Autobus do Vonihova odchádza tak ako vlani o pol druhej s tým istým vodičom, tak ako vlani ho kontrolujú pri výjazde, či má všetkých pasažierov zapísaných, a tak ako vlani po pár metroch od nástupišťa zastavuje a naberá zo tridsať študentov, ktorí idú na víkend domov smerom na Uhľu. V Buštyne sa začínam predierať dopredu, lebo po ňom už nasleduje Vonihove, no nedarí sa mi postúpiť ani o kúsok. Miesto, kde som mala vystúpiť, sme už minuli, decká začínajú kričať na vodiča "ďáďa Míša" a ten konečne zastavuje. Vraciam sa peši späť - nič sa tu nezmenilo, ešte pár krokov a som u Natálie.
Keď sme sa minule lúčili, jej mama sa rozplakala s hovorila, že sa už neuvidíme. Celý čas som sa tešila na to, ako prídem a poviem jej, že nemala pravdu. Bohužiaľ, babuška Mária sa nemýlila, v máji zomrela. Do poslednej chvíle bola telesne aj duševne čulá. V stredu zomrela, hneď vo štvrtok ju pochovali. Aj poslednú noc ležala doma na svojej posteli tak, ako vždy, Natália spala v izbe s ňou. "Živých sa treba báť, nie mŕtvych", hovorí.
Čaká na mňa tá istá izba ako vlani, s dverami, na ktorých je namiesto kľučky priviazaný špagátik. Dvere do kúpeľne zas zaisťuje vechtík z látky. Na opravu plynového sporáka sa ešte nenašli peniaze a tak sa stále varí na jednoplatničke - dvojplatničku by vraj elektrina neutiahla. Aj žiarovky, čo visia zo stropa, svietia len tak, aby sa nepovedalo.
Ráno by mal byť na štadióne sobotňajší trh. Vlani tu boli dva stánky, v ktorých predávali papuče a sponky a gumky do vlasov. Dnes je tu len stolík so sponkami a gumkami, trhovníci sa vraj išli predzásobiť zimným tovarom do Černivcov. Z auta pri ceste predávajú kapustu, rajčiny a papriky a všetko to tu kontroluje vekslák, u ktorého si mením eurá.
Natália nakúpi potrebné suroviny a ideme variť. Jej kuchyňa je dosť skromne vybavená, toto je všetok jej riad.
Vlastne ešte ten, čo je na stole.
No ja viem, že v tejto miestnosti sa na jednoplatničke čoskoro udejú zázraky a o pár hodín sa pustím do jedál, na ktoré som spomínala celý rok. Boršč a holubcy.
Najskôr Natália nakrája cibuľu, popraží ju na oleji (celý týždeň sa pôsti, lebo onedlho bude nejaký cirkevný sviatok, a tak nepoužíva žiadne živočíšne produkty), zapráši červenou paprikou a prihodí nakrájané papriky.
Z kapusty vyreže hlúby a hlávky varí v osolenej vode s octom, aby sa listy nerozvarili.
Počas varenia priebežne odtrháva listy, ktoré necháva ďalej variť v hrnci. Keď je rozobratá celá hlávka, listy z vody vyberie a každý rozdelí na dva kusy.
Do opraženej cibude s paprikou prisype ryžu, posolí, pokorení a zamieša. Mohlo by sa pridať aj mleté mäso, ale keďže sa treba postiť, musí stačiť ryža.
Do ľavej ruky chytí list, naň lyžičkou pridá pripravenú zmes a stáča do kornútka. Vrch kornútka zastrčí donútra, aby plnka nevypadávala.
Do kastróla naspodok dá zopár kapustných listov a na ne ukladá holubcov.
Postupne kladie jeden vedľa druhého až po vrch.
Potom ich zaleje vodou tak, aby voda bola asi na dva prsty nad holubcami. Keď sa začnú variť, primieša štyri polievkové lyžice paradajkového pretlaku a varí na jednoplatničke asi hodinu.
Keď sa uvaria holubcy, urobí ešte boršč. Ona ho jesť nebude, lebo kvôli mne do neho prihodila kuracie krídelká, aby som ho mala s mäsom.
