Presne kvôli tomu sme sa vybrali s Viktorkou na predĺžený výlet do Thessaloník.
Do batohov sme zbalili po tri kusy potrebného oblečenia, to bola pre nás už rutina. Ťažšia bola intelektuálna časť – vybrať na cestu vhodnú literatúru. Na nete som našla detektívny román Bronzové oko, ktorého dej sa odohráva v Solúne v januári 833. Obetovala som 5 eur a kúpila si ho.
Kým doletíme do Thessaloník, čo je to isté ako Solún, dostanem sa do troch štvrtín, ale veľmi ma to do deja nevtiahlo - fakt mi je úplne ukradnuté, kto zavraždil manžela a otca nešťastnej Zoe. Tu je toľko zaujímavých vecí, ktoré chcem spoznať, že vyriešenie záhady kradnutého súkna bude musieť počkať.
Ubytovaní sme priamo v centre, žiadny luxus, ale však sme vyberali podľa kritérií poloha a cena, takže sme ani nič moc neočakávali. To, čo potrebujeme, máme.
Opätovné zvítanie sa s Gréckom oslávime gyrosom a ideme spať, lebo ráno zavčasu vstávame.
Slnko ešte nevyšlo, keď kráčame na zastávku autobusu. V trafike kúpime lístky na miestnu MHD, ktoré sú o tretinu lacnejšie ako žilinské, a vezieme sa na autobusovú stanicu. Tam si kupujeme lístky na diaľkový autobus do Verie. Na stanici vidíme, že jedna linka ide priamo do Žiliny. Nedáme sa zviklať skvelou ponukou, síce všade dobre, doma najlepšie, ale my sme už aj v Grécku ako doma.
Cesta trvá asi hodinu a pol, pretože stojíme v každej dedine, ale to mám veľmi rada. Obzerám starčekov sediacich v tavernách a pozorujúcich dianie na ceste, lúštim grécke nápisy na obchodoch a teším sa z rozkvitnutých stromov (asi) marhúľ alebo broskýň, ktoré vytvárajú ružové obrazce, kam len oko dovidí.
Cestou prekračujeme rieku Vardar, ktorú som fotila pri každej návšteve Skopje, pretože sa nad ňou klenie krásny kamenný most sultána Murada. Kedysi, v dobách, keď po zlodejoch súkna a vrahovi Zachariáša a Manuela Filomatia pátral protospartharios Leon, sa volala Axios.
Po hodine a pol sme vo Verii a do Verginy, ktorá je našim cieľom, nám chýba ešte asi trinásť kilometrov. Autobus pôjde až o štyri hodiny, tak sa buchneme po vrecku a ideme taxíkom. Zas až tak drahé to nie je, okolo osemnásť eur.
Vo Vergine, ktorá bola v staroveku hlavným mestom Macedónskeho kráľovstva a volala sa Aigai, bol roku 336 pr. n. l. zavraždený macedónsky kráľ Filip II., otec Alexandra Veľkého. K Alexandrovi som cítila sympatie až dovtedy, kým som uvidela, čo spáchal v Perzepolise.
Aby som sa ale vrátila k otcovi, tak vražda sa udiala v tomto divadle a vrahom bol Pausanias, veliteľ Filipovej ochranky. Kráľ bol prebodnutý dýkou, keď prišiel do divadla na svadbu svojej dcéry.
Pochovaný je v hrobke neďaleko odtiaľto.
V jej areáli sú vystavené veci, ktoré sa tu našli.
Napríklad Filipove zbrane, ...
... zlatý veniec jeho manželky, ...
... truhlica s Filipovými kosťami, ...
... brnenie. Vidieť, že holenné chrániče nemajú rovnakú veľkosť, podľa toho identifikovali, že ide o výzbroj Filipa II., ktorý mal po zranení kolena jednu nohu kratšiu.
... štít.
Tu je vstup do Filipovej hrobky, ale donútra sa nedá ísť.
V tejto hrobke je pochovaný pravdepodobne syn Alexandra Veľkého, Alexander IV.
A ešte sú tu všelijaké ozdoby a náhrobné kamene.
Sme tu takmer samé, ale aj tak sa nám občas pletú do záberu iní návštevníci. Keď po dvoch hodinách vyjdeme von, zistíme, že sme na tom boli ešte dobre. Táto horda, čo práve vchádza, by sa nám do záberov plietla asi viac.
Pozrieme si palác, v ktorom Filip II. býval, teda to, čo z neho zostalo. Postupne ho rekonštruujú a tak k nemu možno v budúcnosti ešte pár stien pribudne.
Kedysi bol najväčší v klasickom Grécku.
Bol tu korunovaný Alexander Veľký.
