Potom som bola v Jerevane jednu februárovú nedeľu v roku 2016. Utkvel mi v pamäti ako veľmi smutné, depresívne mesto. Ulice boli prázdne, pár ľudí, ktorých sme stretli, pýtali od nás peniaze. Krajina bola v hmle a Ararat v nedohľadne.
Dala som Arménsku ešte jednu šancu a tak sme druhý májový pondelok nasadli s Viktorkou vo Viedni na lietadlo a po trochu hodinách sme sa ocitli v Jerevane. Počas letu si čítam Puškinovu Cestu do Azrumu, v ktorej opisoval svoje putovanie po Kaukaze v roku 1829. Som trochu sklamaná z toho, ako sa Puškin s dešpektom vyjadroval na adresu iných národov. Náladu mi urobia Saroyanove poviedky. Už aby som bola v Arménsku!
Narazím hneď pri pasovej kontrole. Aj som to trochu očakávala. V pase mám zopár pečiatok z Azerbajdžanu. Viem, že tam sa im zas nepáčili pečiatky arménske. Človek sa proste nezavďačí ani jednej strane. Aktívna slečna začína výsluch.
Čo som robila v Azerbajdžane? (Turistika. Asi mi verí).
Bola som v Náhornom Karabachu? (Nie. Dúfam, že mi verí.)
Kde budem bývať? (Zapisuje si adresu a telefónne číslo hotela.)
Poznám niekoho v Jerevane? (Tak to jej rada poviem, aby sa nebála, že mám s jej rodnou krajinou nekalé úmysly. Ja síce nepoznám nikoho, ale dcéra tu má spolužiaka z Erazmu.)
Ako sa volá? (Neviem.)
Kde je dcéra? (Už asi desať minút stepuje pri východe.)
Zavolajte ju, nech sa vráti. (Tu je.)
Ako sa volá spolužiak? (Musím to povedať? A prečo? Musíš, inak ma nepustia. Tak dobre.)
Aké má telefónne číslo? (Načo im to je? Nepoviem. Musíš, inak ma nepustia).
Spolužiak je nabonzovaný, ja vpustená. Snáď ho nebudú obťažovať.
"Pusť dočka nevolnujetsja" - nech sa dcérka neznepokojuje, hovorí slečna s úsmevom na rozlúčku a teší sa na metál za odhalenie nepriateľa.
Let nám na poslednú chvíľu posunuli o 50 minút a rozhovor so slečnou nám tiež pár minút ukrojil, takže sme nestihli posledný autobus do mesta, ktorý stojí 300 dramov, čo je menej ako jedno euro. Vrhnú sa na nás čierni taxikári a sľubujú jazdu za 30 eur. A čo si myslia, že sme spadli z jahody? Zjednávam, ale pod 20 eur nechcú ísť. Čo už, peši do mesta nepôjdeme, tak berieme tú ich dvadsaťeurovú ponuku.
Ubytované sme priamo v centre, tak v hlbokej noci ešte skočíme dať si niečo pod zub. Už teraz vidím, že dať Arménsku a Jerevanu ďalšiu šancu bol dobrý nápad. Ulice sú plné veselých ľudí, všetko je vysvietené, kaviarne otvorené. Čas je oproti nášmu o dve hodiny napred, tak treba ísť spať.
Ráno sa po raňajkách vyberáme urobiť môj druhý pokus uvidieť Ararat z kláštora Chor Virap. Autobus do zhruba 30 kilometrov vzdialeného cieľa stojí niečo vyše eura, cesta trvá necelú hodinu. Hneď ako vyjdeme z Jerevanu, vidíme Ararat. Hurá, misia splnená, môžem ísť domov.
