Už tradične medzipristátie v Istanbule využívame na to, aby sme sa preplavili cez Bospor do európskej časti a navečerali sa.
Len čo vyjdeme z letiskovej budovy, sme v Oriente - trochu hlučnom a hlavne teplom. Cesta autobusom k prístavisku trvá asi hodinu, je popoludňajšia dopravná špička. Po lodi chodí muž s táckou, na ktorej sú malé šálky čaju. Kým ho vypijeme a pofotíme Agiu Sophiu, Modrú mešitu a palác Topkapi, sme v Európe.
Prejdeme sa po Galatskom moste popri rybároch s udicami.
Pachy rýb sa miešajú s vôňou pečených gaštanov a korenín z neďalekého egyptského bazáru.
Navečeriame sa v rovnakej reštaurácii ako pred rokom. Vtedy tu mali voľnú wifi, teraz je zaheslovaná, ale heslo vymámime od čašníka a môžeme domov poslať správu, že zatiaľ žijeme.
Potom sa preplavíme späť a čakáme na let do Teheránu. Na WC je mladá žena a trápi sa so šatkou. Na hlave má nejakú hrubú gumovú čelenku, ktorou sa snaží skrotiť neposlušné vlasy, vyzerá ako v kúpacej čiapke. Na čelenku sa snaží pripevniť šatku, pod krk si ju upevňuje brošňou. Pýta sa ma, ako si ju má uviazať, aby dodržala iránsky dress code. Hovorím jej, že na to má ešte pár hodín času, kým priletíme do Teheránu, a že jej stačí prehodiť šatku cez zátylok a jeden cíp cez plece a bude OK. Je z Kanady a o Iráne má zrejme dosť hrôzostrašné predstavy. Možno tiež pozerala Argo.
Pred polnocou odlietame a o dve či koľko hodín - stále sa mení čas a už sa v tom neorientujem - pristávame na letisku Imáma Chomejního.
Zmeníme 150 eur na každého a Jakub odchádza zo zmenárne s hrubým balíčkom bankoviek.
Taxíkom sa odvezieme do hostela, ktorý bude naším domovom počas nasledujúcich dvoch dní. Pretože je už takmer šesť, zaľahneme a o tri hodiny sa necháme zobudiť mobilmi, aby sme svoj prvý teheránsky deň neprespali celý.
Hostel je neďaleko bývalej americkej ambasády, okolo ktorej sa krútil dej amerického filmu Argo. Pozrela som si ho pred pár týždňami po tom, ako mi Viktorka povedala, že keby ho videla pred svojou prvou návštevou Iránu, veľmi by sa bála. Iránci sú v ňom vykreslení ako nepríjemní, nepriateľskí a pomerne hlúpi ľudia.
Film sa odohráva v roku 1979, keď v Iráne prebehla revolúcia, počas ktorej zvrhli šacha Mohammada Rezu Pahlavího a z francúzskeho exilu sa vrátil ajatolláh Chomejní, ktorý sa stal vodcom a nastolil nové, prísne náboženské smerovanie krajiny.
Pahlaví ušiel do USA a Iránci žiadali amerického prezidenta Cartera o jeho vydanie. Pretože ich žiadosti boli hádzaním hrachu na stenu, iránskym študentom došla trpezlivosť, preliezli plot a zajali všetkých pracovníkov veľvyslanectva. Teda až na šiestich, ktorým sa podarilo ujsť a skryť sa na kanadskom veľvyslanectve.
Po čase Iráncom došlo, že im šiesti zajatci chýbajú a pátrali po nich. Aj na kanadskom veľvyslanectve to začalo byť nebezpečné a tak sa nebojácny Američan menom Mendez v podaní Bena Afflecka rozhodol svojich krajanov dopraviť domov. Či uspel a ako vám nebudem prezrádzať, však ak poznáte históriu, prípadne americké filmy toho typu, tak sa asi dovtípite, či sa Mendezovi podarilo dostať chlapíkov s veľkými okuliarmi a ženu s veľkou bradavicou z nebezpečnej krajiny a vrátiť sa k svojej obľúbenej whisky.
To som ale trochu odbočila.
Kým som vám porozprávala, o čom je film, prešli sme cez park, v ktorom sú prístroje na cvičenie a pingpongové stoly a sme pri bývalom veľvyslanectve, v ktorom je Múzeum špionáže, expozícia venovaná udalostiam spred štyridsiatich rokov.