Najeme sa v jednej z množstva reštaurácií. Dávam si bujurdi, hoci ma Viktorka odrádza. Vraj mi to nebude chutiť, lebo sú tam vo fete zapečené rajčiny, a ja varenú zeleninu nezjem, aj keby to bolo jediné jedlo na svete. No dobre, možno na tretí deň by som svoj názor prehodnotila, ale doteraz som sa nikdy v takejto strašnej situácii neocitla. A viete čo? Bujurdi je super, chutí výborne a je to špecialita Thessaloník a okolia, takže ak ju chcete ochutnať, budete musieť prísť sem. Prípadne si ju pripraviť sami, na nete je kopa receptov.
Už nás čaká len múzeum. Počasie je fajn, akurát vhodné na poznávacie výlety. Cez leto takéto niečo neuvidíte.
Cestou sa zastavíme v obchode. „Požálsta“, vykĺzne z úst predavačke, keď sa s tovarom prediera okolo kupujúcich. Aspoň si precvičím ruštinu. Pani vyrastala s gréckymi rodičmi v Novorosijsku, potom sa vrátili do vlasti a už 36 rokov žije v Grécku.
Peši do múzea je to okolo pol hodiny. Múzeum zvládneme za rekordných 38 minút, asi by sa nič nestalo, keby sme ho vynechali. Lenže vstupenky do hrobky platia aj tu a bolo nám ľúto nechať prepadnúť polovicu z ôsmich eur. Tým pádom však nestíhame posledný dnešný autobus a musíme si zavolať taxík, za ktorý dáme 17,40. Dobrý obchod sme urobili, že?
Ale aspoň sme si v kaviarni múzea dali koláč revani, ktorý je tiež typický práve pre Veriu a okolie.
Potom už len cesta do Thessaloník, večera a polovica nášho gréckeho víkendu je za nami.
Ráno si môžeme trochu pospať, ale ako na potvoru sa zobudíme okolo šiestej, rýchlo sme sa aklimatizovali na miestny čas.
Dnes máme v pláne len Thessaloniki. Preplietame sa starými uličkami. V jednej natrafíme na známu značku. Podľa recenzií na Google však jediné, čo návštevníci chvália, je pivo.
Chvíľu ideme po promenáde. V zálive trénujú veslári, v diaľke sa v hmle strácajú lode. Vraj je odtiaľto vidieť Olymp. Dnes nie.
Nič to, skúsime neskôr, možno hmla opadne.
Zatiaľ ideme do chrámu svätého Demetria, patróna mesta. Prechádzame Aristotelovým námestím. Filozof, ktorý Filipovi II. vychovával syna Alexandra, sedí na kamennej lavičke a pozoruje, ako sa to tu za posledných 2300 rokov zmenilo.
Námestie má pôdorys fľaše – bodaj by nie, však ho projektoval francúzsky architekt.
A už sme pri chráme sv. Demetria, ktorý je údajne najväčší v Grécku a ak nie, tak aspoň v Thessalonikách.
Je postavený na mieste rímskych kúpeľov, kde v roku 303 zabili vojaka Demetria. Stalo sa to niekde v týchto miestach, kde je dnes krypta, v ktorej sú rôzne vykopávky, čo sa našli pri rekonštrukcii.
Demeter sa spomína aj v našich pranostikách - na Demetera (26. októbra) vietor duje, bača s ovcami sa sťahuje.
V krypte je aj stará krstiteľnica. Vzhľadom na to, že pochádza zo 4. storočia, pokojne môže byť tou, v ktorej pokrstili solúnskych bratov Cyrila a Metoda.
Ostatky sv. Demetria, patróna Thessaloník, sú uložené v kostole v sarkofágu. Ľudia stoja v rade, aby sa mu poklonili a pobozkali. Bozkávanie ikon je rozšírené, veriaci bozkávajú v kostoloch všetko, čo sa dá. Tuším sme nič nepobozkali len my dve.
Na mozaike z piateho storočia je modliaci sa Demetrios a vpravo matka s dieťaťom. Vľavo sú vidieť nohy ďalšieho dieťaťa.
Interiér kostola.
Z jedného kostola ideme okolo rímskej agory do druhého.
Kým Demetriov kostol bol najväčší, tento patrí k najstarším v tej podobe, v akej sa zachoval. Je to kostol Božej múdrosti – Agia Sofia zo 7. storočia. Od 15. storočia až do roku 1912 slúžil ako mešita, teraz je opäť pravoslávny.
Často sa spomína aj v detektívke, ktorú vlečiem so sebou, ale nestíham si prečítať ani zopár strán. Snáď to zvládnem počas spiatočnej cesty.
