V Budapešti sa nič mimoriadne neudialo, ak nepočítam to, že sa mi niekde medzi Bazilikou Svätého Štefana a ktorýmsi mostom pokazil kryt karty na foťáku, čo ma teda veru nepotešilo, lebo fotiť sa takto nedalo. O niečo príjemnejšie bolo zistenie, že k nočnému vlaku do Belehradu zaradili o niekoľko vagónov viac a tak sme mali s Jakubom kupé len pre seba. Pod vplyvom príjemného zážitku z cestovania čistým klimatizovaným vlakom sme sa rozhodli absolvovať po koľajniciach aj ďalšiu, desaťhodinovú, etapu našej cesty vedúcu z Belehradu do Sarajeva. Už o dve hodiny to oľutujeme.
Vlak sa vlečie neskutočne pomaly, klimatizovaný nie je ani náhodou. Na druhú stranu zas veľa podobných masochistov nevezie a tak máme kupé pre seba aj počas prvých siedmich hodín cesty. Pred Sarajevom sa vlak začína pomaly zahusťovať a tak sa o priestor podelíme so ženou v tradičnom odeve a jej malou dcérkou.
Okolo šiestej večer dorážame do Sarajeva a prestupujeme na ďalší vlak, ktorým sa dopravíme k prvému míľniku našej tohtoročnej balkánskej cesty, do Mostaru. Trať vedie nádherným krajom plným železničných mostov, ktoré som obdivovala aj počas našej predchádzajúcej cesty pred piatimi rokmi. Je to tu veľmi fotogenické a nepochybujem o tom, že by sa mi zopár záberov podarilo, ale keď si spomeniem na pokazenú krytku, prejde ma akákoľvek chuť vytiahnuť foťák.
V kupé s nami sedí starší pán z Macedónska, ktorý cestuje do Mostaru za svojou sestrou, a mladá dievčina z mesta Čapljina, kam máme namierené hneď na druhý deň. Postupne sa cez počiatočnú zdvorilostnú konverzáciu dostávame k politike a okrem súčasnej situácie na tomto poli sa trochu povŕtame v histórii a preberieme aj ľúbostné dobrodružstvá maršála Tita.
Po dvoch hodinách cesty už za tmy dorazíme do Mostaru. Ubytovanie máme tam, kde minule. Všetky vtedajšie ubytovacie pozitíva sú zachované, navyše k nim pribudla aj rýchla wifina, takže si viem predstaviť, že by som v penzióne Konak pokojne strávila zvyšok svojho života.
Na druhý deň ráno sa vyberáme opäť na stanicu, aby sme sa vlakom doviezli do Čapljiny, odkiaľ podnikneme výlety po okolí. Stretávame tu mladý párik z Prahy, ktorý prespal len tak pod holým nebom na kopci nad Mostarom. Vyzerajú v pohode a idú sa okúpať k moru do chorvátskeho mesta Ploč, ktoré je od Mostaru vzdialené sedemdesiat kilometrov.
Vlak vyzerá akoby vozieval ešte cisárovnu Sissi. Po polhodine vystupujeme a pretože ani do jedného cieľa našej cesty nemáme spojenie, najímame si taxikára. Starší pán jazdí na čiernom Mercedese, počas cesty striedavo fajčí a kašle. Na dohodnuté miesto pre nás príde vždy s niekoľkominútovým predstihom. Myslím si, že mu dnešný deň vyšiel, pretože som mu omylom zaplatila asi o sedem eur viac. Až dodatočne mi došlo, že nám hovoril cenu v bosnianskych markách a nie v eurách. Nevadí, bude si môcť kúpiť pár balíčkov cigariet navyše, prípadne nejaké antituberkulotiká.
Najskôr ideme do stredovekého mesta Počitelj. Pretože som krytku karty na fotoaparáte improvizovane zafixovala rýchloobväzom, odteraz bude môj cestopis obohatený aj obrázkovou prílohou.
Staré mesto Počitelj leží na kopci nad riekou Neretvou. Začiatkom 15. storočia sa spomína ako sídlo župy. Od roku 1471 tu vládli Turci a Počitelj mal až do 19. storočia význam ako pohraničné centrum. Z tureckých čias sa tu zachovala mešita Hadži Aliho, medresa - škola aj turecké kúpele.
Nad mestom sa vypína pevnosť.
Domáci žijú vysoko na kopci vo svojich kamenných kučiach.
Na záver sa trochu ovlažíme v smaragdovozelenej Neretve.
S taxikárom putujeme potom na druhú stranu, do dedinky Gabela. Do druhej polovice 15. storočia sa nazývala Drijeva. Od šestnásteho storočia tu vládli Turci. Najzaujímavejšou sa stala však až v roku 1985, kedy mexický archeológ a homérológ Robert Salinas Price prišiel s tézou, že Gabela je tou naozajstnou Trójou, čo zistil podrobným čítaním Iliady.
Tak ak máte dosť peňazí a chuť, hurá do kopania, možno dáte Schliemanovi na frak.
Pozrieme si dedinu a cintorín.
Aj tu sa bojovalo. Do niektorých domov sa už ich obyvatelia nevrátili.
Zvyšok dňa sa túlame po horúcej Čapljine, kde teplomer na križovatke ukazuje 45 °C, ale to asi preháňa, možno je len 44. Nič tu veľmi nie je, a v nedeľu popoludní dvojnásobne.
Podvečer sa vraciame do Mostaru. Pretože svet je malý, vo vlaku sa opäť stretávame s Pražanmi, ktorí sa vykúpaní presúvajú do Sarajeva. Ako som už spomínala, vlak vyzerá veľmi archaicky. Zachoval si však aj staré dobré zvyky. Po vagónoch chodí sprievodca s okrúhlym podnosom, na ktorom má malé šálky kávy. Vyzerá to tak milo komicky.
Ešte prechádzka večerným Mostarom. Most, na ktorom sa dnes popoludní konalo 446. skákanie do Neretvy. Tá biela bodka hore vľavo je mesiac.
Most dal postaviť sultán Sulejman I. (vysvetlivka pre milovníkov tureckých seriálov - to je ten, čo ho hrá Onur z Tisíc a jednej noci) a po 427 rokoch ho zničili ho chorvátski vojaci. V súčasnosti je zrenovovaný vraj na neroznanie od originálu, ale mne sa aj tak viac páčil ten originál, ktorý som videla v lete 1975.
Dobrú noc, Mostar. Sme unavení a ideme spať. Však sa zajtra ešte uvidíme.
