Chvíľu sa s miestnymi dohadujeme, ako vyriešiť túto nepríjemnú situáciu. Gordický uzol pretne policajt, ktorý má na starosti vokzal a priľahlý rajón.
"Poďte so mnou," vyzdvihuje nás z klbka davu a vedie von zo stanice. Kráčame poslušne za ním. Zastaví sa pred obchodom s obuvou a ukazuje nám, že tu bude našim ruksakom dobre. V obchode medzi topánkami je aj niekoľko kufrov, takže naša batožina vhodne dopĺňa predávaný sortiment. Za úschovu zaplatíme 10 manatov, teda asi 6 eur, čo nie je málo, ale iná možnosť nie je a my máme dnes namierené ďalej a nepotrebujeme sa tam terigať s batožinou.
Naším cieľom je šesťdesiat kilometrov vzdialený Qobustan. Šoféra autobusu sa pýtame, kde máme vystúpiť. Zistí, čo by sme chceli vidieť a uistí nás, že nám to včas povie. Tesne pred konečnou zastaví na prázdnej ceste. Nikde vtáčika ani živáčika, len stará biela Lada tu stojí.
"Tu máte taxík," hovorí šofér autobusu, "on vás všade zavezie."
Čo už, nič lepšie nevymyslíme, tak ideme k autu a dohadujeme podrobnosti. Šofér pýta 40 manatov, čo je asi 25 eur. Je to síce dosť, ale cesta je dlhá a zlá, vysvetľuje. On nám všetko poukazuje, takže nebudeme potrebovať sprievodcu. A bude nám k dispozícii tak dlho, ako budeme potrebovať. Tak si teda tľapneme.
Asfaltová cesta po chvíli končí a začína safari medzi odpadkami z neďalekého smetiska, v ktorom sa prehrabuje pár mužov a žien. Tváre si chránia šatkami, nepotrebné veci spaľujú a do pripravených vozíkov nakladajú to, čo sa ešte môže zísť. Niečo z toho sme pravdepodobne videli na druhý večer v Baku v stánkoch ponúkajúcich suveníry.
Občas prebehne okolo nejaký túlavý pes, raz nám cestu skríži stádo oviec s týmto štýlovým pastierom.
Prichádzame k prvému nášmu cieľu, k bahenným sopkám. V zemi sú malú krátery, v ktorých to žblnkoce a buble. Rovnako to žblnkoce a buble aj v jazere. Na svedomí to má metán, ktorý sa nachádza pod zemou a keď zaprší, voda ho vytláča nahor. Alebo tak podobne - fyzika nebola nikdy mojou silnou stránkou.
Vyzerá to tu ako v mesačnej krajine - nikde nikoho, len my traja kozmonauti a naša biela vesmírna loď Lada.
Tarlan - tak sa volá náš taxikár a sprievodca - nás zavezie ešte k jednému čiernemu jazierku. Vezme do ruky papek a naberá ním hustú hmotu. Je to ropa.
"Kedysi za Sojuza," hovorí, "ľudia z neďalekej dediny zostrojili podobný aparát, aký používajú na destiláciu alkoholu. Deti chodievali k tomuto jazierku, brali z neho ropu a doma z nej vyrábali kvalitný benzín. Za Sojuza to nikto nekontroloval. Keď sa Azerbajdžan osamostatnil, zakázali to."
Pýtame sa Tarlana, kedy bolo lepšie - či vtedy, alebo teraz.
"Z môjho pohľadu za Sojuza. Vtedy som žil ako človek. Chodil som do roboty na ôsmu, prišiel domov o piatej. Mesačne som zarábal 300 - 350 rubľov. Všetko som si mohol kúpiť. A teraz? Áno, dnes zarobím 40 manatov. Ale sú dni, keď zarobím tri a z toho kúpim chlieb za dva. Práce niet, polovica dediny robí taxikárov."
Pýtame sa, kam idú peniaze z ropy.
"To nikto nevie, ale nám nie."
Aj meno prezidenta Alijeva je na panamských zoznamoch.
