Síce takmer o tisíc kilometrov ďalej, ale stále je to Portugalsko.
Mohla by som článok nazvať Perla Atlantiku, prípadne Ostrov večnej jari či dokonca Kvetináč vo vode, ako je to v rôznych bedekroch, ale to je už také prefláknuté, že ostanem asi len pri tej Madeire.
Z Viedne trvá let päť hodín. Letiskový autobus do hlavného mesta Funchal stojí päť eur, ten však príde o hodinu, tak si zavoláme Bolt, ktorý vyjde na niečo pod 20 eur.
Po polhodine sme na mieste. Náš hotel sa volá Zarco - a viete, čo to meno znamená? João Gonçalves Zarco bol portugalský moreplavec, ktorý v roku 1419 objavil Madeiru.
Vo Funchale má sochu, ale v múzeu vyzerá lepšie, asi ako princ a jeho kamaráti z Troch orieškov pre Popolušku, akurát neviem, ktorý z nich je Zarco.
Dnes už toho máme celkom dosť, pred nami je šesť a pol dňa na tomto ostrove, tak si zájdeme na malú večeru a potom spať. Veď už aj Zarco drieme v polotme.
Keď chcem dať prvé fotky na facebook, zistím, že som asi v lietadle vytratila čítačku kariet, a tak do programu na ďalšie dni operatívne zaraďujem aj kúpu novej.
Ráno je zamračené, hoci teplo. Raňajky podávajú od ôsmej a to je na Madeire ešte tma. Toto je výhľad z nášho okna na námestie Krištofa Kolumba a kostolná veža patrí katedrále Sé.
Po raňajkách svetla pribudlo, ale zamračené je stále. Nevadí, počasie na nákupy a návštevu múzeí ako stvorené. Tak ideme.
Toto je Mercado dos Lavradores - Tržnica pracujúcich.
Dostať tu hlavne ovocie a zeleninu, aj keď mám veľakrát problém určiť, čo je čo.
Kúpime si dva banány. Sú menšie, hrubšie a úplne inak chutia. Chcem tým povedať, že majú chuť aj vôňu v porovnaní s tými, čo sa dovážajú k nám. Takto sme ich videli včera v parku.
Kvety a ich semená či cibuľky predávajú ženy v krojoch podobne, ako kedysi – môžeme porovnať na typickej modrej dlaždicovej výzdobe azulejos.
Časť tržnice zaberá predajňa rýb.
Hlavne čierne ryby menom Vlasochvost šabľovitý vyzerajú hrozivo a absolútne nelákavo. To ešte netuším, že si o pár dní na nich pochutnám.
Na rozdiel od vlasochvosta kúpiť čítačku je zložitejšie. Je sobota a niektoré vygúglené obchody otvoria až v pondelok. V tom, čo mal na webovej stránke množstvo čítačiek, nemá na moju kartu žiadnu. Doporučia nám obchodné centrum Madeira, ktoré je ďaleko a hlavne vysoko nad centrom mesta. Otvorené je však až do desiatej večer, tak prednosť dostane kultúra.
Najskôr si pozrieme Madeira Story Centre, to je také múzeum histórie ostrova. Okrem Zarca a jeho kamarátov, ktorých som vám už ukázala, tu majú aj pirátov, maľujúcu slečnu, Napoleona a zopár ďalších postavičiek a fotiek spätých s Madeirou.
Viete o tom, že tu chvíľu býval aj Kolumbus? Tak ak ste nevedeli, už viete. Bolo to ešte pred objavením Ameriky, v roku 1478, keď obchodoval s cukrovou trstinou. Neskôr sa sem vrátil a oženil sa s dcérou správcu vedľajšieho ostrova Santo Porto.
Aj ďalšie osobnosti navštívili Madeiru, napríklad cisár František Jozef a jeho manželka Sissi, ktorá sa tu liečila z tuberkulózy. Pre posledného rakúsko-uhorského cisára Karla I. sa stala Madeira aj jeho poslednou destináciou, v roku 1922 počas prechádzky prechladol, čoskoro nato zomrel a je tu pochovaný – neskôr vám ukážem, kde.
Britský premiér Winston Churchill tu pobudol pár dní v januári 1950 a tiež vám neskôr ukážem, kde maľoval.