Ale ako tušíte, nešla som, však Arménsko nie je len Ararat, vlastne Ararat v súčasnosti ani nie je arménsky, je na území Turecka. Ako nám neskôr porozpráva taxikár Vahag, Ararat požičal na desať rokov Turecku Lenin. Medzitým Vladimír Iľjič zomrel a keď Arméni chceli po desiatich rokoch horu späť, Turci povedali - Ararat nám požičal Lenin, tak nech si ho príde vypýtať on.
Vodič autobusu nám zastavuje kdesi pri poli a spolucestujúce babky ukazujú, kam máme ísť. Uisťujeme sa, že autobus pôjde späť o tretej, ako písali na internete, ale šofér aj babky svorne krútia hlavami, že nie, späť ide približne o 40 minút a ďalší už dnes nepôjde. Tak máme dve možnosti - urobiť si pár cvakov kláštora z diaľky a ísť na istotu, alebo si povedať, že nejako bolo a nejako bude. Ak ma poznáte, určite viete, ktorú možnosť som si vybrala.
Ararat sa nám medzitým zahalil do mrakov, ale však už sme ho videli, tak nech.
Oproti minulej návšteve tohto miesta je to aj tak lepšie. Toto sme z Turecka napríklad videli vtedy.
A toto teraz.
Je tu kopa turistov, najviac počuť ruštinu. Pokukáme, čo sa dá, Viktorka vlezie aj do hrobky, v ktorej bol 13 rokov väznený Gregor Osvietiteľ, ktorého tam dal zavrieť kráľ Trdat.
Nakoniec všetko dobre dopadlo, tí dvaja sa skamarátili a spolu zaviedli ako prvá krajina na svete v roku 301 kresťanstvo. Viac som o tom písala pred siedmimi rokmi, tak ak chcete, prečítajte si to tam.
Je poludnie a preto pomýšľame na návrat. Práve prichádza taxík. Vyjde z neho starší pán s dvoma barlami a jednou nohou. Vyzerá sympaticky a seriózne, tak ho oslovujeme a pýtame sa, za koľko by nás odviezol do hlavného mesta. Vraj za 12 eur. To by šlo, tak nasadáme. Ujo sa volá Vahag, už som ho spomínala v súvislosti so zapožičaním Araratu Turecku. Ponúka nám aj ďalšie sprievodcovské služby. Je taký milý, že sa dlho nerozhodujeme a ideme s ním až k jazeru Sevan.
Vahag je približne v mojom veku, vyštudoval dva vysoké školy - veterinu a ekonómiu, rozpráva po rusky ako všetci Arméni, ktorých stretáme, a tak preberáme vnútropolitickú situáciu aj zahraničnú politiku.
Kým si na benzínke odskočíme na WC, kúpi nám chačapuri, to je také gruzínske pečivo plnené syrom. V aute nám ponúkne ľadový čaj a zatiaľ čo si pri jazere Sevan prezeráme kláštory, kúpi nám na pamiatku mesačný kameň, ktorý by mal pomáhať udržať súlad v rodine. Fakt veľmi milý človek, myslím, že sme si rozumeli obojstranne a nemyslím tým len jazyk.
Najskôr si urobíme zastávku pri kláštore Hayravank z 9. storočia. Zvnútra sa ozýva mužský spev. Domnievame sa, že je tam bohoslužba. Potom vidíme a počujeme dvoch starších pánov, ktorí to majú na svedomí. Tretí pán nám hovorí, že tí dvaja prišli z Nemecka, aby tu zaspievali. Zrejme rodáci roztrúsení po svete ako ďalšie státisíce Arménov.
Potom ideme do dediny Noratus.
Nachádza sa tu cintorín s množstvom chačkarov. To sú také kamenné tabule, niečo ako náhrobky, na ktorých sú vyryté rôzne symboly a výjavy zo života zomrelých.
Na cintoríne striehnu na turistov babky, ktoré štrikujú ponožky a rukavice. Keď uvidia nejaké turistické obete, nechajú ihlice tak a začnú robiť sprievodkyne po hroboch. Vahag nás inštruoval, aby sme nedávali za služby viac ako 1000 dramov, čo sú asi dve eurá.
