Tak som nabalila svoj nový batoh a mapu Albánska, ktorú mi priniesol Ježiško, a vybrala som sa vlakom po trase Budapešť - Belehrad - Skopje.
Moja túžba spoznávať cestou čo najpestrejšiu etnickú zmes sa plní hneď v Budapešti, kde zdieľame kupé s rómskou rodinou. Matka približne v mojom veku v dlhej pestrej nazberanej sukni a s množstvom zlata na rukách aj v ústach cestuje so synom, dcérou a chutnou dvojročnou vnučkou Emou z Hamburgu, kde už dva roky žijú, na dovolenku k svojim do Čiernej Hory. Mama sa dorozumieva s deťmi po rómsky, oni medzi sebou po nemecky a spolu sa bavíme zmiešaninou slovenčiny, srbčiny a nemčiny. Cestujú už druhý deň, pretože ich vrátili z hraníc a tak si museli dávať pasy do poriadku na veľvyslanectve v Budapešti. Majú hromadu veľkých tašiek, z ktorých stále vyťahujú čipsy, cukríky, dobošky a cigarety, pričom nezabúdajú ponúknuť ani mňa.
Vo vlaku je horúco na zdochnutie a tak najlepšie, čo sa dá urobiť, je prespať to.
V noci prestupujeme v Belehrade a po štyroch hodinách meškania sa na druhý deň pred obedom dostávame do Skopje, hlavného mesta Macedónska. V modernej klimatizovanej hale autobusovej stanice, ktorá kontrastuje so zanedbanými priestormi stanice železničnej, si meníme peniaze. Platí sa tu denarmi, jeden denar je asi 50 halierov.
Autobusová stanica je plná mladých, ktorí si navzájom vymieňajú informácie, a mne je opäť ľúto, že kedysi nebolo takéto cestovanie možné. Čo už, snáď sa mi ešte podarí dohnať čo najviac zameškaného.
Už tradične si kupujeme miestne anekdoty. Nič moc, asi rovnako vtipné ako z letáku Kauflandu. Ale zas na druhej strane som všetko nepochopila, možno by sa tam predsa len našlo aj čosi smiešne.
[Na spiatočnej ceste si v Belehrade kúpime niečo podobné, ale o dosť lepšie. Asi bude pravdivé tvrdenie, že slušný vtip nie je vtip - srbské vydanie má podtitul "Seksi humor".]
Hneď zahorúca (doslova, je tu snáď 40 stupňov) si kupujeme lístky a pokračujeme do Ohridu. V autobuse sa na mňa opäť usmeje šťastie, na sedadlo vedľa mňa si sadá mladá Albánka v tradičnom odeve. Ide s dcérkou Nazaš do Ohridu a ja som Slovenka a idem do Ohridu tiež. V tom, aby sme si o sebe vymenili viac informácií, nám bráni jazyková bariéra, a tak sa zvyšok cesty na seba len usmievame a navzájom si ochutnávame zásoby jedla. Škoda, chcela som sa jej opýtať, či jej v tom odeve nie je horúco, lebo ja sa idem roztopiť a to som v porovnaní s ňou oblečená asi tak z jednej pätiny.
V polovici cesty v priemyku Straža vo výške 1210 m je dvadsaťminútová zastávka na občerstvenie. Kupujeme si langoš, ktorý tu volajú mekica.
Po takmer štyroch hodinách sme v Ohride. Na autobusovej stanici operuje mnohočlenné ubytovacie komado. Berieme hneď prvú ponuku - byt v centre s kuchynkou a televízorom za 8 eur na osobu (konverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk) a ani sa nepokúšame zjednávať. Po tridsiatich šiestich hodinách cestovania by som s vďakou prijala aj internátnu izbu č. 9 v ŠD Mirka Nešpora, v ktorej som trávila pred vyše tridsiatimi rokmi svoj prvý semester.
Pani Elena nás nahodí do staručkej Zastavy a odváža. Tam sa rýchlo sa prezliekame do plaviek a hajde do mesta.
Na posledný pokus nájdeme pláž a spolu s ďalšími bláznami okúsime čaro nočného kúpania. Voda v jazere je čistá a teplá a náhodou kúpať sa večer nie je až taká blbosť, ako sa mi doteraz zdalo.
Osviežení a čistí sa poprechádzame nočným Ohridom. Na promenáde je živo, nechýbajú maliari, žonglér, stánky s občerstvením aj so suvenírmi.
Mesto má dlhú históriu, o čom svedčí niekoľko kostolov z 9. až 14. storočia. Pôsobilo tu zopár žiakov Cyrila a Metoda, ako napríklad svätý Kliment, rodák z Ohridu, alebo svätý Naum.
Kráčam horúcim mestom a v mysli sa mi vynorí spomienka na podobne horúce leto niekedy pred viac ako štyridsiatimi rokmi. Sme s babičkou a hŕstkou starších žien v "umrlčej" kaplnke v Závodí zasvätenej vierozvestcom. Veriaci spievajú pesničku s refrénom:
"Svätý Cyril, svätý Metod,
ľud kresťanský ctí váš príchod..."
a my s bratom spievame ticho, aby babička nepočula, upravenú verziu
"Svätý Cyril, svätý melón..."
a uškŕňame sa na seba, akí sme vtipní.
Tak sa vám dodatočne ospravedlňujem, bratia solúnski.
Kostol svätého Jovana Bogoslova.
Kostol svätého Klimenta postavený na základoch z 9. storočia, v ktorom sú uložené svätcove ostatky.
Ešte jeden kostol.
V Ohride sa každoročne koná hudobný festival Ohridské leto. Tento rok sme si spolu s desiatkami ďalších vypočuli pár taktov zadarmo z kopca nad amfiteátrom.
Ako bonus k tomu všetkému dostaneme pohľad na čiastočné zatmenie mesiaca. Síce na fotke nevyzerá veľmi pekne, ale to len preto, že som fotila z ruky, v skutočnosti to bolo krajšie.
Mesto začína žiť svojim nočným životom, ale my musíme ísť spať, lebo zajtra ideme ďalej. Tak sa ešte poslednýkrát obzrieme a poprajeme Ohridu dobrú noc.
Pokračovanie nabudúce.
