Po šiestich hodinách sme v Širáze. Taxíkom sa vezieme k ďalšiemu prechodnému bydlisku. Náš hostiteľ sa volá Ben, študuje agrikultúru a hovorí výborne po anglicky. Býva s rodičmi a bratom, všetci sú veľmi milí. Otec je učiteľ na prvom stupni základnej školy, učí všetky predmety okrem telocviku. Mama bola tiež učiteľka, ale už dvadsať rokov pracuje inde. Benova sestra získala Zelenú kartu a žije s rodinou v Texase.
Ben nám donesie raňajky. Jeme ich podľa tradičných zvykov sediac na koberci a pritom preberáme všetky dôležité témy od Ježiša po Mohameda a od Pahláviho po Ruhániho. Potom si trochu zdriemneme, zatiaľ čo nám Benova mama pečie kurča na obed.
Dnes je piatok a to je moslimská nedeľa. Je 17. novembra a u nás doma je štátny sviatok. Aj tu je dnes sviatok - náboženský, nejaké výročie Mohameda. Preto si poobede urobíme "mešita-tour" a navštívime tri svätostánky.
Ešte doma som čítala knihu "Irán plný mučedníků", ktorú napísal Jiří Sladký. Opisoval v nej hlavne to, ako sa v Iráne slávia sviatky. Bola som prekvapená, keď som čítala, ako pri mešitách piknikujú a v mešitách sa bavia. A teraz to vidím na vlastné oči. Jediné, čo je predpísané, je mať na sebe čádor, ktorý zapožičiavajú pri vchode, a prejsť bezpečnostnou kontrolou. Okrem toho treba rešpektovať niektoré zákazy, ako napríklad fotiť modliacich sa ľudí alebo hrobky, v ktorých sú pochovaní svätí.
Sme v ženskej časti, ženy tu sedia alebo pospávajú, niektoré sa modlia nad nejakým kamienkom, iné píšu sms-ky. Deti sa naháňajú alebo hrajú počítačové hry na tabletoch.
Sedíme opreté o stenu, z radiátora sála príjemné teplo. Ženy vedľa nás jedia rezancovú polievku z umelohmotnej misky, ich tradičné jedlo, ktoré predávajú na ulici.
"To ako keby u nás jedli v kostole bryndzové halušky", hovorí mi dcéra.
"Hej, a v Čechách zas vepřo-knedlo-zelo", odpovedám.
Máme čo robiť, aby sme sa nerozosmiali pri predstave, ako v Svatovítskom chráme do seba veriaci hádžu knedlíky.
Všimne si nás žena v čiernom čádore a blíži sa k nám. Trochu v nás hrkne, či sme neurobili niečo zlé.
"Odkiaľ ste?" pýta sa po anglicky.
"Zo Slovenska", odpovedáme.
"Slovakia", odpovedá s úsmevom.
Boli sme neraz prekvapení, ako veľa ľudí pozná našu krajinu. Takmer všetci, ktorí sa nás pýtali, odkiaľ sme, vedeli, že hlavné mesto je Bratislava. Benov otec si pamätá Dubčeka.
Títo sympatickí manželia chceli, aby som ich odfotila, ako si pochutnávajú na ryžovej zmrzline.Tiež som ochutnala - dá sa to, ale mne viac chutí tá tradičná.
Takto trávime piatkové odpoludnie. V jednej mešite na nádvorí je pre všetkých teplý čaj. Padne vhod, pretože večer je tu už chladno.
Pri vstupe do ďalšej mešity sa nás žena, ktorá robí na kontrolnom stanovisku, pýta, akého sme vierovyznania.
"Katolíci", odpovedáme.
Uznanlivo prikývne, usmeje sa a vedie nás dnu.
Mešitami sa naša dnešná prehliadka mesta nekončí. Ben nám toho chce ukázať čo najviac.
Toto je pevnosť, ktorá bola kedysi väzením. Ak sa vám zdá, že vežička sa nakláňa, máte pravdu. Pevnosť bola postavená na močaristej pôde a tak tu majú takú malú Pisu.
Strmými schodmi zostúpime do bývalej vodárenskej nádrže. Dnes slúži ako výstavná miestnosť a sú v nej fotografie,
Prejdeme sa parkom, v ktorom charita varieva v obrovských hrncoch polievky pre chudobných.