Babky na cintoríne robia rituál pre ľudí s nepokojným spánkom a aj inak racionálne založený Vahag tomu verí. Na svoje bosoráctvo si vyberú Viktorku. Babka donesie vodu v sklenenej fľaši, potom ideme k hrobu nejakého svätca, tam musí Viktorka naliať trochu vody do priehlbiny na hrobe, potom vodu vyčvachtať, znova naliať, trikrát sa z nej napiť, trikrát si v nej umyť tvár, ruky, nohy a srdce, potom znova vodu vyčvachtať a nakoniec fľašku so zvyškom vody roztrieskať o hrob. S tým musela pomôcť babka, tak možno bude spať dobre ona.
Ďalšie ráno sa pýtam Viktorky, ako spala. Vraj nič moc, lebo som chrápala. Na mňa sú proste čary krátke.
Toto sú chačkary.
Na chačkaroch sú väčšinou kríže ozdobené rôznymi symbolmi ako špirála, ktorá znamená nekonečno alebo granátové jablko, ktoré je malé, ale keď ho rozkrojíme, vysype sa na všetky strany množstvo zrniečok, presne ako krajina Arménsko - malá, ale ľudí má po celom svete.
Na niektorých chačkaroch sú znázornené vlastnosti zomretého - čo rád jedával, čím sa zaoberal. Tento jazdil na koni a mal rád šašlík.
Toto je najstarší chačkar z 9. storočia ozdobený jednoduchým krížom.
Z Noratusu ideme ku Sevanavanku, kde si pozrieme dva kostoly z deviateho storočia pri jazere Sevan. Cestou vidíme stáda koní, zopár čisto ruských dedín s názvami ako Čkalovka, dedinu Gagarin pomenovanú po prvom kozmonautovi a iné, pri cestách predávajú šampiňóny, hlivy aj šťavy z plodov rakytníka, ktoré rastú v tejto časti Arménska. Krajina vyzerá trochu inak, jar je len na začiatku, lebo sme vyššie a je tu chladnejšie.
Podvečer sa vraciame do Jerevanu. Zaplatíme Vahagovi dohodnutú sumu 60 eur a rozlúčime sa. Rád by nás ešte v ďalších dňoch povozil po krajine, ale ciele, ktoré sme si naplánovali, sú dostupné aj autobusom. Snáď sa mu podarí zarobiť si aj bez nás, taxikárčeniu sa venuje posledných 8 rokov.
Zabudla som si doma lieky na tlak a už ich absenciu začínam pociťovať, tak vlezieme do prvej lekárne, ktorá nám príde do cesty. Lekárnička je mladá Poľka, bola v Arménsku, keď začal covid a už sa nedalo vrátiť domov, tak tam ostala. Dáva mi tabletky, síce iné, ako hovorí, slabšie, ale lepšie ako nič. Však som ani moc nedúfala, že mi bez receptu niečo dá. Ale pomohli.
Onedlho sa bude stmievať, tak sa ešte za vidna vyštveráme po schodoch hore k soche Matky Arménska.
Múzeum Charlesa Aznavoura - momentálne je zatvorené.
Dnes je 9. máj - Deň víťazstva, preto je v Parku Víťazstva rušno. Prechádza sa tu množstvo ľudí, vozia sa na kolotočoch, jedia, počúvajú koncerty, ale aj kladú kvety k večnému ohňu pod sochou. Asi tu bola nejaká slávnosť, ale už je po nej.
Na druhý deň ráno sa vyberáme autobusom do Garni. Nachádzajú sa tu ruiny chrámu boha Mitru z 1. storočia n. l. Je tu kopa ľudí, každý chce mať fotku, ako stojí pred chrámom či sedí na schodoch a zároveň určite každý v duchu nadáva na tých ostatných, čo stoja pred chrámom či sedia na schodoch. Fakt sa to dosť blbo fotí. Ale môžete si požičať dron a fotiť z výšky, zavadzať vám možno bude len pár ďalších dronov. Táto služba stojí 5000 dramov, čo je asi 12 eur. Pretože sme s tým ešte nerobili, radšej to ani neskúšame a fotíme si chrám aj s tými stovkami ostatných.
