krásne a viem, že tieto chvíle sa už nikdy takto nezopakujú, cítim radosť aj smútok zároveň.
Ruzana podchvíľou vyťahuje z tašky nejaké jedlo, pijeme kávu, jeme jablká a po tom, ako pri ceste nakúpi orechy, tak aj tie. Ohromné, obrovské.
Podľa gúglovských máp sme v Azerbajdžane, vidíte tú modrú bodku, to sme my. Majú v tom nejaký zmätok, ale podľa českých máp sme stále v Arménsku. Azerbajdžan je odtiaľto pár kilometrov.
Naším prvým cieľom je Orbelianov karavansaraj zo 14. storočia. Tu oddychovali karavány putujúce po Hodvábnej ceste.
Je pekne zachovaný, aj keď som počula v jednom podcaste nejakú ženu hovoriť, že je to len taká ruina. Bohvie, čo tam čakala – sprchu alebo wifi?
Pred karavansarajom si urobíme spoločnú fotku a malý piknik. Podelíme sa aj s trojicou psov, ktoré tento stredoveký hostel obývajú. Asi sú tu už všeobecne známi, lebo niektorí návštevníci im nosia psie konzervy.
Sme vo výške 2400 metrov a je to cítiť. Tak rýchlo do tepla, spustíme sa o pár stoviek metrov nižšie. Ideme okolo dediny, v ktorej sa narodil Vahag a kde žije jeho rodina a známi. Cestou nám spieva Alla Pugačeva o smutnom harlekýnovi aj o maliarovi, čo kúpil za všetky svoje peniaze milióny červených ruží. Celý čas sa rozprávame po rusky – zažívame teda všetci poriadne retro.
Teraz mierime do jaskyne Areni 1, kde sa našla tá najstaršia topánka na svete, ktorú sme videli včera v múzeu.
Vyrobená bola z kravskej kože a zachovala sa preto, lebo je tu suchý vzduch. Bola pochovaná pod hlinou a zakonzervoval ju trus lastovičiek, ktoré tu žijú doteraz.
Okrem lastovičiek vidíme aj dvoch netopierov. Aspoň jedného vám ukážem, aby ste mi verili.
V jaskyni sa našli aj zvyšky predmetov potrebných na výrobu vína, víno sa tu vyrábalo už pred 6000 rokmi. Zrejme sa aj popíjalo – žeby to bolo vyriešenie záhady stratenej topánky?
Naša ďalšia cesta pokračuje ku kláštoru Noravank z 13. storočia. Postavil ho architekt Momik, je tu aj jeho múzeum. Chrámy sú pekné, ale nejako ma to nechytilo za srdce, je tu veľa turistov a to ma ruší. Hlavne pri fotení – stále mi ktosi zavadzia v zábere, podobne ako ja iným. Ale krásne je to – aj stavby, aj okolitá príroda.
Noravank je náš posledný dnešný bod programu. Vahag nás zavezie do dediny Areni, kde budeme nocovať, a oni sa vrátia do Chor Virapu, kde bývajú. Lúčime sa ako starí priatelia a už máme plány na ďalšie výlety v ďalších rokoch. Aký je život zaujímavý, že?
Keďže sme včera nenašli typickú arménsku reštauráciu, respektíve sme našli, ale do žiadnej sa nám nepodarilo dostať, nepohrdneme domácou kuchyňou majiteľov penziónu a dáme si večeru aj s trochou ich domáceho vína.
Toto je tolma – hroznové listy plnené mletým mäsom.
Na druhý deň po raňajkách si ešte vyšliapneme k neďalekému kostolu zo 14. storočia, ktorý je tiež dielom už spomínaného architekta Momika – toho, čo postavil Noravank.
Takto sme ho včera večer videli z okna.
Včera sme chválili mapy.cz, dnes sú lepšie gúglovské. Mapy.cz nás vedú trasou cez rieku, kde nie je žiadny most ani brod a na druhej strane rieky nie je žiadna cesta. Tá, čo je nakreslená, proste neexistuje.
Ale my sa oklamať nenecháme, nájdeme most aj cestu a môžeme si dosýta a bez iných ľudí vychutnávať dielo Momika.