Ešte doma nám Ben sľúbil, že v parku uvidíme množstvo mačiek. Pýtame sa, či perzských. Jasné, odpovedá. Teraz vysvitlo, že perzskými mačkami tu volajú tie naše pouličné zmesky a keď sme Benovi na internete ukázali, ako taká pravá perzská mačka vyzerá, bol dosť prekvapený.
Ešte si zájdeme k bráne Koránu, ktorá bola postavená v desiatom storočí, neskôr pri rozširovaní cesty bola odstránená, ale obyvatelia rýchlo zozbierali peniaze na jej znovupostavenie.
Dáme si polievku a pečenú kukuricu a potom hybaj domov spať. Zajtra budú raňajky o siedmej a o 7:30 vyrážame spoznávať ďalšie krásy Širázu.
Ráno nás čaká na stole v kuchyni hrniec s nejakou hnedou kašou. Ben vysvetľuje, že je to tradičné a veľmi drahé jedlo, pretože sa varí šesť hodín. Od pol jednej v noci ho pre nás pripravoval kuchár v neďalekej reštaurácii, miešal ho do pol siedmej, kedy si poň prišiel Benov otec.
Neviem, čo v tom je, lebo je to dôkladne rozvarené a rozmiešané. Deťom to chutí a dávajú si dupľu, mňa natiahne hneď po prvom súste a mám čo robiť, aby som ho v sebe udržala. Možno je to ale preto, že začínam byť chorá. Tie časté presuny a zmeny klímy sú pre mňa namáhavé.
Po raňajkách sadáme do auta a ideme k Ružovej mešite (mešita Násir al Mulk). Pred vstupom sa vyzujeme, potom nám Ben káže zavrieť oči a vedie nás za ruky donútra. Tam môžeme oči otvoriť a híkať nad hrou svetla a farieb, ktorá je odrazom mozaikových okien.
Vonku nám Ben ukazuje, že súčasťou výzdoby stien sú aj pravoslávne kostoly. Staviteľ bol predtým v Petrohrade a tamojšie svätostánky mu tak učarovali, že ich zakomponoval medzi ornamenty.
Stavba je postavená z tehál, medzi ktorými sú drevené trámy. Je to preto, že drevo je elastické a tým pomáha stavbe odolávať napríklad zemetraseniam.
Na bráne sú klopadlá ženské a mužské. Že by ste uhádli, ktoré je aké?
Bolo to tu preto, aby ženy podľa zvuku klopadla vedeli, kto prichádza.Teda či muži - vtedy sa musia zahaliť, alebo že prišli ženy, a vtedy môžu ostať tak, ako sú.
Opúšťame toto krásne a príjemné miesto a ideme do Perzepolisu. Bolo to mesto, v ktorom sídlili perzskí králi počnúc Dareiom I. To bol ten, ktorý utrpel porážku pri Maratóne. Jeho syn Xerxes to Grékom vrátil pri Termopylách.
Zaujímavé. Keď som pred pár rokmi videla film 300 a neskôr stála v Sparte pri soche Leonidasa, ktorý s hŕstkou oddaných vojakov bránil svoju vlasť pred Xerxesom, bola som prirodzene na strane Grékov. Teraz som v Perzepolise a obdivujem obrovskú ríšu a vojenské úspechy tamojších kráľov.
Je to tu presne, ako v knihe Valeria Massima Manfrediho o Alexandrovi Veľkom.
"Koňmo vyšiel po rozľahlom schodisku, ktoré po oboch stranách lemovali kamenné procesie kráľov a vazalských vládcov, ktorí prinášali dary na sviatok nového roka. Médi a Kisseovia, Iónovia, Incovia a Etiópčania, Asýrčania a Babylončania, Egypťania, Libyjčania, Feničania a Baktrijčania, Gedrosania, Karmani a Dagovia: desiatky a desiatky národností kráčali slávnostným pravidelným krokom k zlatému baldachýnu nad trónom, na ktorom sedával Dareios, Kráľ, Veľký Kráľ, Kráľ Kráľov, Sveto Árijcov a Pán Štyroch Strán Sveta." (Valerio Massimo Manfredi - Alexander Veľký Dobyvateľ)
Všade, kam sa pozrieš, vidíš leva, ktorý hrdúsi býka, teda svetlo, ktoré víťazí nad temnotou, svetlo ich najvyššieho boha Ahuru Mazdu, ktorého stelesnením je pre nich Veľký Kráľ. (Valerio Massimo Manfredi - Alexander Veľký Dobyvateľ)
"Díval sa na honosné átriá, ktoré akoby mu kráčali v ústrety obrovskými stĺpmi s okrídlenými býkmi, s gryfónmi, s portrétmi Veľkého Kráľa, ktoré dotvárali a korunovali celú tú nádheru." (Valerio Massimo Manfredi - Alexander Veľký Dobyvateľ)
Ben je certifikovaný sprievodca a je tu vo svojom živle. V Perzskej ríši žilo 28 národov a na reliéfoch sú znázornení, ako čakajú s darmi pre kráľa. Ben cíti potrebu vysvetliť nám každého jednotlivého človiečika nesúceho žirafu, leva či látky. Musíme dávať pozor, lebo nás občas skúša.
