Pýtam sa nášho spolucestujúceho, ktorý sa odtiaľ práve vracia:
"Tualet možno ispoľzovať?"
"Ja ispoľzoval", odpovedá.
WC použilo aj zvyšných päťdesiat pasažierov nášho vagóna.
Ešte šťastie, že Mojynty je len pár domčekov uprostred stepi a jeho obyvatelia sú už zrejme voči týmto pravidelným rituálom imúnni. Ale aspoň má normálne meno, ďalšia zastávka, kde stojíme, sa volá OP 1078 km. Mimochodom, prvá s týmto zvláštnym názvom na našej trase bola OP 811 km a kým prídeme do Balchaša, tak ich bude ešte sedem, posledná sa volá OP 1183 km.
Do Balchaša prichádzame okolo desiatej doobeda. Rozlúčime sa s naším spolucestujúcim, ktorého už ktosi na nástupišti čaká. Pretože na stanici oficiálnu úschovňu batožín nemajú, zveríme ju ochotným ženám v pokladni.
Autobusom sa odvezieme do centra mesta, ktoré je pri autobusovej stanici. Pozrieme si trhovisko a naobedujeme sa v dunganskej reštaurácii. Dievčiny, čo tam obsluhujú, sú zvedavé, odkiaľ sme a čo tam robíme. My sme zas zvedaví, čo je to tá dunganská reštaurácia. Dozvieme sa, že Dungani sú skupina moslimov čínskeho pôvodu, ktorí emigrovali do Strednej Ázie koncom 19. storočia. V Kazachstane ich žije asi 37 tisíc.
Podľa podávaných jedál sú ich charakteristickými pokrmami boršč, soljanka a bliny - palacinky. Ale to sa asi skôr prispôsobili miestnym chutiam.
Keď dojeme, jedna z dievčin s nami ide chvíľu po meste, aby nám ukázala, ako sa dostaneme k múzeu.
Je na sídlisku v budove, z ktorej odpadávajú obkladačky. Myslím, že dnes sme tu prví a asi aj poslední návštevníci. Ktohovie, či nie sme zo Slovenska jediní.
Múzeum je podobné ako všetky ostatné tohto druhu - nejaké trilobity, pazúriky, pozliepané hrnce, ukážka bývania spred rokov, Veľká vlastenecká vojna a súčasnosť.
Som prekvapená, že exprezidenta Nazarbajeva vidíme len na niektorých fotkách, skôr ako keby tam bol nedopatrením. Pri našich predošlých návštevách mal v každom múzeu vyhradenú jednu miestnosť, prípadne celé poschodie.
Žeby to niečo znamenalo?
Keď si v múzeu pofotíme aj poslednú kostičku, ideme sa pozrieť k jazeru. Volá sa Balchašské, je fakt veľké a skladá sa z dvoch odlišných častí, zo slanej a sladkej. My sme pri sladkej, ale to som sa len dočítala, olizovať sa mi ho nechcelo.
Včera nám náš spolucestujúci vo vlaku hovoril, ako krásne je pri jazere a že sem v lete chodí mnoho Rusov, pretože je tu krajšie a hlavne lacnejšie ako pri Čiernom mori. No neviem ako kde, ale napríklad v Jalte to vyzerá oveľa lepšie ako tu. Ale zas na druhú stranu - v Jalte som bola v lete a teraz je október, v lete to snáď vyzerá trochu optimistickejšie, hoci okolie nie je práve najfotogenickejšie.
Problém je aj s tým, že leto je tu príliš krátke. Ako nám včera povedala pani z vlaku, s ktorou sme cestovali - keď sa opýtate Kazacha v júni na leto, povie, že ešte nebolo. Keď sa ho na leto opýtate v auguste, povie, že už bolo.
Chceme sa ísť trochu zohriať do kina, hrajú kazašský historický film v ruskom znení Tomiris o dávnej skýtskej kráľovnej, ktorá zvíťazila nad perzským kráľom Kýrosom Veľkým.
Určite by to bolo zaujímavé, má to však háčik - film začína o štvrtej popoludní a trvá takmer tri hodiny a to už budeme vtedy sedieť vo vlaku a smerovať do hlavného mesta Nur-Sultan. Ešte uvažujeme o tom, že by sme si z neho pozreli len nejakú hodinku, ale čo ak by nás to chytilo tak, že by sme z kina nedokázali odísť?