Nedávno pri príležitosti 40. výročia revolúcie jeho múry ozdobili novými maľbami.
Ponúkajú nám anglicky hovoriaceho sprievodcu, tak ho berieme. Hneď na úvod sa nás pýta, čo o tých vtedajších udalostiach vieme a ukazuje nám jednotlivé miestnosti, v ktorých pracovali Američania.
Tu napríklad vyrábali falošné doklady.
A tu si mohli rozprávať všelijaké tajnosti, miestnosť je dokonale izolovaná.
Skartovačka, ktorá hrala svoju úlohu aj vo filme.
Žiaci namiesto puzzle skladali prúžky zo skartovačky a tak napríklad zistili totožnosť skrývajúcich sa pracovníkov ambasády. Dokumenty skladali starší študenti.
Bavíme sa aj o filme Argo, sprievodca hovorí, že je na 90 % pravdivý. Nenatáčalo sa to pochopiteľne v Teheráne, ale podľa sprievodcu v tureckej Ankare, kde je ambasáda postavená podľa plánu rovnakého holandského architekta. Exteriérové scény sa natáčali v Istanbule. Na internete som ale čítala, že sa to natáčalo niekde v Kalifornii.
Podľa fotiek na stene sa zajatí Američania nemali najhoršie, chodievali za nimi kňazi a slávili Vianoce.
Podľa amerických zdrojov boli naopak psychicky mučení. Američania sa ich snažili oslobodiť pomocou ôsmich vrtuľníkov, ale tie skončili neslávne - dva sa pokazili a jeden sa zrazil s lietadlom, takže zvyšné sa radšej o záchranu už ani nepokúšali.
Po 444 dňoch Iránci rukojemníkov pustili. Šach medzitým zomrel v Egypte, tak im zajatci boli nanič a ani Carter už nebol prezidentom.
Po návšteve ambasády ideme na bazár kúpiť si ďalšie šatky do našej zbierky. Je to tu trochu hlučnejšie, ako sme to videli v Širaze, Esfahane či Kermane, hlavne predavači kobercov nás stále vyzývajú, aby sme si nejaký kúpili. Však čo iné s nimi aj môžu robiť, že?
Potom sa vyberieme k lanovke nad mestom, ktorá má konečnú stanicu vo výške 3740 metrov. Metrom ideme asi hodinu, ďalšiu polhodinu taxíkom, desať minút peši a desať elektrickým minibusom. Keď sa konečne dostaneme do cieľa, sú tri poobede a lanovky premávajú už len na to, aby doviezli ľudí zhora. Tí sú dobre naladení, zimne oblečení a na pleciach nesú snowboardy, lebo hore je sneh.
Podľa údajov na nete má ísť posledná lanovka nahor až o štvrtej.
Tak sa aspoň pozrieme zhora na Teherán v smogovom opare a zdola na zasnežené vrcholy a vrátime sa do mesta.
Dnes toho už veľa nepostíhame, lebo zajtra je piatok a k tomu aj sviatok a dnes všetko pracuje len tak na polovicu. Rozhodneme sa pozrieť jeden zo symbolov mesta, vežu Azadi, ktorú dal postaviť posledný šach - ten, kvôli ktorému držali Iránci rukojemníkov - pri príležitosti 2500. výročia založenia Perzskej ríše.
Cesta metrom je dlhá. Ráno sme si kúpili papierový celodenný lístok, teda mysleli sme si, že je celodenný až do prvého prestupu, keď sa nám nedal načítať QR kód.
Stojíme bezradne pri označovacích strojčekoch a blokujeme stovky ďalších, čo chcú prejsť cez turnikety do metra. Možno sa ponáhľajú, možno nám chcú pomôcť - proste sa nájdu traja, ktorí nám načítajú kód z ich karty, dvierka sa otvoria a my môžeme ísť ďalej.
Celodenný lístok vyzerá takto, je to taký prívesok na kľúče a zrejme sa dá dobíjať.
V metre nás prekvapuje množstvo predavačov rôzneho sortimentu - hračky pre deti, ponožky, nabíjačky, slúchadlá, vložky do topánok. Jeden chlapík chodí s igelitovým vrecom plným roliek akejsi izolácie, ktorú lepí po stenách, aby demonštroval jej vlastnosti. Nevideli sme však nikoho, koho by táto ukážka inšpirovala k nákupu, len asi dvakrát sme boli svedkami kúpy slúchadiel.
Vraj tieto miesta pre predajcov má pod palcom miestna mafia, rovnako ako aj rajóny pre žobrákov.