Keď sa najeme, umyje riad. Drez nemá, na riad nepoužíva žiadny saponát ani hubku. Postupne prelieva vodu z jedného taniera alebo hrnca do druhého a umýva ich prstami. Keď je voda veľmi špinavá, vymení ju za čistú. Riadov veľa nie je, varí aj stoluje úsporne. Na krájanie nepoužíva dosku, všetko nakrája v ruke - cibuľu, papriky aj kapustu. Ani odpadu nemá veľa - čo sa nedá zjesť, donesie susedke pre prasa.
Chladnička je pokazená, ale dávame do nej jedlo, aby nám ho nezožrali myši. Natália ešte nekúri a v dome je dosť chladno - aspoň sa jedlo neskazí.
Pretože ešte stále nemá rýchlovarnú kanvicu, kúpila som jej ju vo vedľajšej dedine. Potom zas nastal problém so zásuvkami - bolo ťažké nájsť nejakú fungujúcu. Nakoniec sme jednu našli na WC. Slávnostne sme si navarili čaj - prvýkrát a naposledy. Potom sa Natália opäť vrátila k svojmu zabehanému vareniu vody v hrčeku na platničke.
Večer chodieva na televíziu k susedom. Berie aj mňa, aby sa mohla pochváliť. Vraj jej mňa všetci závidia. Nechápem síce prečo, veď má so mnou len robotu navyše. Susedovci, u ktorých pozeráme seriály Vrači a Doroga v pustotu, sú bohatší. Majú kravu, prasa, päťdesiat sliepok, koberce na dlážke aj na stene a už aj kúria, takže je u nich príjemne teplúčko. Ja im urobím rodinné fotografie a oni nám s Natáliou na oplátku dajú niečo pod zub.
Len v sobotu k nim nejdeme, vtedy je kúpací večer, aby boli všetci čistí na nedeľnú omšu. Prejavila som záujem zúčastniť sa bohoslužby. Natália s týmto nápadom veľmi nadšená nebola, lebo som nemala sukňu, ale obmäkčilo ju to, že som si priniesla z domu šatku, a nakoniec teda súhlasila aj mojimi riflami. Išla z domu ráno o siedmej, ja som prišla až na hlavnú omšu o pol jedenástej. Kostol má sto rokov a pôvodne bol gréckokatolícky. Teraz je pravoslávny. Vpredu stoja muži, ktorí majú spevníky a začínajú spievať. Ženy sa pridávajú za nimi. Každý, kto príde do kostola, bozkáva dve ikony a kríž a hodí peniaze do pripravených košíkov. Okrem toho miništrant vyberá s košíkom aj po skončení omše.
Bohoslužby sú v porovnaní s našimi dosť dlhé. Počas nich sa vyskytujú pasáže, počas ktorých sa neustále prežehnávajú. Inokedy zas v jednom kuse spievajú "hospodypomilujhospodypomilujhospodypomiluj". Na prijímanie chodia deti od dvoch mesiacov do siedmich rokov bez spovede a po prijímaní si môžu vziať cukríky, čo sú pripravené na stolíku. Niektoré deti si nabrali plnú hrsť.
Po omši sa veriaci rozchádzajú domov. Dedina je dlhá, preto ich dosť chodí na bicykli a bohatší sa odvezú autom.
A takto ide život vo Vonihove. Deň začína ranným odchodom kráv na pašu a končí ich večerným návratom domov.
Takto som ich videla každé ráno z mojej izby.
Za internetom treba do susednej dediny Buštyno. Tam chodieva aj vlak. O koľajnice sa železnice delia s kozami.
Na staničnej budove je napísané "Buštyna". Natália hovorí, že je to gramatická chyba, ale asi to bude inak. Vlaky sú lacné, za tri hrivny (30 centov) sa môžete odviezť do okresného mesta Tjačiv a tam nakúpiť to, čo nepredávajú vo Vonihove.
Takto rýchle prejdú dni a je čas vrátiť sa domov. Natália mi do batohu prihodí za vedro orechov, zabalí šesť kotliet, ako nazýva to, čomu my hovoríme fašírka, a chlieb, a zavčas rána čakáme na ceste na autobus, ktorým ma ďaďa Míša odvezie do Užhorodu. Je úplná tma, pretože dedina nemá verejné osvetlenie. Autobusové zastávky tu nie sú, autobus treba odchytiť. Tunajší vedia, kedy a kde.
Opúšťam tento zaujímavý a pekný, ale aj chudobný kraj. Určite sa sem však ešte vrátim.