Nuž, nebudeme riskovať, na Tomiris sa koniec-koncov môžeme popýtať o dva týždne priamo pri zdroji v Iráne a namiesto toho sa tu ešte chvíľu poprechádzame, najeme sa v "našej" dunganskej aschane a potom sa zavezieme na stanicu, aby sme tu počkali na vlak.
Panie v kase, ktoré celý deň strážili našu batožinu, nechcú za opateru ani jedno kazašské tenge, len sa popýtajú, ako sa nám v meste páčilo a poprajú šťastnú cestu.
Nastúpime do vlaku. Teraz cestujeme v tom úplne najlacnejšom vagóne, ktorý sa volá obščij. Od plackartného sa líši tým, že v ňom nedávajú posteľnú bielizeň, nie sú tu ani deky, len holé prične.
Prichádza za nami mladý sprievodca, predstavuje sa a hovorí, že tento druh vozňa je málo pohodlný a že ak chceme, môžeme ísť do služobného kupé. S vďakou odmietame. Rozlúči sa s tým, že keby sme čokoľvek potrebovali, máme sa na neho obrátiť.
Chvíľu si hovoríme, akí sú tu všetci milí. Potom k nám príde muž v uniforme, predstaví sa ako pracovník cudzineckej polície a pýta naše pasy. Listuje v nich, hľadá migračnú kartičku, čo sme vypĺňali pri vstupe do krajiny, vyzvedá, čo tu robíme, kam cestujeme a prečo a čo sme navštívili. Nakoniec nám vráti pasy a zaželá šťastnú cestu.
Aby ste vedeli, čo je migračná kartička - vyzerá takto a môžete do nej napísať zrejme hocičo, mali sme ich s Jakubom v niektorých detailoch vyplnené dosť odlišne a napriek tomu nás pustili do krajiny rovnako.
Rozmýšľame, či nás niekto bonzol - zhovorčivý dôchodca z rána? Milé dievčatá v reštaurácii? Príjemné panie v pokladni? Ochotný sprievodca? Alebo je to len bežná prax, s ktorou sme sa doteraz pri našich predošlých návštevách Kazachstanu nestretli? Netušíme.
Vlak sa pohne. To, že je vagón tej najnižšej triedy, vidieť aj na cestujúcich.
Oproti mne si sadne žena a pokúša sa so mnou konverzovať. Veľmi jej nerozumiem, mieša ruštinu s kazaštinou a ešte aj divne artikuluje. Nepáči sa jej, že nechápem, čo mi hovorí. Po chvíli začína byť dosť otravná. Všimnem si, že nie je triezva. Navrhujem jej, aby si ľahla a na chvíľu si pospala, pomôže jej to. Odmieta.
Pýtam sa, aký má problém a či jej môžem s niečím pomôcť.
Začína byť agresívna. Kričí, búcha do stola.
Tvárim sa, že tam nie je.
To ju naštve a začne si vynucovať pozornosť tým, že ma kope do nohy.
Rozmýšľam, že zájdem za sprievodcom, ale vtedy zakročí žena, čo nás pozoruje, a moju "priateľku" vyhodí s tým, že to miesto je jej.
Boľšoje spasibo!
Na ďalšej zastávke pristúpi pár nových cestujúcich a už sa mi všetci zdajú podozriví, dávam si pozor na veci a snažím sa na nikoho nepozerať. A to len kvôli tej jednej alkoholičke.
Našťastie pre všetkých o chvíľu vystupujeme - neuhádnete - v Mojynty, teda tam, kde sme si ráno spolu s päťdesiatkou cestujúcich z nášho vagóna robili počas hodinovej prestávky toaletu. Vynásobte to počtom vagónov - vlak bol poriadne dlhý...
Ako to vyzerá na koľajniciach som neskúmala, možno to nejaká čata chodí pravidelne upratovať.
Horšie je, že som pri fotení tejto stanice zistila, že sa moja pamäťová karta definitívne odobrala z tohto sveta. Snímky nemám zálohované, lebo netbook som so sebou nebrala. Fotoaparát vypisuje "chyba karty", nedá sa fotiť ani pozerať obrázky a jediné, čo mi systém navrhuje, je sformátovanie karty. Utešuje ma len to, že Jakub má vo svojom foťáku asi rovnaké fotky. A okrem tejto karty mám so sebou prezieravo ďalšie štyri náhradné, takže môžem fotiť ďalej.
Aby som vás nenapínala, fotky sa z karty napokon podarilo zachrániť pomocou nejakého softvéru.
