Niekde za Padovou som vytiahla z batoha knihu E. M. Forstera Izba s vyhliadkou, aby som do Florencie neprišla úplne nepripravená. Hrdinka románu Lucy tu trávila tri dni vo februári podobne ako my, ale sto rokov pred nami. Domnievam sa, že keby sem nazrela teraz, ani by si nevšimla nejaké výraznejšie zmeny. Miesta, ktoré navštívila, tu stoja už pár storočí a ešte pár storočí určite stáť budú.
Nechajme ale teraz Lucy odpočívať a poďme za vzdelaním a kultúrou. Pretože prší, využívame čas na návštevu kostolov, múzeí a galérií. Našou prvou zastávkou je chrám Santa Maria Novella. Začali ho stavať v roku 1246, upravovali v 14. a 15 storočí a my sme ho odfotili - podobne ako väčšinu ďalších záberov - na štvrtý deň, keď sa konečne vyčasilo.
Jednou z najvzácnejších pamiatok je krucifix od Giotta.
V Taliansku sa vraj nachádza 60 % najvýznamnejších umeleckých diel sveta podľa UNESCO. Z toho zhruba polovica je práve vo Florencii, prezrádzajú ľudia z Lonely Planet. Tak teda utekáme ďalej, aby sme z nich videli aspoň nejaké promile.
Našou ďalšou zastávkou je Galleria degli Uffizi. Akceptujem zákaz fotenia a odovzdám batoh aj s fotoaparátom do úschovne. O pár krokov ďalej to už ľutujem, pretože iní neboli ani zďaleka takí uvedomelí a veselo si fotia. Urobíme pár záberov mobilom a zlé svedomie si liečim výhovorkou, že ten pri vchode preškrtnutý nebol. Veď nemať takýto záber s mostom Vecchio by bola škoda, nie?
Do parížskeho Louvra sa chodí hlavne za Da Vinciho Monou Lisou, do Uffizi za Botticelliho Zrodením Venuše. Síce tú eufóriu nechápem, ale pre istotu sa tu zastavím na dlhší čas, ako pri ostatných dielach, nech nevybočujem z radu. Inak je to tu plné Michelangelov, Da Vincich, Rubensov, Tizianov, Cranachov a to som vymenovala len tých, ktorých poznám.
Vedeli ste, že pohľad na krásu môže byť nebezpečný? Dôkazom je duševná porucha vyskytujúca sa po návšteve kultúrnych pamiatok Florencie, ktorá sa u senzitívnejších ľudí prejavuje závratmi, búšením srdca a ďalšími príznakmi pri pohľade na diela renesančných majstrov. Prvýkrát ju opísal francúzsky spisovateľ Stendhal v roku 1817 po návšteve kostola Santa Croce. O 160 rokov neskôr si doktorka Graziella Magherini na tomto jave vybudovala kariéru a výsledky svojho bádania opísala v knihe Stendhalov syndróm.
My to ale riskneme a rovno z Uffizi sa vyberieme do kostola Santa Croce. Poznala som ho už z románu Izba s vyhliadkou. Mladá Lucy si ho vyšla obzrieť zo svojho penziónu Bertolini, ktorý stojí dodnes na nábreží rieky Arno. Teraz sa volá Hotel Jennings-Riccioli a na fotografii je to dom vľavo, vpravo vidieť budovu Národnej knižnice a nad ňou vežu kostola.
"Pravdaže, je to nepochybne nádherná budova. Ale ako veľmi pripomína stodolu! A ako je v nej chladno!" (str. 19).
Takto opísala svoje prvé stretnutie s kostolom Santa Croce Lucy.
Však posúďte sami
Kostol je miestom odpočinku mnohých slávnych osobností. Pochovaný je tu napríklad hudobný skladateľ Gioacchino Rossini, ...
... autor známej vety "A predsa sa točí" - astronóm a kacír Galileo Galilei,...
... politik, spisovateľ, historik Nicolo Machiavelli, autor mnohých nadčasových múdrych slov, napríklad aj týchto:
"Kde je veľa vinníkov, nikoho netrestajú. Malé poklesky sa trestajú, veľké a ťažké zločiny sa odmeňujú."
Sochár a maliar Michelangelo Buonarroti
Okrem toho sa v kostole nachádzajú Giottove fresky, ktoré obdivovala spomínaná Lucy.
Dosť bolo kostolov a múzeí, poďme na chvíľku na čerstvý vzduch.
Najväčšou dominatou Florencie je Duomo - dóm, plným menom Santa Maria del Fiore s obrovskou kupolou, donedávna najväčšou na svete.
