Ach, ako mi lezú na nervy. Takmer všetci, a to je ešte len druhý deň. Sme na týždennom poznávacom zájazde v Portugalsku.
Prvý deň po prílete, teda včera, sme si pozreli Lisabon. Bolo toho veľa a ak ste boli na nejakom poznávacom zájazde, tak to iste poznáte. Človek nemá šancu si zapamätať všetky tie názvy, mená panovníkov a dôležité dátumy. Niekedy má problém spomenúť si, kde všade bol predošlý deň.
Napríklad nedávno som si chcela oživiť spomienky na Umbriu a tak som sa začítala do jednej reportáže. Bola som prekvapená, čo všetko tam je. Kebyže som ten článok nenapísala sama, neuverím. Názvy miest ako Spoleto či Cortona mi nič nehovorili a bola by som ich zaprela rýchlejšie, ako by kohút stihol zakikiríkať.
Ale aby sme sa vrátili do Portugalska a jeho hlavného mesta. Poprechádzali sme sa po uliciach a pozreli súsošie venované tým, ktorí majú zásluhy na ich vzhľade - dlaždičom.
Škoda, že nie sú aj v Žiline. Aspoň by doplnili dlažobné kocky na námestí, kde chýba odhadom každá dvadsiata.
Zhora vyzerá Lisabon približne takto.
Vyšplhali sme sa na hrad sv. Juraja, sídlo prvých portugalských kráľov, na ktorom v roku 1499 privítali Vasca da Gamu po jeho návrate z plavby do Indie.
V miestnom múzeu sú rôzne vykopávky, ale napríklad aj takéto kachličky. Autor si nebol istý pohlavím anjelov a tak ich pre istotu zobrazil obojpohlavne.
Dali sme si spoločný obed v reštaurácii, ktorý mal pre mňa jednu drobnú chybičku, a tou boli mušle či ako sa to volá.
Ale obrázok na stene majú celkom zaujímavý. Netuším, ako sa k nim dostalo Štrbské Pleso a asi to netušili ani oni, pretože boli veľmi prekvapení, že to fotím.
Už začínam byť protivná ako moji spolucestujúci, že? Tí frflú na všetko - na autobus, ubytovanie, maslo, na program. Najviac mi vadí, že sa hlučne bavia hlavne počas sprievodcovho výkladu.
Nie že by sme sa občas nepohodli aj pri cestovaní s rodinnými príslušníkmi, ale keď vám lezie na nervy jeden či dvaja, je to o dosť lepšie ako keď dvanásti.
Vysťažovala som sa a teraz veselo opäť do ulíc Lisabonu.
Starou štvrťou premávajú žlté električky č. 28 a tie tvoria aj jeden z hlavných motívov magnetiek a ďalších suvenírov.
Keď sa vymotáme zo starého mesta, pokračujeme naším minibusom do štvrte Belém, kde by sme mali navštíviť kláštor Hieronymitov. Lenže ten je už nadnes vypredaný, tak si aspoň pozrieme kostol, ktorý je zdarma a ako bonus k tomu máme hrob Vasca da Gamu a ďalších troch významných synov portugalského národa, ktorých mená mi (hanbím sa) nič nehovoria.
Kláštor spolu s Belémskou vežou sú jediné pamiatky Lisabonu zapísané v UNESCO, ale zopár ďalších mimolisabonských ešte uvidíme, takže kláštor Hieronymitov oželieme. Je postavený v manuelskom štýle, čo je gotika okrášlená o všelijaké ornamentálne ozdoby.
Keď som už nadhodila tú Belémsku vežu - Torre de Belém - tu je. Bola postavená ako obranná veža začiatkom 16. storočia a ako vidíte, je tiež v manuelskom štýle. Pôvodne stála na ostrove, ale náplavy časom spojili ostrov s pevninou. Kedysi slúžila aj ako väzenie a počas prílivu stáli väzni po krk vo vode.