Opúšťame mesačnú krajinu a vraciame sa do civilizácie. Náš druhý cieľ sú petroglyfy - staré rytiny na skalách. Najskôr si pozrieme múzeum, kde je názorne ukázaný život pravekých ľudí. Títo si nakreslili býka a teraz sa hrajú, že na neho útočia.
Následne si schuti zakrepčia.
Potom ideme ideme s Tarlanom do terénu. Poukazuje nám všetky petroglyfy a vysvetľuje, čo predstavujú.
Tu je koráb a ľudia.
Tú su krepčiaci tanečníci.
A ešte ľudia.
Stvárnenie zvierat im tuším išlo o niečo lepšie. Ale možno pravekí ľudia naozaj vyzerali presne tak, ako sú vyrytí na skalách.
Na záver nás Tarlan zavezie k obrovskému balvanu, na ktorom je vytesaný rímsky nápis z roku 94 n.l.
Je tam napísané "IMP DOMITIANO CAESARE AVG GERMANICO LVCIVS IVLIVS MAXIMVS LEG XII FVL", čo znamená, že tam bola 12. légia cisára Domiciána.
Vzadu je väznica pre odsúdených na doživotie.
Spoločný program ukončíme hltom ayraku, ktorý mu pripravila jeho manželka. Je to niečo ako kefír. Mala som strach, aby som ho neurazila nejakou mimovoľnou grimasou typu "brrrrr, to je hnusné," pretože mlieko nemusím a kyslé som asi ešte ani nikdy neochutnala - na to, aby sa mi obrátil žalúdok úplne postačí, keď si k nemu pričuchnem. Ale podarilo sa mi z fľašky trošku chlípnuť a prežila som, takže je to asi dobré, prípadne aspoň zdravé.
Nakoniec nás Tarlan vysadí na autobusovej zastávke a ide skúšať šťastie, či sa mu ešte dnes podarí niečo zarobiť. Je to ťažké, konkurencia je veľká. Domnievame sa, že tip na nás mu dal šofér autobusu, ktorý nás sem do Qobustanu viezol. Asi mu zavolal a preto bol hneď tam, kde sme vystúpili.
Vôbec nám to neprekáža, lepšieho sprievodcu sme ani nemohli mať.
Vraciame sa do Baku, ale odtiaľ ideme hneď do mesta Sumgait. Je neslávne známe tým, že v roku 1988, ešte za Gorbačova, sa tu odohral pogrom na Arménov, pri ktorom ich bolo 32 zabitých a asi 2000 zranených. Následne sa tisíce Arménov odsťahovalo zo Sumgaitu aj z Baku do Arménska.
Čítala som o tom. Bolo to síce písané z pohľadu Arménov, takže to možno bolo tiež trochu zveličené, ale aj tak sa dívam na ľudí okolo a rozmýšľam, či aj oni boli medzi tými, čo zabíjali svojich susedov, s ktorými žili dlhé roky, len preto, že boli inej národnosti či vierovyznania. Ako je možné, že sa ľudia (a nielen) ako títo, ktorí v dopravných prostriedkoch uvoľňujú miesto starším a zdravia nás "salam", čo znamená "mier", dokážu tak rýchlo sfanatizovať? Nechápem.
Večer sa vraciame do Baku a ideme sa ubytovať. Najskôr skúšame Kaspi hostel v starom meste nájsť sami, potom do hry na skrývačku postupne zapájame miestnych. Pomáhajú starousadlíci, ktorí tu žijú celý život, pomáhajú mladí, ktorí si na pomoc berú google-mapy v svojich mobiloch, ale žiaden tip nie je ten správny. Po hodine motania sa medzi hradbami starého mesta skúšajú naši pomocníci volať na číslo, ktoré máme vytlačené na objednávke. Príde mladík, ktorý nás vedie ulicou, ktorou sme prešli už asi desaťkrát. Vraj nás ubytujú inde - bude to lepšie a za rovnakú cenu. A tak neviem. Že by ani majitelia hostela nenašli tú správnu cestu k nemu? Zmizol zo sveta náhle a neodvratne? Po hodine a pol blúdenia je mi to jedno, hlavne že máme na noc kde hlavy skloniť. Tak teda skloníme a spíme až do rána.