Iste sú miestni na Zarca, Kolumbusa a slávnych návštevníkov patrične hrdí. Ale najviac pyšní sú asi na rodáka - futbalistu Cristiana Ronalda. Vo Funchale má múzeum, pred ním kovovú sochu, s ktorou sa všetci návštevníci fotia (a vyblýskané miesto na soche prezrádza, po čom niektoré ženy túžia). Odfotiť sa môžete aj v múzeu. Okrem toho si môžete objednať fotku, ako vám Cristiano kopne loptu a vy ju chytíte. On je nafilmovaný, ale na fotke potom vyzerá ako naozaj a spolu ste na štadióne – no nekúp to. Ja som si to odpustila, tiež nemusím mať všetko. Okrem toho je v múzeu kopa všakovakých pohárov, lôpt, Cristianových fotiek a listov od fanúšikov z celého sveta.
Kultúry na dnes stačilo, teraz je čas zháňať čítačku kariet. Ideme Boltom, lebo začína pršať. Cesta trvá asi dvadsať minút. Kúpime čítačku a keď sme už tu, párkrát to celé prelezieme hore - dole, aj sa tu najeme. Čakanie na autobus a lejak prečkáme v garážiach a za 1,95 sa potom odvezieme autobusom späť. Platí sa u vodiča.
Predpoveď počasia na ďalšie dni je priaznivejšia, radšej nedeľu hneď využívame na turistiku, kým si to počasie nerozmyslí. Autobusom sa za 3,35 eura na osobu odvezieme na východné pobrežie, cesta trvá asi hodinu a prechádza okolo letiska.
Vystupujeme na konečnej Baía D'Abra. Pred vstupom na turistický chodník stojí pojazdný bufet spojený s pojazdným WC. Kolobeh cesty potravy v praxi. Použitie WC je za dve eurá – cenu stanovil trh, pretože inej možnosti tu niet.
Je tu celkom dosť ľudí, asi ako pri výstupoch v Tatrách.
Krajina je úplne iná ako zvyšok ostrova, vyprahnutá a bez zelene, ale výhľady na Atlantik stoja za to. Trikrát sa náhle rozprší a trikrát rovnako rýchlo vyschneme. Pekná prechádzka je to, ideme asi dve hodiny tam a dve hodiny sa rovnakou cestou vraciame.
V diaľke je letisko, tak si ho priblížime.
Na spiatočnej ceste autobusom šofér zastaví na jednej zastávke, vyhlási, že musí vymeniť autobus, vyberie z priehradky všetky peniaze, nastúpi do druhého vozidla, veselo nám zamáva a odchádza. Čakáme desať minút, čakáme dvadsať. Už sa vidím v televízii vo večerných správach aj s ostatnými cestujúcimi ako obete podvodníka, ktorý je variantom Vrchní prchni, ale nie, nebudem slávna, vodič sa vracia aj s novým autobusom a dovezie nás do Funchalu.
Je tu pondelok a opäť pekné počasie. Dnes sa vyberieme lanovkou na vrch Monte.
Nachádza sa tu kostol Igreja Nossa Senhora a práve v ňom je pochovaný posledný rakúsko-uhorský cisár Karl I.
Po prvej svetovej vojne a zániku Rakúsko – Uhorska nechcel abdikovať a snažil sa obnoviť monarchiu, tak ho previezli na Madeiru. Celkom príjemný trest, myslím, že mnohí mu ho môžu závidieť. Karl si však ostrov dlho neužil, pri prechádzkach prechladol a 1. apríla 1922 zomrel. Pochovali ho v kostole a asi sa domov k svojim zosnulým už nedostane.
Jeho manželka Zita ho prežila o 67 rokov a pochovaná je vo Viedni medzi svojimi. Bola som tam počas jedného zo zájazdov, ktoré sa hromadne organizovali po Nežnej, a pri jej sarkofágu boli ešte relatívne čerstvé vence.
V kostole je výstava fotografií posledného cisára a jeho rodiny.
So synom Ottom.
Pod kostolom je ďalšia atrakcia Funchalu. Ak chcete vedieť, aké je to v lete na saniach, tak za 35 eur pre dvoch si to po hodinovom čakaní v rade môžete skúsiť.
Nasadnete do prúteného koša, dvaja chlapíci tradične odetí a so slamenými klobúkmi na hlavách sa postavia za kôš a potom sa pustíte strmou ulicou dole.
Chlapíci sa snažia sánky trochu usmerňovať a brzdiť a je to celkom adrenalín, lebo po tej ceste normálne chodia aj autá.
Ak sa aj bojíte, pekne sa pri tom usmievajte – niekde na trase vás budú fotiť a na konečnej vás už bude čakať ujo s vašou fotografiou v obale s historickými obrázkami, ktorej neodoláte, takže cena tej zábavy sa zvýši ešte o ďalších desať eur.