V jednom vagóne starček čupiaci na zemi vytiahne nejaký strunový nástroj a spieva dlhú skladbu, ktorej refrén končí vetou:
"Tu je Mohammad doma".
Ja viem, asi to bolo niečo iné, ale fakt to presne takto znelo, posledné štyri slohy som si v duchu spievala s ním.
Okrem toho sa vagónmi preplieta malý chalan so škatuľou veštieb, na ktorej sedí živý papagáj, ktorý asi veštby vyberá. Ale tie sme tiež nevideli nikoho kúpiť, rovnako nikoho nezaujala hračka, do ktorej predavač kričí "bodo bodo bodo bodo" a hračka opakuje "bodo bodo bodo bodo." Bohvie, čo by opakovala, keby zakričal niečo iné.
Takto sa dá stráviť v metre kopa času. Ľudia sú milí. Ženy majú vyhradené svoje vagóny, ale môžu sa voziť aj v zmiešaných. Väčšinou sme s dcérou vo vozni jediné ženy a takmer vždy nám uvoľnia miesto. Občas sa nám niekto prihovorí, opýta sa, odkiaľ sme a či sa nám v Iráne páči.
Pán v strednom veku sa pýta, kam ideme. Hovoríme, že k Azadi Tower. Usmeje sa hovorí:
"You are right, follow me."
Potom s nami prestupuje na druhú linku metra, pomôže nás natlačiť do vagóna, chráni nás po celú cestu a na záver nám dáva rady, aby sme si dávali pozor na veci hlavne v tlačenici, kde sa môžu objaviť aj zlodeji, alebo na motorkárov. Spolu vystúpime, dovedie nás blízko veže a rozlúči sa. Zaželá nám veľa pekných zážitkov a ide po svojom.
Vonku je už tma. Veža je v parku, ktorý obklopujú zo všetkých strán niekoľkoprúdové cesty s uháňajúcimi autami a prebehnúť na druhú stranu sa dá len s nasadením života.
Pýtame sa policajta, ako sa tam dostaneme, ten s nami ide ochotne asi dvesto metrov a potom nám ukáže smer. Nejako sa prešmykneme pomedzi autá a keďže čítate tieto riadky, určite ste sa dovtípili, že sa nám to podarilo aj cestou späť.
Veža je vysoká 45 metrov a postavená je z osemtisíc blokov bieleho mramora. Vnútri je múzeum, ale už je asi zavreté, nevidíme žiadny vchod. Trochu to tu pofotíme, navečeriame sa na autobusovej stanici a potom sa vrátime do hostela vyspať sa, lebo zajtra musíme vstať trochu skôr, aby sme si stihli ešte niečo pozrieť.
Ráno sa pobalíme, batohy necháme v hosteli a najskôr sa trochu prejdeme po pešej zóne.
Zaujme nás parkovací dom, kde sa autá vozia ako na ruskom kole..
Kapusty ako okrasné rastliny sme si všimli už pri našom prvom iránskom výlete. Vyzerá to pekne, že?
Potom sa rozhodujeme, akú pamiatku si ešte stihneme pozrieť. Naša voľba padla na Golestanský palác, ktorý sa nachádza pri bazári, kde sme si včera kupovali šatky.
Je to jedna z najstarších historických pamiatok v Teheráne a je zapísaný v UNESCO. Postavený bol v 16. storočí a neskôr prestavaný do súčasnej podoby. Bol tu korunovaný aj posledný šach, už spomínaný Mohammad Reza Pahlaví, ako i jeho otec Reza Pahlaví.
Kúpili sme si vstupenky do areálu a do dvoch expozícií. Vstupenky pre cudzincov sú niekoľkonásobne drahšie ako pre domácich.
Toto vyzerá ako normálny obraz, na ktorom je namaľované Forum Romanum alebo Koloseum.
V skutočnosti je to mozaika poskladaná z tisícov kúskov.
Typická vonkajšia keramická maľovaná dekorácia stien
Viac z Teheránu nestíhame, lebo po štvrtej popoludní odchádzame vlakom do Širazu a neradi by sme ho zmeškali, ako ten predchádzajúci vlani na jar, ktorým sme mali ísť do Jazdu.
Či sme ho teraz stihli a ako to v takom iránskom vlaku vyzerá, ale aj všeličo iné, vám porozprávam nabudúce.
Zatiaľ choda hafez, čiže dovidenia.