V čistej, prázdnej a vykúrenej čakárni, akú by som v noci uprostred stepi nečakala, trávime asi pol hodiny, kým dorazí ďalší vlak, ktorým ráno o ôsmej dorazíme do hlavného mesta na starú stanicu, pri ktorej sme prenocovali prvú noc po prílete.
Najeme sa v jednej z dvoch staničných jedální. My sme boli v tej druhej, táto má veľmi prísne pravidlá pre vstup.
Ale nie, to mal byť vtip, v tej druhej bol bohatší výber.
Nur-Sultan, respektíve vtedy ešte Astanu, sme si dôkladnejšie pozreli pri našej návšteve vlani, takže dnešok môžeme stráviť trochu inak. Snáď nám konečne vyjde aj to kino, čo sme už dva razy nestihli. V nákupnom centre Asia, kde sme vlani pozerali film Tanky, hrajú oba kazašské filmy dosť neskoro, ale na internete nájdeme ďalšie kino, kde hrajú jeden z nich už o jednej poobede. Akurát sa stihneme naobedovať v ľudovej aschane, kde práve prichádzajú pracujúci z okolia. Menu je skôr ruské, ako kazašské, ale na to sme už zvyknutí, kto chce, môže sa najesť vedľa v kazašskej reštaurácii. Manty a lagmany, čo sú typické kazašské jedlá, majú aj tu, ale ja zostávam pri svojej obľúbenej soljanke. Inak ak by ste chceli skúsiť manty - to sú varené gule z cesta vnútri plnené mletým mäsom a cibuľou, lagmany je hustá polievka z dlhých rezancov, v ktorej je kopa mäsa a zeleniny.
Potom je už čas na kino. Dávajú kazašský film Ja ljublju tebja, je v ruštine s kazašskými titulkami, čo ma na začiatku dosť mätie, pokúšam sa ich čítať. Myslím, že by som sa kazašsky dokázala naučiť aspoň rozumieť, keby som tu žila dlhšie.
Dej je asi takýto: Sara je mladá speváčka a herečka, žije s autoritatívnou mamou - mimochodom, vyzerajú skôr ako sestry. Bek je mladý, veľmi sympatický boxer, otca nikdy nepoznal a milovaná mama mu už zomrela. Zaľúbia sa do seba, ale Sarina mama je proti a tak...
Nie, nejdem vám prezrádzať, ako to dopadne, však ak chcete, ešte to asi pár dní v kazašských kinách pôjde, tak si to môžete pozrieť.
Po kultúre si dáme trochu vzdelávania. Autobusom číslo 12 sa odvezieme na výstavisko, kde bolo pred dvoma rokmi Expo 2017.
Jeden pavilón je venovaný energiám, je v tvare gule a na každom z ôsmich poschodí je niečo iné. Na jednom vesmír a planéty, na ďalšom kozmonauti a všetko, čo s nimi súvisí, napríklad jedlo, oblečenie a podobne.
Môžete pobudnúť v modeli Slnka, ste zavretí v horúcej červenej guli a okolo vás vidíte život na Zemi.
Na ďalšom poschodí je veterná energia. Z panelov fúka vietor od najslabšieho po najsilnejší, pri tom poslednom je aj držadlo, aby vás neodfúklo.
Jedno poschodie je venované kinetickej energii, ľudia môžu skákať po plošinke a tým postupne pridávať percentá až do stovky, alebo krokmi ovládať obrazovku a snažiť sa dostať guľôčku do cieľa. Do budúcnosti sa plánuje využitie kinetickej energie napríklad z chodníkov.
Na každom poschodí je hovoriaci robot, ale moja ruština pre nich nebola dosť zrozumiteľná, lebo mi žiadny nikdy neodpovedal, len sa všeličo vypytoval. Jeden z nich nás odfotil a fotku poslal na mailovú adresu.
Proste sú tu všelijaké hračky pre malých a veľkých, okrem toho animačný program pre deti či prednášky pre dospelých a z horných poschodí aj pekný výhľad na podvečerné mesto.
Kým prejdeme všetkými poschodiami, čas pokročí, vonku sa stmieva a my sa musíme vybrať na spiatočnú cestu.
Takže poslednýkrát autobus číslo 12 a konečná - letisko. Potom už len päťhodinový let do Budapešti, ale to sme už skoro doma.
Dobrý výlet to bol. Videli sme nové miesta, ktoré nie sú až tak veľmi turisticky navštevované. A to je práve to, čo nám vyhovuje.
Už sme si vybrali aj zopár námetov na našu nasledujúcu cestu, takže dovidenia Kazachstan, alebo ako hovorili v tom dnešnom filme - sau bolynyz!
