Snívala som o tom, aké by bolo krásne na chvíľu tam zaletieť. Len tak - prejsť sa po nábreží Seiny, uvidieť chrám, v ktorom zvonil Quasimodo a navštíviť miesta, kde sa preháňal malý Gavroche.
Doma som práve vtedy hltala Tajomstvá Paríža, v škole sme sa učili pesničku o Avignonskom moste a s našimi sme chodili do kina na funesovky.
Paríž som navštívila hneď ako to bolo možné, teda v tej hektickej porevolučnej epoche, keď cestovky namiesto Mangalie a Albeny začali ponúkať Bibione a Paraliu a nákupné zájazdy sa zo Slušovíc presmerovali do viedenskej Humy.
Svoj pôvodný detský sen som si však splnila až tento týždeň. Spolu s Jakubom a s Viktorkou, ktorá je teraz taká veľká ako ja, keď som raňajkovávala s tranzistorom na kolenách, sme si v strede týždňa odskočili do Paríža.
Bolo to celkom jednoduché. Sadli sme do lietadla, preleteli zopár kopcov a o chvíľu sme boli na mieste.
Tak teda rýchlo - kupujeme celodenný lístok na MHD, aby sme stihli čo najviac a vyrážame.
Moja prvá známa z detstva - Seina.
Loď mieri rovnakým smerom ako my a onedlho už vidíme ďalšiu starú známu - Chrám Matky Božej.
Zvonára sme nevideli, bedárov áno.
Presúvame sa k neúspešnej kandidátke na titul novodobých sedem divov sveta. Tiež som za ňu nehlasovala, ale nie je v tom nič osobné, pán Eiffel, naozaj. Len sa mi zdalo, že iní kandidáti si ten titul zaslúžia viac.
Pod ňou sa kľukatí dlhý rad. Pripomína mi to leto 1979 pred Mauzóleom na Červenom námestí. Od revolúcie som poriadny rad nezažila, preto využívam možnosť a nasledujúcu hodinu si to vynahradím dosýta. Pomedzi dav sa predierajú černosi a ponúkajú eiffelovečky v najrozmanitejších podobách.
Konečne sme hore a robíme to, čo ostatní - chodíme dookola a fotíme.
Napríklad Víťazný oblúk na Champs Elysees.
Alebo baziliku Sacré-Coeur na Montmartri.
Konštatujeme, že zhora vyzerá všetko dobre, tak utekáme nadol, aby sme o nič neprišli.
Ešte pár fotiek starej dámy. Napríklad s mladou dámou.
Prípadne s mladým pánom. Len škoda, že sa nechcel otočiť.
Metro nás vyhodí pri ďalšej méte. Pri pohľade na tabuľku si začínam pospevovať. Aux Champs-Elysées, aux Champs-Elysées...
Na konci slávnych polí obdivujeme detaily Víťazného oblúka. Sú na ňom vyryté miesta slávnych bojov - aj tých, kde zomierali moji obľúbení hrdinovia z Vojny a mieru.
A už je najvyšší čas vybehnúť na Montmartre.
Je síce obyčajný februárový štvrtok, ale vyzerá to tu veľmi pohodovo. Ľudia posedávajú na lavičkách, schodoch aj na tráve a nechávajú sa baviť pouličnými umelcami.
Niektorí sa snažia zaujať zvukom, ...
... iní zas naopak absolútnym tichom.
Dôležité je prísť s niečím originálnym. Tento umelec tancuje s akváriom na hlave.
Náš pobyt sa pomaly končí. Cestou na letisko si rekapitulujem dojmy a porovnávam ich s mojimi detskými predstavami.
Samozrejme, že som nevidela pod Eiffelovkou žiadneho typického Francúza s tranzistorom pri uchu. S tranzistormi sa už po uliciach pochopiteľne veľmi nechodieva. Vlastne som v Paríži nevidela ani veľa "typických" Francúzov. Pestrá zmes na uliciach i vo vagónoch metra skôr dokumentuje koloniálnu minulosť krajiny.
A napríklad tento harmonikár v metre hral pesničku, ktorú ma kedysi naučili poľskí priatelia. Je o dzieweczke, ktorá szla do laseczka, do zielonego, a ha ha, do zielonego, a ha ha...
Moje dávne predstavy o Paríži vytvorené na základe prečítaných románov a dotvorené vlastnou fantáziou boli samozrejme dosť odlišné od toho, čo som videla na vlastné oči. Ale samotný sen sa stal realitou.
Len tak si zaletieť ráno do Paríža je dnes úplne jednoduché. A nemusíte byť pritom ani vtáčikom.
