Namiesto vodopádu Martin Brod si pozrieme vodopád Štrbački Buk. Nachádza sa v národnom parku Una, tam, kde rieka Una tvorí hranicu medzi Bosnou a Chorvátskom. Názov rieky sa odvodzuje od zvolania rímskeho legionára. Keď ju uvidel prvýkrát, vykríkol "UNA!", čo znamená jedinečná, jediná. Rozmýšľam, že teraz by sa to vyriešilo skôr nejakým lajkom na sociálnej sieti. Ale viete si predstaviť, že by sa potom rieka volala napríklad, prepytujem, "Páčik"?
Cesta je celkom dobre značená, turistov nieto. Stretávame len pastiera so stádom oviec a svorkou psov, ktorých okrikuje, aby nám dali pokoj.
"Všetky psy sú vaše?"
"Da."
"Ima medvedi?"
"Da."
"A vukovi?"
"Da, preto mám toľko psov," odpovedá pastier.
Nemôžem povedať, že by ma to ukľudnilo.
Po ceste sú rôzne informačné tabuľky, neskôr sa cesta rozdvojuje a jedna jej časť prechádza do náučnej trasy zameranej na spoznávanie rastlín.
Prechádzame okolo zrúcaniny pevnosti Kliševič.
Asi po dvoch hodinách sme pri vodopáde. Je vysoký 24 metrov a na druhej strane je už Chorvátsko.
Plitvické jazerá sú odtiaľto tridsať kilometrov, ale tam je určite husto a tu máme celý vodopád len pre seba.
.
Spiatočnú cestu absolvujeme poklusom, aby sme stihli autobus, ktorý nás vezme po ceste, ako sme sa dohodli. Toto je balkánsky cestovný bonus - vodič ochotne zastane, kde mu poviete.
Vraciame sa do Bihača na autobusovú stanicu, najeme sa a pokračujeme v spoznávaní kraja. Ako som spomenula v predchádzajúcej časti, cestou sem som obdivovala dedinky a mestečká na rieke Une. Tak sa teda kúsok vraciame, aby sme si jedno také pozreli. Volá sa Bosanska Krupa a osídlené bolo už ilýrsko-keltskými kmeňmi Japodmi.
V rieke Une to žije.
Nad mestom sa vypína pevnosť Pset pôvodne z trinásteho storočia, neskôr prestavaná.
Vedľa seba tu stoja kostoly pravoslávny a katolícky, aj mešita.
Po mestečku sa túlame niečo vyše hodiny.
Ďalšie dve čakáme na autobus. Pani v pokladni síce oznámila, že autobus bude meškať, ale nevie prečo a koľko. Asi je to aj tak jedno, pretože po hodine a pol nám príde oznámiť dobrú správu - autobus tu bude o päť minút. Vtedy urobíme dôležitý objav - na Balkáne plynie čas úplne inak ako v našich končinách, pretože tých päť minút trvá pol hodiny. Zrejme to udivuje len nás, ostatní pokojne čakajú, veď načo sa kamsi stále pechoriť, nič dôležité neujde. Ani vodičovi po príchode nikto nevynadá, dokonca sa ho ani nikto slušne neopýta, kde dočerta trčal tak dlho, a on tiež nemá potrebu túto situáciu nejako komentovať.
Ale zas na druhej strane - v krajskom meste Žilina žiadna autobusová stanica nie je a o omeškaných autobusoch sa nedozviete úplne nič.
Pred nami je ešte jeden celý bihačský deň. Z preriedenej ponuky miestnych spojov si vyberáme mesto Cazin pár kilometrov od Bihača. Má tu byť veľká pevnosť a vnútri nej mešita. Je to síce pravda, ale zároveň je to asi tak všetko, čo sa tu dá vidieť. Ak by sme návštevu Cazina z programu škrtli, o nič moc by sme neprišli.
Najzaujímavejšie bolo stáť pred mešitou práve v čase, keď muezín zvolával na modlitby. Myslela som si, že to už býva naprogramované a púšťané z nejakého hudobného nosiča, ale mám pocit, že toto bolo naživo. Videla som tesne predtým mladého muža, ako prišiel autom a potom zmizol kamsi vnútri. Keď spievané zvolávanie ustalo, vyšiel von, nasadol do auta, kývol na pozdrav a odfrčal preč. Neviem, či spieval niekde zdola, alebo až z minaretu. Podľa toho, ako zadýchane to znelo, tak skôr z minaretu.
Tak ešte jeden zaujímavý pamätník z minulosti - na tomto mieste bol v roku 1942 míting, na ktorom prehovoril "veľký syn našich národov, priateľ Josip Broz Tito."
Zaujímavejším a hlavne fotogenickejším miestom je neďaleký hrad Ostrožac z trinásteho storočia. V šestnástom storočí ho dobyli Turci a plnil úlohu kapetanije - pohraničného vojenského okruhu. Poslední osmanskí majitelia predali hrad rakúskemu dôstojníkovi, ktorý tu v roku 1902 vybudoval palác.
Ten je v súčasnosti v zúfalom stave a za poplatok dve marky (1 euro) sa tu môžete zabiť poprechádzať na vlastné nebezpečie. Vnútri je to vybrakované, v niektorých miestnostiach na poschodí chýbajú dlážky, a všade vidieť následky ostreľovania.
Každoročne v auguste sa tu koná sústredenie umeleckých sochárov, po ktorom sa nádvorie obohatí a nové diela.
A opäť ako včera - návrat autobusom do Bihača, obed pri autobusovej stanici a poobede hajde ďalej.