"Metropolitní chrám Boží Moudrosti byl nádherný. Stěny byly vyloženy tmavým mramorem a vyzdobeny decentními mozaikami. Mohutná klenba, menší oblouky i statné sloupy společně s vysokou kupolí působily silným dojmem posvátnosti."
(Panagiotis Agapitos - Bronzové oko, str. 32)
Ale zatiaľ na návrat nemyslíme, ten bude až zajtra. Radšej sa popozeráme po chráme. Sú tu zachované staré hlavice stĺpov aj mozaiky. To musela byť riadna fuška, kam sa hrabe puzzle!
Vonku je už pomerne jasno, tak ideme pozrieť na Bielu vežu, či predsa neuvidíme Olymp.
"Na obzoru zacházelo slunce a s ním mizely i poslední odlesky z šedivého nebe. Tmavá masa Olympu se tyčila za rozlehlým zálivem."
(Panagiotis Agapitos - Bronzové oko, str. 37)
Veža je z 15. storočia, vybudovali ju Benátčania. V časoch Osmanskej ríše slúžila ako väzenie. V 19. storočí nechal sultán Mahmud zmasakrovať búriacich sa uväznených janičiarov a vtedy dostala veža prívlastky „červená“ alebo „krvavá“. Neskôr vežu premaľovali na bielo a odvtedy sa volá Biela.
Pred vežou je neveľký rad, posúvame sa celkom rýchlo a hore sa tiež ide fajn. Je tam široké schodisko a na každom poschodí je nejaká výstavka črepov, takže ak už nevládzete, môžete sa tváriť, že vás to zaujíma a oddýchnuť si.
Na Olymp šťastie nemáme, vidíme len mesto. Je také „panelákové“. Jednotlivé pamiatky UNESCO sa hanblivo krčia v tieni vysokých bytoviek a blbo sa fotia.
Pevnosť nad mestom.
Z veže sa ponáhľame za ďalšími pamiatkami, hlavne za najstarším kostolom – Rotundou sv. Juraja, ktorý bol postavený v roku 306 ako mauzóleum cisára Galeriusa. Cisár však zomrel kdesi v Bulharsku, tak čo už s ním, pochovali ho tam a mauzóleum prestavali na kostol.
Ak vás zaujal minaret, tak vedzte, že počas osmanskej nadvlády bola Rotunda recyklovaná na mešitu.
Steny sú hrubé šesť metrov a tak odolali rôznym zemetraseniam. Na stenách a strope je vidieť pôvodnú výzdobu. Teraz je Rotunda len múzeom.
Pamiatka sa oficiálne zatvára o 15:30 a posledný vstup je o 15:10. Krátko po tretej začne zodpovedný zamestnanec štrngať kľúčmi a tým nám citlivo naznačuje, že máme vypadnúť. Pretože sa vonku spustil dážď, všetci vyhodení sa skrývame pod strieškou neďalekej reštaurácie a vidíme, ako posledný zamestnanec opúšťa pracovisko o 15:17.
Kúsok pod Rotundou sa nachádza Galeriov palác – Galerius bol ten pán, čo si dal postaviť mauzóleum a potom si mirnix-dirnix zomrel v Bulharsku.
Ešte kúsok nižšie pretína bývalú starovekú rímsku cestu Egnatia Galeriov oblúk – podobne ako z paláca aj z oblúka sú už len ruiny, ale na stĺpoch vidieť výjavy z cisárových výprav proti Peržanom.
Už nám v Thessalonikách veľa času neostáva, tak sa ešte raz dobre najeme. Dáme si bujurdi, to je to, čo sme jedli včera vo Vergine – zapečená feta a ďalší syr s paradajkami. Naposledy ma donútila jesť varenú zeleninu babička, ale to bolo pred šesťdesiatimi rokmi a z mojej strany to rozhodne nebolo dobrovoľné. Teraz si pochutnávam.
K tomu ešte šošovicová polievka a máme to ako obed aj večeru v jednom.
Cez deň sme zjedli len dvakrát bugatsu – to je koláč z filo cesta plnený pudingom a posypaný cukrom a škoricou, ktorý má korene práve v Thessalonikách. Jasne, už vás počujem, že ho majú počas gréckeho týždňa aj v Lidli, ale tu ho robia fakt lepšie.
No a to je asi tak všetko. Ráno sa pobalíme a ideme na letisko. Z autobusu jasne vidíme zasnežené končiare Olympu aj sochu Alexandra Veľkého sediaceho na Bukefalovi, ktorú sme včera už nestihli.
Tak si Olymp odfotíme z letiska, a Alexander? Toho si odfotíme nabudúce. O jeden dôvod viac sa sem vrátiť.