Toto sú rímske kúpele. Na mozaike je napísané po grécky čosi v zmysle "Pracovali sme tu a nič sme za to nedostali". Práve to hovorí ruský sprievodca svojej skupinke a jeden z nich to okomentuje slovami "kak sejčas", teda "ako teraz".
Naobedujeme sa v rodinnej záhradnej reštaurácii, pri ktorej dve babky pečú lavaše. To sú také tenké placky, ktoré sa pečú vnútri okrúhlej pece prilepené na jej stenách. Ide im to šikovne, mne by určite zo steny popadali a zhoreli.
Dáme si šalát tabuleh a vyberáme si medzi bravčovým a baraním šašlíkom. Asi sme sa nevyjadrili jasne, tak nám nakoniec donesú oba.
V dedine si ešte kúpime tradičný koláč gata. Cesto chutí podobne ako vianočka a je takýto obrovský. Väčšinou sa podobné predmety fotia so zápalkovou krabičkou, aby si pozerajúci vedeli urobiť predstavu o skutočnej veľkosti, ale kde vziať zápalkovú krabičku? Tak ho mám s mobilom.
Je fakt veľký, jeme ho v ďalších dňoch a takmer z neho neubúda. A to sa veľmi snažíme, ťaháme ho všade so sebou.
Pýtame sa predavačky, ako sa dostaneme k rokline, v ktorej príroda za pomoci čadičových skál vytvorila nádherné útvary nazvané "Symfónia kameňov" alebo "Kamenný organ". Predavačka hovorí, že pešo by sme nedošli a máme ísť taxíkom a ako na zavolanie má taxík hneď poruke - zavolá muža, čo tam pracuje s ňou, aby s nami išiel. Dohodneme sa na 2000 dramoch (necelých 5 eur). Autom nás zavezie ku vchodu, kúpime si vstupenky a potom sa prechádzame a obdivujeme túto krásu.
Keď to prejdeme tam aj späť, ujo nás zavezie na autobusovú zastávku, kde už čaká na autobus do Jerevanu český pár. Pristaví sa pri nás auto so starým mužom, ktorý nám ponúka odvoz do hlavného mesta za 500 dramov na jedného (niečo vyše eura), čo je cena cestovného v autobuse. Inak doprava v Arménsku je na naše pomery veľmi lacná. Necháme sa teda prehovoriť a nasadáme. Ujo je dosť starý alebo tak aspoň vyzerá a možno má parkinsona, lebo ruky na volante mu počas celej jazdy poskakujú, ale doviezol nás šťastne až na začiatok Jerevanu.
Od našich spolucestujúcich sa dozvedáme, že prileteli rovnakým lietadlom ako my a odletíme tiež spolu, ako i to, že do rokliny vošli cestičkou, ktorá bola hneď pri vstupe do chrámu a že tam neplatili žiadne vstupné. Myslím, že pani, ktorá nám predala koláč, o tom musela dobre vedieť a určite vedela aj to, prečo nám má túto informáciu zatajiť.
Nevadí, podporili sme arménsky turistický ruch aj súkromné podnikanie.
Uteká to veľmi rýchlo, zobúdzame sa do štvrtkového, predposledného, rána v Jerevane. Zaumienili sme si, že musíme vidieť Ararat a preto sa ešte pred východom slnka štveráme hore Kaskádou, aby sme predstihli prípadné mraky, ktoré by nám slávny vrch mohli zatieniť. Pri každom metri výšky vidíme, že sme urobili správne. Vidieť oba jeho štíty - malý aj veľký. Mesto sa pomaly prebúdza a je naň zvrchu pekný pohľad.