Je to super sprievodca, náš zlatý Ben, ktorého máme radi, akoby sme sa s ním poznali odjakživa. Ale po chvíli mám aj tak zo všetkých tých Babylončanov, Asýrčanov a zvyšných dvadsiatich šiestich v hlave guláš.
Okrem toho Ben napomína nedisciplinovaných turistov, ktorí preliezajú zábrany alebo sa liepajú na múry či stĺpy. Bodaj by tu mali takého Bena aj pred sto, dvesto rokmi. Aj vtedy si tu ľudia robili čo chceli, hlavne sa podpisovali na historických stenách.
Cítim sa stále horšie, dokonca sa mi podarilo skotúľať sa zo schodov, a tak ma ostatní nechávajú sedieť v záhradnej reštaurácii a idú si pozrieť hrobky, za ktorými treba trocha vyšliapať do výšky.
Môj najobľúbenejší historický hrdina je Alexander Macedónsky, ale keby sa mi teraz dostal do rúk, riadne by som ho vyfackala. To sa robí? Podpáliť také krásne mesto? To ťa ako doma vychovali???
"Áno, pomstíme ich! - opakoval Alexander ako zmyslov zbavený a hodil ďalšiu fakľu pod veľkú cédrovú skriňu.... Zakrátko bol prekrásny palác celý v plameňoch. Stovky stĺpov z dreva libanonských cédrov vzplanuli ako fakle, oheň zachvátil povaly a poprehrýzal stropné trámy, ktoré sa rúcali v požiari.... Obyvatelia Persepolisu, ktorí zostali medzi ruinami, vybehli z úkrytov a dívali sa na tú hrôzu. Majestátny palác Veľkého Kráľa vybuchoval v plameňoch, trieštil sa v ohňostrojoch iskier, v kúdoloch čierneho dymu, ktorý zahaľovali hviezdy i mesiac. Stáli nehybne ako primrazení a po lícach im stekali slzy." (Valerio Massimo Manfredi - Alexander Veľký Dobyvateľ)
Medzitým naberiem trocha síl a som schopná absolvovať cestu z areálu.
Pristaví sa pri nás rodinka, pani s dcérkou by sa chceli s nami odfotiť.
Aj v Perzepolise sme celebrity!
Autom sa presúvame do tri kilometre vzdialeného Nakš-e Rostam. Nachádzajú sa tu štyri hrobky, v ktorých sú pochovaní perzskí králi Xerxes, Artaxerxes, Dareios Veľký a Dareios II.
Cítim sa slabá, vlečiem sa od hrobky k hrobke a najradšej by som do nejakej vliezla a pospala si tam. Konečne nám Ben povedal všetko, čo sa povedať dalo, a môžeme ísť domov.
Teda domov idem len ja, ostatní sa idú rozlúčiť so Širázom nákupmi na bazáre.
Je vraj nádherný a vyzerá takto.
Bazárom sa končí deň, náš pobyt v Širáze, aj naše iránske putovanie. Končí sa krásna rozprávka.
Rozlúčime sa s Benom a jeho rodinou a taxíkom ideme na letisko, odkiaľ odletíme do Teheránu. Tu prestúpime na lietadlo smer Istanbul a odtiaľ poletíme do Viedne a to už budeme takmer doma.
Ale ešte kým tam dorazíme, spriadame plány na ďalší iránsky výlet.
Doma štyri dni nostalgicky spomíname na krásne iránske dni. Na piaty si kúpime nové letenky Viedeň - Istanbul - Teherán.
Nemôžeme inak. Irán sa nám príliš vryl do srdca.