Na tejto strane je aj Pamätník Objaviteľov. Má tvar lode a po oboch jej stranách sú slávne postavy, z ktorých som doteraz poznala len Vasca da Gamu. Teraz už poznám aj prvého v rade, ktorým je Henrich Moreplavec a hneď za ním jeho matka, kráľovná Filipa z Lancasteru, manželka kráľa Jána I. Sú na opačnej strane, ktorá bola proti slnku, tak som si pamätník odfotila len takto. Aj tak obe strany vyzerajú napohľad takmer rovnako.
Nad mestom sa vypína 25 metrov vysoká socha Krista stojaca na 82 metrov vysokom podstavci, takže je dvojnásobne vyššia ako jej brazílska predloha. Tú sme tiež nestihli, lebo býva otvorená len do šiestej večer. Ale nech, však sme ju videli z každej strany hlavného mesta.
Ak vám známi neuveria, že ste boli v Riu, skúste sa odfotiť pri moste 25. apríla a možno vám uveria, že ste boli v San Franciscu.
Tak, prvý deň máme za sebou a za frflania spolucestujúcich sa vraciame na ubytovanie. Máme príjemný apartmán a rýchlu wifi. Čo už viac človek potrebuje na to, aby tam trikrát prespal? Niektorí ľudia sú asi presvedčení, že keď si kúpia v cestovke zájazd, budú bývať v Hiltone.
Keď sa na druhý deň naraňajkujeme, nasadneme do autobusu a vezieme sa do Sintry, kde sa nachádzajú bývalé kráľovské paláce.
Toto je prvý.
Na druhý, ktorý sa volá Pena, musíme ísť autobusom MHD. Máme vstupenky na 12:30, ale na ceste sú zápchy a tak sa na hrad dostávame až po jednej. Zvyšok skupiny sa nám kdesi stratil. Fronta je tu tak na hodinu, preto sa ideme popýtať, či máme stáť v rade, alebo či nás pustia dnu hneď. Vraj je všetko OK a máme stáť v rade. Tak stojíme.
Toto je už zredukovaný rad, pri príchode sme stáli v dlhšom.
Nie je to bohvieako zábavné, ale čo narobíme. Po hodine sa konečne dostávame do paláca a vtedy vidíme našich vychádzať von. Išli priamo donútra a vraj nikto nič nenamietal. Aby na nás nemuseli dlho čakať, po návšteve troch či štyroch komnát si dávame spiatočku.
Aj tak je to tam podobné ako v stovkách iných hradov a zámkov, hovorím si spolu s Ezopovou líškou.
Ponáhľame sa odtiaľto celkom radi, lebo nás čaká najzápadnejší cíp Európy, Cabo da Roca.
A nie sme sami, čo ho túžime vidieť. Je tu kopa turistov a všetci sa chcú odfotiť so stĺpom, na ktorom je to napísané, aby mohli doma alebo na sociálnych sieťach ukázať, že tu boli, a stále sa tam niekto šteluje, fotia sa v skupinkách aj sólo. Podľa mňa by sa tu uživilo aj zo desať takých stĺpov.
Pekne je tu, trochu divoko.
Dnes ešte stihneme návštevu mesta Cascais. Tu sa tiež dlaždiči vyšantili.
Pomaly sa zmráka.
Na večeru si dávam typické jedlo francesinha. Je to sendvič, v ktorom je mäso, údenina a syr a celé je to poliate červenou, prevažne paradajkovou, omáčkou. Podáva sa to s hranolkami. Akože dosť divná kombinácia všetkého dohromady, ale dá sa to jesť a je to sýte.
Keď už sme pri tých typických jedlách, tak ďalším je bolinhos de bacalhau. Bacalhau znamená treska a to bolinhos k tomu sú vyprážané guľky veľké asi ako stredný zemiak, v ktorých je pomletá treska, zemiaky, cesnak, syr, soľ a nejaké ďalšie prísady. Dá sa to jesť aj ako rýchle občerstvenie na ulici.
