Prezlečení do plaviek a s ruksakmi na bruchu sme dorazili na pláž. Takmer nikto sa nekúpe, veď ani nemôže, po celej pláži vejú červené vlajky. Je zamračené, meteorológovia strašia deväťdesiatpercentnou pravdepodobnosťou dažďa.
Odchytia nás miestni predavači nápojov a o chvíľu už sedíme na stoličkách a popíjame caipirinhu. Nepoznám to, ale vidím v pohári rôzne ovocie a ľad a pijem, aby som do tela prijala kopu vitamínov. Keď vypijem polovicu, začínam pociťovať, že viac ako vitamínu C a iných telu prospešných látok je tam alkoholu. Tak mi treba, keď som nevzdelaná.
Ako to, že nikomu inému sa nekrúti hlava a netrepe hlúposti? A prečo jedine ja na pláži Copacabana kupujem od nejakej ženičky sochu Krista s rozpaženými rukami vedľa zelenej hory, na ktorej je krikľavými písmenami napísané Rio Brasil? Netuším.
Hlavný program nám v Riu začne až zajtra. Večer sa len prejdeme po pláži, na ktorej huláka hudba a pobehuje dosť divných týpkov, ako napríklad bradatý chlap v dvojdielnych ženských plavkách a podobne. Asi je to tu bežné. S nostalgiou si spomínam na prechádzky po gréckych plážach, na nevtieravú grécku hudbu linúcu sa z taverien, na to, že tam nemusím nosiť batoh na bruchu, pas mať odložený na bezpečnom mieste v hoteli a mobil tuho stískať v ruke.
Ale prežila som bez úhony aj Copacabanu. Možno by som si zvykla.
Na druhý deň nás čaká prehliadka tohto bývalého hlavného mesta. Vyrážame už o pol ôsmej, aby sme predbehli davy túžiace sa odfotiť na sedemsto metrov vysokom vrchu Corcovado s tridsaťmetrovou sochou Krista Spasiteľa stojaceho na osemmetrovom podstavci. Za tých takmer sto rokov, čo rozpína ruky na Riom, už zažil určite aj horšie počasie ako je dnes. Ale asi aj lepšie. Občas sa nám skryje za mraky, zhora na nás prší a ľudí je tu asi o tisíc viac, ako by som chcela.
Keby som tam mala vyliezť peši, tak túto UNESCO-pamiatku oželiem, ale našťastie hore na kopec už 160 rokov chodí lanovka.
Na dolnej stanici všetkých pofotia s panelom, na ktorom je Kristus aj lanovka, a na hornej nás identifikujú a skasírujú. Pekný gýčik, ale neodolám ani triezva. Však osem eur nie je až tak veľa.
Hore toho moc nepofotíme, Rio je v hmle a Spasiteľ v obležení turistov. Fotky vyzerajú ako čiernobiele.
Skúsime ešte Cukrovú homoľu, ďalšiu známu atrakciu Ria. Je to takmer 400 metrov vysoký skalný útvar, v portugalčine sa volá Cukrový chlieb, lebo v Brazílii homole cukru nepoznali.
Dá sa sem vyjsť lanovkou, v polovici trasy sa prestupuje.
Viditeľnosť je už lepšia, aj keď k dokonalosti má ešte veľmi ďaleko. Je tu viac miest a menej ľudí a už neprší, ale keby aj pršalo, je to tu kryté. Všade naokolo sa nachádza tropický prales, ktorý tvorí osem percent plochy mesta.
Ešte si pozrieme pár stavieb, ktoré ma veľmi neoslovia. Ale vás by možno hej.
Toto je Metropolitná katedrála sv. Sebastiána, ktorý je patrónom mesta. Postavená je zo železobetónu v štýle mayských pyramíd, vysvätená bola v roku 1979. Posadí sa do nej 5000 ľudí a na stojáka sa pomestí ďalších dvadsaťtisíc.
Mne sa takéto moderné svätostánky nepáčia, ale na tom nezáleží. Vitrážové okná sú pekné.
Ešte sa zastavíme pri štadióne Maracana. On sa vlastne volá podľa novinára menom Mario Filho, ale ten názov je asi menej známy ako Maracana. Postavili ho v roku 1950 pri príležitosti Majstrovstiev sveta vo futbale. Pôvodne mal kapacitu 210 tisíc miest, ale postupne ho kvôli bezpečnosti okresali na osemdesiatosemtisíc. Lebo keď sa bije dvestodesaťtisíc ľudí, následky sú horšie, ako keď sa ich do seba pustí len osemdesiatosemtisíc.
Potom sme si za zvukov piesne The Girl from Ipanema pozreli všetky pláže a tým sa pomaly náš pobyt v Riu končí. Pesnička o dievčati z Ipanemy mi však v mysli znie po zvyšok pobytu.
Na druhý deň ráno sa presúvame do baníckeho mesta Paraty.Medzitým si ešte urobíme prestávku v sídle krajinného architekta Roberto Burle Marxa. Je jedným zo štyroch budovateľov hlavného mesta Brasilia spolu s Luciom Costom, Oscarom Niemeyerom a prezidentom Juscelinom Kubitschekom. V minulej reportáži som ho zabudla spomenúť pri súsoší v meste Belo Horizonte, tak sa vám dodatočne ospravedlňujem a spomínanému pánovi tiež.
Marx pôsobil okrem Brazílie aj vo Venezuele, na Floride, v Pensylvánii, v Malajzii a v Argentíne. Svoje sídlo, ktoré je zapísané v UNESCO, prerobil z banánovej farmy. V dome sú zbierky suvenírov z Južnej Ameriky, obrazy, ktoré namaľoval a v záhrade je krásna tropická príroda. Však pozrite na fotografie, ktoré povedia viac ako napísané slovo a oveľa menej ako pohľad naživo.
Po ďalších štyroch hodinách cesty prichádzame do mesta Paraty. Je to zachovaná portugalská koloniálna a neskôr brazílska imperiálna obec. Historické centrum je zapísané v UNESCO. Právom.
Na druhý deň odchádzame k prístavu.
Prenajmeme si loďku a päť hodín sa plavíme po mori.
Kúpať sa môžeme počas štyroch prestávok a raz stojíme kvôli občerstveniu na pláži. Mne stačí prvé kúpanie, nie je až tak horúco a som rada, že mi do konca plavby vyschnú plavky.
Zvyšok dňa je voľný program. Vybehneme na starú pevnosť, kde je múzeum, ale veľa exponátov tu nečakajte. Však asi preto je vstup zdarma.
Asi zaujímavejšia je okolitá flóra.
Banánovník
Večer si vychutnáme atmosféru tohto čarovného mesta, ochutnáme ponuku cukrárne a pozrieme suveníry a vianočnú výzdobu.
Je tu živo, ľudia sedia v reštauráciách a v baroch. Zaujímavé, že z tohto malého mesta mám niekoľkonásobne viac fotografií ako z niekoľkomiliónového Ria aj z najväčšieho mesta Južnej Ameriky, zo Sao Paula, kam sa vyberieme už zajtra.