Pred kostolom je množstvo chačkarov starých niekoľko storočí. Sú to náhrobné kamene typické pre Arménsko.
Nachádza sa tu aj cintorín, na mnohých hroboch vlajú arménske vlajky.
Potom je už čas vrátiť sa do penziónu a zariadiť si odvoz do Jerevanu. Domáci volá nejakému šoférovi, ktorý pôjde okolo, a zabezpečí nám dve miesta v jeho aute. Odvezie nás na zastávku, povie ešpézetku a my čakáme. Takto to tu chodí, na verejnú dopravu sa dá ťažko spoľahnúť, pretože údaje na internete sa líšia od skutočného stavu. Však takto sme sa zoznámili pred dvoma rokmi s Vahagom.
Cesta z Areni do Jerevanu stoí 2000 dramov na osobu, čo je asi 4,50 eura. Nič strašné.
Google mapy ukazujú tak ako včera, že sme chvíľu v Azerbajdžane. Vidíme oba Araraty aj Chor Virap.
Konečná je pri stanici metra. Chceme si kúpiť žetóny na metro ako kedysi, ale tu sú už ďalej. Namiesto žetónov nám pani pri okienku ponúka kartičku, na ktorú sa nabíjajú jazdy metra aj autobusov. Hovoríme, že nám stačí jedna cesta, načo nám bude kartička. Pani pri turniketoch sa pýta, odkiaľ sme, potom na nás spiklenecky žmurkne a púšťa nás zdarma. Nakoniec sme si večer aj tak kartičky kúpili. Však tu nie sme naposledy.
Tentokrát sme si ubytovanie vybrali tak, aby sme mali blízko k zastávke autobusu, ktorým pôjdeme zajtra na letisko. Znova len zhodíme batohy a utekáme do víru veľkomesta, aby sme využili tých pár hodín, čo nám v Jerevane zostáva.
Najeme sa vo foodcourte v podchode, sú tu len dve prevádzky. V jednej podávajú grécku stravu, v druhej gruzínsku. Gréckej sme sa najedli v tomto roku dosť, tak si vyberáme opäť gruzínske chačapurí a k tomu tabuleh, ktorý sme prvýkrát v živote ochutnali práve v Arménsku pred dvoma rokmi.
Potom sa už musíme ponáhľať. Naším cieľom je iránska Modrá mešita z 18. storočia. V minulom storočí počas ZSSR v nej bolo historické múzeum, v súčasnosti je už zas fungujúcou mešitou.
Podľa mapy tam cesta peši trvá 27 minút, preto si berieme taxík. Lenže je práve dopravná špička, vlečieme sa od semaforu k semaforu a chodci nás predbiehajú. Nakoniec prídeme o šesť minút skôr, ako keby sme išli po vlastných, a o 1 600 dramov chudobnejší, to je však len asi 3,50 eura.
Nemáme šatky, tak použijeme odev, ktorý visí na vešiaku. Všimli sme si, že niektoré turistky vchádzajú do mešity bez šatky a s krátkymi rukávmi, ale nám to nepripadá slušné. Mešita je podobná tým, aké sme videli v Iráne, a to nielen architektonicky. Je to miesto na oddych, niektorí si tu čítajú, iní surfujú na mobiloch, ďalší poležiačky oddychujú. Verím, že keby tu boli deti, behali by po kobercoch alebo by sa hrali na playstation, ako sme to videli v Iráne.
Vonku v záhrade žijú mačky, ľudia im nosia krmivo. Je tu pokoj a pohoda.
Už fakt nevládzeme, ale aspoň kúsok koncertu pri fontáne si nenecháme ujsť. Sedíme so stovkami ďalších ľudí na slnkom vyhriatych schodoch pred múzeom, počúvame Brahmsa, Vivaldiho, Offenbacha, Arethu Franklin a už si nespomínam, čo všetko ešte, ale je to krásne a cítim sa šťastná.
Videli sme opäť veľa nového, všetko nám vyšlo na jednotku a každý deň sme videli Ararat. Jeden čokoládový sme si kúpili na letisku.
Minule som písala, že som dala Arménsku tretiu šancu a neľutujem. Rada mu dám aj piatu.