Mimochodom, podobná fotka nás čakala aj hore pri lanovke, ale tej sme odolali, keďže sme sa v lanovke odfotili sami.
Ak sa nechcete sánkovať, Karl I. vás nezaujíma alebo ste sa pohľadu na jeho hrobku dostatočne nabažili, ani tak ste na Monte nešli zbytočne a čas môžete tráviť v tropickej záhrade v Monte Palace. Je tu množstvo rôznych stavieb, vodopády, mostíky, potôčiky, sú tu plameniaky, labute, Buddha aj akási armáda ázijských bojovníkov, je tu múzeum afrických skulptúr aj minerálov, ako i ďalších exponátov, ktoré sú však teraz v rekonštrukcii.
Našla som aj svojich známych z predošlého výletu - korunovanú mŕtvolu alias Inés, manželku kráľa Pedra, vyobrazenú na tabuľkovom obraze.
Keby vám bola jedna záhrada málo, môžete navštíviť ešte jednu. Do Botanickej záhrady sa dostanete autobusom za 1,95 eura, ale tá ma veľmi neoslovila, zrejme mi jedna záhrada na deň stačí. Ale nechcem vás odhovárať, možno sa vám táto bude páčiť viac. Toto je ikonický záber nachádzajúci sa vo všetkých madeirských bedekroch. V tých bedekroch to vyzerá krajšie ako u mňa aj ako v skutočnosti.
Prehupli sme sa do polovice nášho madeirského pobytu. Druhú polovicu sme zverili miestnym cestovným kanceláriám. Kúpili sme si výlety aj lístky na loď a hneď v utorok ideme na turistiku pozdĺž levád.
Levady sú funkciou niečo ako akvadukty, sú to umelo vybudované kanály, ktorými tečie voda zo severných svahov, kde veľa prší, na juh, kde prší málo. Prvé levady sa začali budovať hneď po objavení ostrova v 15. storočí. Levady zásobujú domácnosti aj poľnohospodárstvo. Ľudia platia za vodu nie podľa toho, koľko jej spotrebujú, ale podľa vzdialenosti, z ktorej k nim voda prichádza, pretože levady treba pravidelne udržovať a čistiť. Cesty okolo levád slúžia na turistiku.
Kúpili sme si celodenný výlet, ideme minibusom asi dvanásti. Okrem nás sú účastníkmi zájazdu Nemci, Angličania a Poliak. Sprievodkyňa sa volá Susanna, je sympatická a energická a cestou nám mnoho vysvetľuje. Napríklad, že eukalypty sú tu ako burina, berú iným rastlinám vodu aj svetlo. Časť cesty kráčame vavrínovým lesom, v ktorom je vraj zdravý vzduch. Všetko je tu obrovské, aj paprade dosahujú výšku našich stromov. Trasa meria 5,5 km a potom sa treba rovnakou cestou vrátiť, takže prejdeme jedenásť kilometrov a je to označené ako stredne ťažké. Ale ide sa len s miernym stúpaním, tuším na tých päť a pol kilometra to bolo nejakých 23 výškových metrov.
Na spiatočnej ceste nás všetci predbehnú, len Susanna s Poliakom dbajú o to, aby som nezablúdila.
Susanna mi dáva svoju paličku, aby sa mi išlo lepšie, tak sa potom otravujem aj s paličkou. Najradšej by som ju tiež komusi podarovala, ale niet komu, všetci už sedia v reštaurácii na parkovisku. Tak sa vlečiem krok vpred + krok s paličkou, krok vpred + krok s paličkou a tak ďalej. Fakt otrava, bez paličky by mi bolo oveľa lepšie. Ak ste sprievodcovia, nevnucujte ľuďom paličky - ak sa vám ich nechce nosiť, nechajte ich v lese.
Na stredu hlásia najlepšie počasie, preto sme si kúpili lístky na loď, ktorá pláva na susedný ostrov Porto Santo. Raňajky si necháme zabaliť vopred a za tmy kráčame do prístavu na trajekt, ktorý nás po dva a polhodinovej ceste doplaví do cieľa, do prístavu v hlavnom meste Vila Baleira. Tamojšie pláže patria vraj k najkrajším v Európe. Neviem, či je to pravda, všetky som nevidela, ale je tu jemný piesok a pozvoľný prístup do vody. Čakala som, že tu bude viac kúpajúcich, veď z lode sa vyhrnuli stovky cestujúcich, ale postupne sa kamsi vytratili. Voda je napodiv teplá, má vraj 24 °C, ale aj keby mala o desať stupňov menej, zážitok z kúpania v oceáne by som si nenechala ujsť.