Do tretice - toto je pastel da nata - košíček z cesta naplnený pudingovou plnkou a zapečený. Čím som ich zjedla viac, tým viac mi chutili.
Kúpili sme na letisku tri krabice ako darčeky pre deti - a po štyroch dňoch mimo chladničky sme zistili, že všetky splesniveli. Takže na nejaké dlhé uskladnenie to nie je, tiež nám to mohlo napadnúť. Ale človek je už taký zblbnutý potravinami s dlhou trvanlivosťou, že zabudol na tie normálne.
Dobre, už sme sa najedli, môžeme ísť spať - poslednýkrát na rovnakom mieste, a účastníci zájazdu môžu ráno poslednýkrát ofrflať raňajky.
Po nich naložíme kufre do minibusu a ideme do stredovekého mestečka Óbidos. V polovici 15. storočia bola v miestnom kostole kráľovská svadba Alfonza V. s Isabelou z Coimbry. Mladomanželia mali pätnásť rokov.
Prejdeme sa po hradbách aj príjemnými uličkami a ochutnáme špeciálny čerešňový likér ginjinha, ktorý je vynálezom mníchov zo 17. storočia. Predáva sa aj do čokoládových pohárikov priamo na ulici, stojí od eura na jednom konci mestečka po euro dvadsať na druhom. Dostať ho spolu s čokoládovými pohárikmi aj v darčekovom balení ako suvenír.
Potom odchádzame do mesta Nazaré, ktoré si svoj názov zvolilo podľa biblického Nazaretu.
Nachádza sa tu kostol, v ktorom je socha Panny Márie. Kedysi ju ukryli pred nájazdami arabských kmeňov tak dobre, že ju potom našli až o štyristo rokov neskôr. Vraj ju namaľoval sám evanjelista Lukáš. Je to možné, veď na Tinose som vlani videla obrázok Panny Márie a ten vraj tiež namaľoval svätý Lukáš. Ľudia si ho tam chodia pozerať z prístavu do kostola kolenačky.
To ešte netuším, že o pár hodín budem vidieť kolenačkovať veriacich vo Fátime.
Ale zatiaľ sme ešte v Nazaré. Najskôr si pozrieme atlantické pobrežie zhora. Vraj sú tu najväčšie vlny na svete a preto je to raj surferov. Na kúpanie to asi moc nie je, aspoň podľa toho, koľkí ľudia sú vo vode.
Poprechádzame na promenáde a potom odchádzame do mesta Alcobaca. Nachádza sa tu najväčší kostol v Portugalsku zapísaný v UNESCO a cisterciánsky kláštor. Sú to prvé gotické stavby v Portugalsku.
V kostole je pochovaný kráľ Peter I. a jeho manželka Ines. To vám bola taká hororová love story. Peter, ktorého tu volali Pedro, sa zaľúbil do jednej z dvorných dám svojej manželky, do Inés. Jeho otec Alfonz IV. pre túto lásku nemal pochopenie a dal Inés zabiť v meste Coimbra. Dlho sa z toho netešil, pretože o dva roky zomrel aj on. Medzitým Pedro ovdovel a keďže sa už otca nemusel báť, dal svoju drahú Inés exhumovať, pekne ju obliecť, posadiť na trón a korunovať. Inés sa tak po smrti stala kráľovnou. Pochovaní sú v sarkofágoch oproti sebe, aby v deň vzkriesenia uvideli ako prvých jeden druhého.
Tu je Pedro.
A tu Inés.
Aby sme nemali dnes kláštorov málo, navštívime aj ďalší unescový, tentokrát dominikánsky zo 14. storočia, v Batalhe. Založil ho kráľ Ján I. na pamiatku víťazstva v bitke o nezávislosť pri Aljubarroty. Preto sa aj volá Batalha (číta sa to Batalja), čo znamená bitka - určite vám napadne vojenský výraz batalión.