Je štvrtý, posledný deň našej azerbajdžanskej expedície. Celý ho venujeme hlavnému mestu. Najskôr sa lanovkou, ktorá je bezplatná, vyvezieme nad mesto. Sídli tu medžlis, teda parlament.
Nachádza sa tu cintorín vojakov, ktorí padli vo vojne o Náhorný Karabach. Toto sú traja z dvadsiatich piatich tisíc, ktorých si konflikt vyžiadal na azerbajdžanskej strane.
Pri pamätníku, v ktorom horí večný oheň, stojí skupinka školákov s azerbajdžanskými vlajkami a skladá nejaký sľub alebo prísahu.
Dúfam, že o 10 - 15 rokov nenájdem ich fotografie na nových náhrobkoch, pretože to zatiaľ, žiaľ, vyzerá tak, že v Náhornom Karabachu sa bude ešte dlho zomierať.
Odtiaľto zhora je pekný výhľad na Baku a bol by určite ešte krajší, keby nebola hmla.
Dolu zbehneme peši a ideme sa povoziť loďkou po Kaspickom mori. Je nedeľné popoludnie a tak je loď dosť plná. Veľa rodín sa medzi sebou rozpráva po rusky. Medzi pasažiermi sa pohybujú predavač pečiva a fotograf. Som prekvapená, že v dobe, keď má každý pri sebe mobil, prípadne aj selfie tyč, sa nájde niekto, kto sa túži nechať odfotiť a ešte za to aj platiť, ale našli sa. Kým sa po polhodinke vrátime do prístavu, fotograf pobieha s vytlačenými fotkami a hľadá podľa nich svojich klientov.
Aj na promenáde je dosť fotografov. Na sebe majú fotovesty s nápisom FOTO na chrbte, na krku Canony a Nikony a v hlave inštinkt lovca.
Ľudia v Baku vyzerajú o dosť inak ako napríklad v Šeki, Kiši, Qobustane a na ďalších miestach, ktorými sme cestovali. Sú modernejšie oblečení, muži nie sú takí zarastení a celkovo vyzerajú "európskejšie".
Príjemne ma prekvapila čistota na každom kroku. Na uliciach sú zametačky s prútenými metlami, na ústach majú šály alebo šatky, aby nedýchali prach. Aj okolie ciest je vzorne upravené, vykosené, s vysadenými kvetmi. Nie je problém použiť ani verejné toalety. A na uliciach nie sú žobráci, ktorých bolo dosť najmä v Arménsku.
Aj makajú tu rýchlo. Dôkazom sú tieto dve fotografie zhotovené v rozmedzí necelých siedmich hodín. Na prvej sa práve asfaltuje cesta. Na druhej sa po nej už preháňajú autá.
Baku je pekné mesto. Stoja tu moderné budovy, ale najkrajšie je staré mesto obohnané hradbami, v ktorom sa nachádza množstvo pamiatok - mešity, chánov palác, karavansaraje, kúpele, panenská veža a iné.
Deti sa na ulici hrajú rovnako, ako sme sa kedysi hrávali my.
Krivolaké uličky sú ako bludisko pre človeka s tak (ne)vyvinutým orientačným zmyslom, ako mám ja. Je v nich množstvo prevádzok so suvenírmi, kobercami a s potravinami.
Vstúpime do jedného takého obchodíka, kde na ploche štyroch metrov štvorcových nájdete všetko, čo potrebujete pre život, a kupujeme minerálku. Predavač sa dá s nami do reči, je zvedavý odkiaľ sme. Potom ukáže na stenu za ním. Nad čipsami Lays tam visí spoločná fotografia pána predavača s Gérardom Depardieu. Vlani sa v Baku nakrúcal film Monte Christo a Gérard, ktorý v ňom hrá hlavnú úlohu, si práve do tohto obchodu odskočil niečo kúpiť tak, ako teraz my. A tak, ako on, sa aj my s predavačom odfotíme, keď je taký slávny.
Toto bola príjemná bodka na záver nášho azerbajdžanského putovania.
Mesto sa ponára do spánku, my tiež. Zavčas rána nás čaká cesta na letisko a spiatočný let.
Yaxşı gecə, Azərbaycan!