Okrem toho na ostrove skoro nič nie je, žije tu okolo päťtisíc ľudí. V múzeu si pozrieme zopár flámskych obrazov, nejaké čínske porcelánové taniere a domček, v ktorom údajne býval Krištof Kolumbus s manželkou a so synom.
Toto sú oni.
Hore na kopci sa črtajú veterné mlyny, asi je odtiaľ pekný výhľad, ale nedá sa za pár hodín stihnúť všetko, však ani obed v reštaurácii sme radšej neriskovali, pretože tu sa hoduje dlhšie ako sme zvyknutí u nás, a zmeškať loď by bolo dosť nepríjemné.
Už nás čaká za palmou.
Za tmy sme vyrazili, za tmy sa vraciame, a pred nami je posledný celý deň.
Kúpili sme si výlet na západné pobrežie. Ideme opäť minibusom, tentokrát je šofér zároveň sprievodcom, pri ústach má pripnutý mikrofón a za jazdy podáva výklad. Okrem nás a jedného manželského páru sú všetci Portugalci, takže s dorozumievaním to mám horšie. Z anglickej verzie výkladu nerozumiem takmer nič a z portugalskej ešte menej. Dokonca na jednej zastávke nepochopím ani čas odchodu, takže po nastúpení do autobusu v rybárskej dedine Ribeira Brava nás vítajú vyčítavé pohľady a sprievodca nám odvtedy všetky časy ukazuje napísané na papieri.
Ale čosi som predsa porozumela a zvyšok vygúglila. Prvú zastávku máme v dedine Cámara de Lobos.
V januári 1950 tu z terasy jedného domu maľoval Winston Churchill a pripomína nám ho aj socha na promenáde.
Ďalšia zastávka je už v spomenutej rybárskej dedine Ribeira Brava, kde si dávame typický nápoj poncha. Je to alkohol z cukrovej trstiny zmiešaný so šťavou nejakého ovocia – my sme mali asi pomaranč – a dochutený medom, ale aj tak je to dosť horké.
Pripravujú ho vždy čerstvý a miešajú ho drevenou habarkou. Niekde na ceste sme v obchode so suvenírmi videli aj habarky v tvare mužského pohlavného údu.
Potom ešte párkrát stojíme pri rôznych vyhliadkach.
Najdlhšiu prestávku máme v Porto Moniz. Na brehu oceánu sú prírodné bazéniky sopečného pôvodu, v ktorých sa ľudia kúpu. My nemáme plavky a navyše som začala kýchať a tečie mi z nosa. Možno som alergická na ponchu.
Namiesto kúpania si dáme madeirskú špecialitu espada s banánom. To je tá hnusne vyzerajúca čierna ryba, ktorú som vám ukazovala prvý deň v tržnici pracujúcich. Chutí stokrát lepšie ako vyzerá, je vyprážaná v cestíčku a podáva sa okrem prílohy s pečeným banánom.
Mimochodom, podobný názov má aj ďalšie regionálne jedlo – espetada. Je to podobné ako šašlík z hovädzieho mäsa napichnutý na paličke z vavrínovníka. Neskoro som sa spamätala a tak som espetadu odfotila až po tom, čo nám dal čašník mäso z paličiek na tanier, a nastoknúť to späť na paličky sa mi už nechcelo.
Potom sa cestou párkrát zastavíme, niekde vidíme vodopád, inde zaujímavý kostol, jašteričky na stene a iné zvieratá.
Prechádzame okolo banánových plantáží aj okolo polí s cukrovou repou. Nebol to zlý výlet, ale na môj vkus dosť nahustený, aby sme toho videli čo najviac. Ja osobne mám z takých výletov po čase v hlave riadny guláš.
Máme pred sebou poslednú noc, posledné raňajky a pol dňa k tomu.
Už sa len tak túlame ulicami Funchalu. Je to veľmi príjemné mesto.
Na uliciach je množstvo reštaurácií, všade plno zelene. Nakukneme do katedrály Sé, ktorej vežičku s hodinami sme počas pobytu videli z okna. Posedíme v parku a potom sa autobusom odvezieme na letisko.
Vidíte, nevymyslela som žiadny iný názov, možno nabudúce. Madeira je miesto, kam by som sa rada ešte aspoň raz vrátila.