Toto je tradičný banjalucký čevap podávaný aj v Bihači, teda po našom čevapčiči. Nie sú to šúľky, ale taký kváder, kde sú naznačené jednotlivé šúľky. Podáva sa medzi dvoma plackami. Vlastne všetko, čo som tu jedla, dávali do placiek - aj ražniči a pljeskavicu.
Za mestom sa vypína hrad Sokolac, ktorý ma lákal od prvého pohľadu. Už som spomínala, že s verejnou dopravou je to horšie, a tak neostáva nič iné, ako sa tam dopraviť po vlastných. Na ulici sa informujeme u okoloidúceho pána, ktorým smerom sa vybrať. Pýta sa nás, či sme autom, a keď odpovedáme, že nie, vedie nás k svojmu a kúsok cesty nás odvezie. Ďalej je to už na nás.
Vlečieme sa rozťahanou dedinou, odpočinieme si pri mešite, kde sa trochu opláchneme a naberieme si vodu. Potom stúpame príkrym úzkym chodníkom nahor. Zaprisahávam sa, že touto cestou ma dole nikto nedostane. Ani nemusí, lebo zhora vidíme, že k hradu z druhej strany vedie pohodlná štrková cesta, ktorou vyjde aj auto.
Hrad rekonštruujú, celkom vkusne a snáď aj verne, ale práce je tu ešte veľa.
Dole nám to ide rýchlejšie ako nahor. Zbehneme na autobusovú stanicu a navečeriame sa. Večer má byť v meste nejaký koncert, na ktorý sa chystám, ale spustí sa poriadna búrka a Bihač ostane bez elektriny. Aby sme sa v tej tme neprizabili, donesie nám pán domáci kahanček. Elektrinu po čase spustia, takže sa môžeme aspoň pobaliť, ale internet už nenaskočí.
Ráno začíname cestu domov. Na lavičke pred autobusovou stanicou chytám wifi, aby som dohonila zameškané statusy a aktualizovala rádiové stránky. Vedľa sedí starček a čaká na autobus, ktorý má ísť 7:50. Pokladník mu oznámil, že autobus nepríde - opäť nikto nevie, prečo, ale predpokladám, že to bude mať súvislosť s včerajšou búrkou. Ďalší autobus pôjde až 10:30, starčekovi sa už domov neoplatí vrátiť, lebo prišiel z nejakej dedinky, a tak tam sedí a každému o tom rozpráva.
Náš autobus ide načas a o štyri hodiny sme v Banja Luke.
Aby som bola spravodlivá, Banja Luka vyzerá vo štvrtok oveľa lepšie, ako vyzerala v nedeľu. Na uliciach je veľa ľudí, obedujú, maškrtia v cukrárňach, hrajú šachy. Je tu veselšie a aj slnko svieti. To len tak, ak by sa nevedeli rozhodnúť, kedy je najlepšie navštíviť Banja Luku. Vo štvrtok.
Do odletu lietadla máme dosť času, tak si pozrieme múzeum.
Sú tu všelijaké tie pazúriky a črepy a mince od neolitu až po dobu bronzovú, expozícia krojov, vypchaté zvieratá a ukážky flóry. Ale aj smutné veci - dokumenty a fotky z obdobia druhej svetovej vojny týkajúce sa koncentračného tábora v Jasenovaci. Hrozné!
Potom sa už odoberieme na letisko, nasadneme do malého lietadielka a pozrieme si, ako sa pripevňuje pás a ako si nasadiť kyslíkovú masku. Dokonca aj to, ako si navliecť nafukovaciu záchrannú vestu, hoci neviem načo, keďže nad žiadnou vodnou plochou neletíme. Zjeme malú bagetku, zapijeme vodou a už sme v Belehrade.
Tu sa ako vždy poprechádzame po pešej zóne na ulici Kniežaťa Miloša, cestou si vypočujeme Malú nočnú hudbu a ešte zopár skladbičiek v podaní pouličných umelcov, prejdeme sa parkom a pozrieme sa, ako ťahajú miestni karpovovia, fischerovia či kasparovovia za veľkého záujmu svojich kibicov.
Nahliadneme do stánkov so suvenírmi. Oproti minulej návšteve sa objavili rôzne tričká s Putinom ako hrdinom našej doby a na takých, kde bol nápis "Kosovo je Srbija" pribudla veta "Krim je Rusija". Samozrejme, že je tu aj vojenský sortiment, rôzne odznaky, čiapky, aj oslavné tričká s Karadžičom. Radšej som to nefotila, aby som neprovokovala, aj tak sa na nás dívali dosť podozrievavo, keď sme si to prezerali.
Skontrolujeme, či pevnosť Kalemegdan stojí na svojom mieste a či sa Sáva stále vlieva do Dunaja. Áno, všetko je tak, ako minule.
Pozrieme si výstavky fotografií na nábreží. Momentálne sú tam dve - 40 rokov UNHCR v Srbsku a 160. výročie narodenia Nikola Teslu.
Cestou späť sa najeme v espresse oproti železničnej stanici. Je plné utečencov z neďalekého parku, ktorí tu večerajú a nabíjajú si mobily. Aj na ulici je natiahnutá predlžovačka so zásuvkami. Ceny jedál sú nízke a jedlo je chutné.
Potom sa odoberieme na železničnú stanicu, nastúpime, zaľahneme na lôžka a ráno sa zobudíme v Budapešti. Odtiaľ by sme snáď trafili už aj poslepiačky, veď tento rok sme si túto trasu užili dosýta a ako pozerám do svojho itinerára, ešte si ju užijeme: Najbližšie už o štyri týždne. Kam to bude? Na východ, západ, sever alebo juh? Nechajte sa prekvapiť.