Kusok z neho nestihli postaviť a už asi ani nepostavia.
Sú tu pochovaní kráľovskí manželia Ján I. a Filipa z Lancasteru. Už som ju spomínala, pamätáte sa? Je to matka Henricha Moreplavca a boli aj so synom vytesaní ako prvé osoby v rade na Pamätníku Objaviteľov. Henrich je tu pochovaný tiež, aj ďalší jeho súrodenci.
A je tu večer a sme vo Fátime. Zrejme nemusím veľmi vysvetľovať, čím sa toto mesto stalo známym.
Ale pre istotu. Počas prvej svetovej vojny 13. mája 1917 sa tu trom deťom, ktoré pásli ovce, zjavila Panna Mária. Hovorila im, že sa s nimi bude stretávať každý mesiac trinásteho a že sa majú modliť ruženec, aby sa vojna skončila. A tak sa deťom zjavovala každý trinásty deň v mesiaci, len v auguste sa zjavila až devätnásteho, pretože miestna verchuška dala deti 13. augusta uväzniť, aby z nich dostala tajomstvo, ktoré im Panna Mária zverila. Deti nič neprezradili a 13. októbra sa im Panna Mária zjavila naposledy.
Deti sa volali Jácinta, Francisco a Lucia. Prví dvaja zomreli hneď po vojne na španielsku chrípku - údajne im smrť predpovedala aj Panna Mária, Lucia vstúpila do kláštora a zomrela v Coimbre v roku 2005. Všetci traja sú pochovaní v kostole Panny Márie.
Na tomto mieste stával dub, pri ktorom sa zjavovala Panna Mária.
Každý večer sa tu ľudia so zapálenými sviečkami modlia ruženec. Počula som predmodlievať jednotlivé desiatky po portugalsky, španielsky, anglicky, arabsky a časť bola po poľsky aj asi po čínsky, alebo v nejakej inej východoázijskej reči.
Po skončení modlitieb idú pútnici so zapálenými sviečkami okolo areálu. Čo bolo ďalej netuším, lebo je už neskoro a ideme spať. Zajtra nás čaká opäť nadupaný program.
Ráno si pozrieme Fátimu za denného svetla.
Toto je štvrtý najväčší kresťanský kostol na svete - Chrám sv. Trojice, v ktorom sa môže naraz modliť až 9000 ľudí. Osobne sa mi viac páčia tradičné svätostánky.
Našla som tu slovenské stopy. Objavili ste ich aj vy?
Toto je kostol Panny Márie.
Tu je pochovaný Francisco.
A tu Lucia a Jácinta.
Potom odchádzame do mesta Tomar, kde sa nachádza ďalšia pamiatka UNESCO. Je to hrad a kláštor Convento de Cristo založený v roku 1162, ktorý bol sídlom rytierov Kristovho rádu.
Pozrieme si mesto a naobedujeme sa.
Dnes ešte uvidíme najstaršiu portugalskú univerzitu, ktorá je druhou najstaršou na svete. Zriadili ju v roku 1280 v meste Coimbra. Tu je.
Coimbru som už dvakrát spomínala - bolo to v súvislosti s Luciou z Fatimy, ktorá strávila svoje posledné roky života v kláštore v tomto meste. Okrem toho tu zabili aj Inés, milenku kráľa Petra I. a posmrtnú kráľovnú Portugalska.
V roku 1139 sa Coimbra na niečo vyše sto rokov stala hlavným mestom Portugalska a narodilo sa tu šesť portugalských kráľov.
Presúvame sa do okolia Porta a ďalší deň strávime v ňom. Je to pekné a fotogenické mesto.
Prejdeme po železnom moste na druhú stranu do časti Gaia a navštívime vínne pivnice, kde po vyčerpávajúcej prednáške o výrobe portského čaká na každého trošku bieleho a trošku červeného.
