"Vojáka před gefechtem vůbec nemají krmit. Kdo bude přežranej a dostane ránu do břicha, tak bude hotovej, poněvadž všechna supa a komisárek po takovej ráně vylezou ze střeva, a takovej voják je hned hotovej na zápal. Když ale nemá v žaloudku nic, tak taková rána do břicha je pro něho jako nic, jako když štípne vosa, jedna radost."
Nakoniec sa ale aj tak naraňajkujem na stanici.
Zo Skopje je to do Prištiny asi 80 kilometrov a cesta trvá niečo vyše dvoch hodín. V autobuse koluje papier, do ktorého vpisujeme svoje nacionálie.

Na hraniciach, ktoré sme samozrejme opäť nezabudli nafotiť (ale pre istotu až na spiatočnej ceste), nám len skontrolujú a oštempľujú pasy a ide sa ďalej.


Vystupujeme na konečnej. Šofér nás nasmeruje kamsi medzi paneláky a dostávame sa na široký bulvár s množstvom bilbordov. Nie že by to tu nebolo zaujímavé, ale predsa tu chýba genius loci.



Vytipujeme si chlapíka v bielej košeli - ten bude určite vedieť po anglicky, usudzujeme. Figu borovú, ani zaťať. Tak teda druhý pokus, tentokrát som na rade ja. Vysoký mladík v modrej polokošeli je dobrým tipom. Anglicky vie, na rozdiel odo mňa. Na otázku, kde je centrum, odpovedá, že práve tam, kde stojíme. Napadne mi teda opýtať sa ho na mešitu, akurát si na ten výraz neviem spomenúť a tak sa pýtam na church. Hovorí, že to síce nemá po ceste, ale rád nás tam zavedie. Nasledujúcich desať minút kľučkujeme pomedzi paneláky, až sa ocitáme kdesi na periférii pri zastrčenom kostole.

Tak ak by ste ho niekedy potrebovali, je to kostol svätého Antona, nachádza sa pri tureckej ambasáde, omša v angličtine je každú sobotu o 19:00 a všetci ste srdečne vítaní.
Ďalej sa snažím hľadať genia loci u šachistov obklopených kibicmi, ktorí na stolíku medzi panelákmi ťahajú svojich pešiakov a strelcov. Nie sú veľmi ústretoví, lebo som ich vyrušila v napínavom rozhodovaní, že či Dg4 alebo Ke8. Skúšam s nimi konverzovať v angličtine, ale nerozumejú, čomu sa vzhľadom na moje znalosti ani nečudujem. Na nemčinu sa zo dvaja chytia a posielajú nás približne tam, kde sme stáli predtým, než sme sa nechali zaviesť k božiemu chrámu.
Rezignujeme na ďalšie navigačné pokusy, pokukáme dookola a vyberieme sa tam, kde sa k oblohe týčia minarety. Tadiaľto:







Teplo, teplo, horúco, horí! Už sme tu. Krivoľaké uličky, autá rôznych značiek, štíhle minarety, mešity a studne na umývanie nôh, spievajúci muezíni, množstvo ľudí, obchodov a reštaurácií a nad tým všetkým chaotická spleť drôtov pripevnených všade, kde sa dá.








Zdá sa, že priestrel brucha je dnes málo pravdpodobný, tak sa rozhodneme naobedovať. Z množstva reštaurácií si vyberáme takú nenápadnú, bez farebných pútačov lákajúcich okoloidúcich na špeciality, a robíme dobre.
Podľa mojich skúseností medzi výzorom reštaurácie a chuťou podávaných jedál je nepriama úmera. Žiaden segedínsky guláš sa nevyrovná tomu, ktorý som kedysi jedávala na stojáka v staničnom bufete v Bratislave. Na druhej strane mám v pamäti oslavu päťdesiatky námestníka istej banky v špičkovom hoteli, kde všetky jedlá od šunkového závitka až po záverečné torty mali zhruba rovnakú chuť.
Guláš je výborný a vraj aj špenát s vajcom. Sediaci štamgast chváli náš výber stravovacieho zariadenia. Je olympijský šampión a jesť chodieva sem, pretože tu najlepšie varia.

Po guláši dostanem chuť na pivo. Tuším, že ho nedržia, lebo na stene dominuje veľká fotografia z púte v Mekke, ale že som to ja, tak ho mám mať. Jeden z tandemu majiteľ - kuchár sa ma pýta, či chcem zahraničné alebo domáce, chladné alebo teplé, potom kamsi odchádza a o chvíľu predo mnou stojí plechovka vychladeného miestneho Peja.
Všimli sme si, že sa v reštaurácii bavia medzi sebou po srbsky, tak sa osmelíme aj my, hoci celý deň sme slovanským jazykom radšej neprovokovali. Pýtame sa na nejaké pamätihodnosti a keď odchádzame, polovica tandemu ide s nami až po križovatku a ukazuje nám, že vpravo je mešita a múzeum a vľavo socha Skanderberga. Viac toho v Prištine vraj nie je, lepšie je na tom Prizren.
Tak ak budete mať cestu okolo, zájdite tam, my sme už nestihli.
Ale pozrieme si apoň to múzeum, mešitu a Skanderberga.

Múzeum Kosova stojí 2 € na osobu a má dve poschodia. Na jednom je história spred nášho letopočtu a na druhom história celkom nedávna. Tisícročia medzitým akoby ani neboli. Kosovčania sú hrdí na svojich ilýrskych predkov. Však to boli fešáci, len mi nie je jasné - ten vpravo je nahý muž alebo žena v zástere?

Celé druhé poschodie vyzerá ako kútik revolučných tradícií, a aj je. Červené zástavy, prefotené dokumenty, delá, pušky, náboje, portréty vodcov a mučeníkov.


Tak ešte ten Skanderberg na vzpínajúcom sa koni pred modernou výškovou budovou a môžeme ísť naspäť. Nebojte sa, ešte nie je všetkým Skanderbergom koniec - nabudúce vám ukážem toho, čo parkuje v Skopje.

Vraciame sa na autobusové nástupište a bilancujeme. Nič mimoriadne sa tu neudialo, všade bol pokoj, ľudia v pohode, opäť sme mali šťastie na dobrých. Takže sa pokojne pred cestou najedzte, streľba nehrozí (ak ste si ale v Belehrade kúpili takéto tričko, radšej si oblečte nejaké iné).

Žiadnu chybu však neurobíte ani vtedy, ak pôjdete do Kosova nalačno. Dá sa tu totiž výborne najesť.
Dokončenie nabudúce