Slunce vycházelo. Na jasném nebi bělala se sněhová dvojhlavá hora. "Jaká je to hora?" otázal jsem se, protahuje údy, a uslyšel jsem za odpověď: To je Ararat. (A.S. Puškin - Cesta do Arzrumu)
Keď urobíme desiatky takmer identických záberov, vraciame sa naspäť. Po raňajkách sa vyberáme pozrieť ďalšie arménske pozoruhodnosti. Najskôr máme na rade Zvartnoc. Sú tu pozostatky katedrály zo siedmeho storočia a za nimi vykúka Ararat. Som prekvapená, že tu okrem nás nikoho niet. Ale však fajn, aspoň sa ani nikto nemotá do záberu.
Prelezieme ruiny zo všetkých strán, pozrieme si malé múzeum a pokračujeme ďalej za pamiatkami raného kresťanstva.
Stojíme asi 15 minút na autobusovej zastávke a autobusa nikde. Pristaví sa pri nás auto a šofér sa pýta, kam máme namierené. Hovoríme, že Ečmiadzin, ale vlastne ešte pred ním je kostol Svätej Hripsime z roku 618. Bola som tu už pred siedmimi rokmi, ale rada si ho pozriem ešte raz. Tak keď ho vidíme v diaľke, poprosíme šoféra, aby nás vysadil tam. Ponúkam mu drobné, ktoré mám nachystané v ruke na autobus, ale pán odmieta.
Hripsime bola krásna deva, ktorú chcel za manželku rímsky cisár Dioklecián. Ona ho nechcela a preto so svojimi kamarátkami z kláštora a s predstavenou Gajané ušla v roku 301 do Arménska. No tam sa do nej zaľúbil kráľ Trdat (ten, čo väznil Gregora Osvietiteľa v Chor Virape) a ona zas nič, svoj život chcela zasvätiť bohu. Čo už s ňou, povedal si Trdat, keď nechceš, nechaj tak, a dal ju ukameňovať. Trdat sa zbláznil, Hrispime sa stala mučeníčkou a tento kostol, kde je pochovaná, postavili na jej počesť.
Na obrázku je výjav, ako ju kameňujú a zopár kameňov je tu vystavených.
Od chrámu Hripsime cestou do Ečmiadzinu si ešte pozrieme chrám Šoghakat, ktorý je zasvätený priateľkám Hripsime, ktoré tu boli umučené.
Do počtu cca 36 diev, ktoré ušli pred Diokleciánom do Arménska, chýba ešte abatyša Gajané, jej kostol sa nachádza o kúsok ďalej a v ňom je Gajané pochovaná.
Takto pomaly prichádzame do "arménskeho Vatikánu", ako sa niekedy Ečmiadzin prezýva, lebo je sídlom arménskej hlavy cirkvi. Vlastne sa už takmer 30 posledných rokov volá Vagaršapat a volal sa tak už v roku 140, ale od roku 1945 do roku 1995 to bol Ečmiadzin, tak sme sa to učili v škole a tak si to pamätám ja. Je tu množstvo kostolov a katedrála, ktorá bola vybudovaná na základoch pôvodného chrámu z roku okolo 300 n. l.
V miestnom múzeu sa majú nachádzať také lahôdky ako kopija, ktorou bol prebodnutý Ježiš, trieska z jeho kríža, třň z koruny či kúsok Noemovej archy. Kupujeme si lístky a pridávame sa ku skupine mladých Rusov, čo tam už čakajú. V múzeu nám sprievodkyňa pri každom exemplári odrapká nejaké vysvetlenie.
Toto by mala byť kopija, ktorou rímsky vojak prebodol Ježišovi na kríži bok. Vraj majú takú aj vo Vatikáne, vo Viedni a ešte kdesi inde, ale podľa analýzy, ktorú robili pred pár rokmi, je len táto z prvého storočia n. l.