Skupina, čo príde k vedľajšiemu stolu po nás, má na stoloch prichystané po troch pohároch vína a dvoch koláčikoch. Asi majú drahší zájazd.
Komu sa máli, môže si nejakú fľaštičku kúpiť, čo je aj hlavným cieľom takýchto ochutnávok a prehliadok.
Vždy si niekto niečo kúpi, občas aj my. Len raz v nejakej tureckej továrni na koberce nikoho pravé peržany neoslovili a tak sme si s tamojšími hostiteľmi akurát vypili po šálke čaju a za ich nesmierneho sklamania sa postupne vytratili von. Dnes to nehrozí.
Potom sa prevezieme starou električkou k ústiu rieky Douri do oceánu a späť.
Pozrieme si katedrálu a vyšplháme sa na vežu s výhľadom, ktorý nie je nič moc na také pekné mesto.
Ale stojí to celé len tri eurá a ešte si k tomu môžete pozrieť kňazské rúcha a monštrancie.
Večer navštívime predstavenie portugalského hudobného žánru fado. Trvá asi hodinu a cez prestávku dostaneme pohár portského červeného. Program tvoria dve speváčky a dvaja hráči na gitaru a mandolínu alebo niečo podobné.
Je to príjemné, pesničky svižné, fajn to je. Po jednej pesničke sa speváčka pýta, či je v hľadisku niekto zo Španielska a keď sa zdvihnú ruky nahor, poďakuje "gracia". Pýta sa na Francúzov a poďakuje "merci" a vyvoláva ďalej. Napokon ostaneme už len štyria našinci a keď jej na otázku nášho pôvodu odpovieme, že Slovakia, chvíľu rozmýšľa a potom povie "spasibo".
A máme tu deň posledný. Po raňajkách ideme do mesta Guimares, zapísaného v UNESCO. Nazýva sa kolískou portugalského národa. V tejto kaplnke pokrstili prvého portugalského kráľa Alfonza I.
Hrad
Katedrála sv. Petra.
Tu kedysi rástol olivovník. Po rokoch vykapal a znova ožil vtedy, keď tu postavili kríž. Prečo vykapal potom druhýkrát som sa nedozvedela.
Pred sebou máme poslednú organizovanú pamiatku. Najskôr si pozrieme mesto Braga. Je tu katedrála, ale pretože je omša, museli by sme na vstup dlhšie čakať.
Pred katedrálou predávajú suveníry. Okrem magnetiek je tu veľa uterákov a utierok s typickými portugalskými motívmi. Jedným z nich je aj kohút a tak vám namiesto prezentácie fotiek katedrály poviem legendu.
Kedysi dávno obžalovali muža z vraždy, ktorú nespáchal a odsúdili ho na smrť. Jeho posledné želanie bolo dostať sa pred sudcu a dokázať mu svoju nevinu. Sudca práve jedol pečeného kohúta a v dobrej nálade obžalovanému povedal, že ho teda oslobodí, ak zariadi nejaký zázrak, čo ho presvedčí o tom, že je nevinný. Neborák sa začal vrúcne modliť a zrazu kohút na tanieri ožil. Mňa by z toho asi trafil šľak, ale sudcu našťastie nie, oželel obed a chlapíka oslobodil.
Pred sebou máme takmer posledný bod nášho zájazdu a tým je pútnické mesto Bom Jesus de Monte. Nás vyviezol hore autobus, ale premáva tam aj stará zubačka s unikátnym riešením pohonu, ktoré som nepochopila, ale je to na princípe naberania a vypúšťania vody.
Ešte sa pôjdeme rozlúčiť s Atlantikom.
A už nás čaká posledná večera, pri ktorej majú spolucestujúci naposledy možnosť niečo ofrflať. Dnes to boli kosti v rybe. Ponadávajú si a potom idú spokojne spať.
My ideme tiež. Portugalsko je fajn a radi si ho prídeme ešte pozrieť. Už čoskoro a hlavne sami.