Dá sa na ňu vyjsť až úplne hore. My sme sa rozhodli navštíviť jej konkurenciu - zvonicu Kampanilu, ktorú navrhol Giotto a ktorá vraj patrí medzi najkrajšie zvonice v Taliansku. Či je to pravda, posúdiť neviem, zas až toľko tých talianskych zvonic som nevidela. Môžem však potvrdiť, že je krásna v každej dennej dobe.
Po zdolaní 414 schodov sa nám naskytá výhľad na celú Florenciu.
Pomaly sa stmieva, tak si pred večernou prechádzkou urobíme prehliadku dómu. Interiér je pomerne skromný. K najzaujímavejším pamiatkam patrí obraz Domenica di Michelino z roku 1465 s názvom Dante a jeho svety, na ktorom je zobrazený autor Božskej komédie. Narodil sa len pár krokov odtiaľto a pokrstený bol v baptistériu stojacom vedľa dómu.
Kroky každého turistu smerujú na najkrajšie námestie Piazza della Signoria, kde sa nachádza množstvo sôch, aj Michelangelov Dávid.
Nebojte sa, nezožerie ho. A keby aj, tak nevadí, je to len kópia. Originál je v Akadémii umení - Galleria dell´Academia, kam sa chodí hlavne kvôli nemu. Asi je to subjektívny pocit, ale vážne sa mi originál páčil viac, pripadal mi majestátnejší. Okrem tohto najznámejšieho Michelangelovho diela sú v Akadémii aj ďalšie jeho sochy, niektoré nedokončené. Majster sa na ne vykašľal, keď dostal lukratívnejšiu zákazku - výzdobu Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne.
Vráťme sa ale ešte späť na námestie Piazza della Signoria. Dominuje mu Ammanatiho Neptúnova fontána, ktorú Michelangelo ohodnotil ako zbytočné plytvanie mramorom, čím asi svojho kolegu nepotešil. Ešte šťastie, že nebol v Žiline - na Mariánskom námestí by pravdepodobne utrpel kultúrny šok a vôbec by to nesúviselo so Stendhalovým syndrómom. Mne ten Neptún až taký strašný nepripadá, ale Majster sa zrejme vyznal lepšie.
Na štvrtý - posledný deň nášho pobytu - konečne vyšlo slnko. Cítim sa ako Lucy z Izby s vyhliadkou.
"Bolo príjemné zobudiť sa vo Florencii, otvoriť oči do jasnej prostej izby s dlážkou z červených kachličiek, ktoré vyzerajú čisté, hoci nie sú, s maľovanou povalou, na ktorej sa ružové okrídlené levy a modrí amorkovia zabávajú v lese žltých husieľ a fagotov." (str. 14)
V našom hoteli Joli nachádzajúcom sa na treťom poschodí prerobeného činžiaku so starobylým klietkovým výťahom to vyzerá podobne.
Ponáhľame sa do mesta dohnať zameškané. Prejdeme cez rieku Arno a vybehneme hore schodmi na Piazzale Michelangelo, odkiaľ je najkrajšia vyhliadka na mesto.
Opäť tu stretávame nepravého Dávida, tentokrát bronzového.
Keď sa dostatočne pokocháme panorámou Florencie, prejdeme sa okolo rieky Arno. Preklenuje ho množstvo mostov, z ktorých najznámejší je Ponte Vecchio, čiže Starý most, postavený v roku 1345.
Je taký známy, že sa o ňom spieva aj v opere Giacoma Pucciniho Gianni Schicchi. Ária "O mio babbino caro" z tejto časti bola použitá vo filmovom prepise románu Izba s vyhliadkou režiséra Jamesa Ivoryho z roku 1985, ktorý dostal troch Oskarov.
Ponte Vecchio bol jediný florentský most, ktorý Nemci v roku 1945 nevyhodili do vzduchu. Kedysi na ňom sídlili mäsiari a garbiari. Neskôr ich nahradili zlatníci a tí sú tu dodnes.
Končí sa posledný deň nášho pobytu vo Florencii. Tak na záver ešte pár posledných pohľadov a jedno varovanie.
Stendhalov syndróm nie je jediné duševné ochorenie, ktoré vás vo Florencii môže ohroziť. Nedávno bola zverejnená štúdia sexuologičky Serenelly Salomoni, ktorá došla k záveru, že nádherné maľby môžu provokovať silné sexuálne pocity a tento jav nazvala Rubensovým syndrómom.
Tak teda pozor na umenie, všetkého veľa škodí.
Úryvky sú z románu E. M. Forstera Izba s vyhliadkou, ktorý vydal Slovenský spisovateľ a.s. v roku 1993