A tam vnútri v tom kríži je trieska zo svätého Kríža.
Mládencov to veľmi nebaví, niektorí sa pozerajú do mobilov, málokto si niečo fotí. O 10 minút je hotovo. Myslíme si, že sa len presunieme do inej miestnosti. Sprievodkyňa otvára dvere, my sa ocitáme vonku a ona ostáva vnútri. Tak sa rýchlo vraciame, kým sa dvere zavrú a pýtame sa, či je to naozaj všetko. Vraj áno. Pátrame po Noemovej arche. Sprievodkyni sa nás uľútostí a vracia sa s nami k exponátom.
To za krížom je údajne drevo z korába, odlomený kúsok darovali v 18. storočí cárovne Kataríne Veľkej a nachádza sa v Moskve.
Ešte tam toho malo byť viac, vraj aj viac výstavných miestností, ale pre nás ostali skryté. Možno ruská skupina požiadala sprievodkyňu o rýchlu exkurziu, lebo mali málo času, a my sme tak o dosť prišli. Čo už, asi si mysleli, že patríme k nim. Škoda.
Vraciame sa do Jerevanu a večer sa ešte ideme pozrieť na Námestie Republiky, kde sa od ôsmej do desiatej koná pri fontáne pred múzeom svetelno-hudobná šou.
Stihneme už len poslednú polhodinku, vypočujeme si Straussove melódie, Vangelisa aj Brela a potom ideme spať.
Ako veľmi sa líši tento Jerevan od toho, ktorý som zažila pred siedmimi rokmi!
Pred nami je posledný deň. Večer odlietame domov, ale ešte máme dosť času pozrieť si múzeum Arama Chačaturjana. Viktorkin spolužiak sa ešte stále neozval a tak cestou rozoberáme, či to nie je tým, že by mohol mať nepríjemnosti kvôli tomu, že sme ho v pondelok spomenuli pri pasovej kontrole. Obe sa cítime previnilo a predstavujeme si, ako vyjde z väzenia po desiatich rokoch s vizážou Monte Christa.
Múzeum je interaktívne. Toto je múr okolo neho a keď naň namierite mobil s aplikáciou Arloopa, ozve sa hudba, skladateľ začne dirigovať a ľudia na notovej osnove tancujú valčík z baletu Maškaráda. Funguje to aj na fotke, kto máte Arloopu, môžete skúsiť.
Podobné vychytávky sú aj vnútri. Múzeum bolo domom Chačaturjanovho brata a skladateľ tu žil počas svojich pobytov v Jerevane. Je tu mnoho jeho vecí z moskovského bytu, ktoré múzeu daroval Chačaturjanov syn.
Fotka rodiny Arama Chačaturjana, skladateľ je ten najmenší.
Aj slovenské stopy sme tu našli - plagát k baletu Gajané.
Pamätná minca z Trenčianskeho kultúrneho leta.
V múzeu si môžete priplatiť sprievodcu. My sme sa rozhodli si pozerať všetko svojím tempom - pre istotu, aby sme nedopadli ako včera v Ečmiadzine, ale keď pani, čo tam strážila, videla, ako nás všetko zaujíma, prišla k nám a poukazovala nám kopu vecí navyše. Veľmi sa nám tam páčilo.
Koniec dobrý, všetko dobré. Práve keď končíme prehliadku múzea, ozve sa Viktorkin spolužiak a dohodneme si stretnutie. Je živý a zdravý a zrejme ho nikto nekontaktoval, lebo nič nespomína a my ho tiež radšej zbytočne nestrašíme.
Už nám ostáva len minúť posledné dramy a dojesť ten obrovský koláč. Posledné kúsky skonzumujeme pár minút pred polnocou na letisku vo Viedni a konštatujeme, že to bol perfektný výlet.
Dať Arménsku tretiu šancu bolo výborné rozhodnutie!
