Vitajte na Kaukaze. Je sobota, dvadsiateho štvrtého októbra. Pred pár hodinami sme prileteli posledným tohtoročným letom z Katovíc do Kutaisi, ďalší pôjde až o pol roka. Ale nebojte sa, našli sme si na spiatočnú cestu iný spoj a tak nehrozí, že by som vás najbližšieho pol roka zahlcovala svojimi gruzínskymi reportážami. Lietadlo je poloprázdne, takže sa môžem natiahnuť cez tri sedadlá a trochu si pospať. Prídem tým síce o všetky lákavé ponuky Wizz Airu, s ktorými sa uličkou presúvajú letušky, ale nejako to už prežijem.
Všetko, čo sa dalo, sme zakúpili cez internet, aj lístok na maršrutku, v ktorej sa vezieme. Vlastne sme pôvodne už sedeli v inej, ale po trištvrte hodine márneho čakania na ďalších cestujúcich nás presunuli do menšej, lebo okrem nás do Mestie už nikto iný nešiel. Náš cieľ je Svaneti, divoký kraj pod kaukazskými končiarmi, kde ľudia v stredoveku vzali príslovie "Môj dom, môj hrad" doslovne a ku každému domu pristavali vysokú vežu na obranu pred nepriateľom.
Cestou dvakrát tankujeme plyn, na ktorom maršrutka fičí. Vodič si pri tejto udalosti nezabudne zapáliť cigaretu. Presne takto sme tankovali aj cestou do Kazbegi pred siedmimi rokmi. Vidieť, že šoféri tu majú svoje nemenné rituály a zodpovedne dodržiavajú tradície.
Po ôsmej zastaneme v pustej krajine. V zákrute stojí domček. Vystúpime po schodoch a sme v reštaurácii. Dávame si soljanku, k nej čerstvo upečené chačapurí, čo je placka plnená syrom.
Po pol hodine pokračujeme ďalej. Cesta vrezaná do vrchov okolo rieky Inguri miestami pripomína Tiesňavy vo Vrátnej, akurát zveri je na nej viac.
Spomíname šoférovi, že do Mestie ideme vlastne až zajtra, dnešným naším cieľom je dedinka Mazeri, do ktorej sa odbočuje pár kilometrov pred Mestiou. Hovorí, že keď mu zaplatíme, zavezie nás tam. A tak začína jednanie:
"Skoľko?", pýtame sa.
"Predlagajte", chce, aby sme navrhli sumu, ktorú sme ochotní investovať do jeho služieb.
"Pjať lari", navrhujeme teda asi dve eurá.
"Malo", odpovedá šofér.
"Tak pjať eur", prebíjame svoju pôvodnú ponuku.
"Malo", odpovedá šofér, "doroga očeň plochaja."
A sme na začiatku.
"Skoľko?", pýtame sa.
"10 eur", odpovedá.
Pozrieme na seba a uvažujeme. Mazeri je od križovatky asi sedem kilometrov do kopca, batohy máme celkom ťažké, tak čo sa budeme trápiť. Dohodnuté.
Zo siedmich kilometrov sú k hostelu Ušba, v ktorom máme objednané ubytovanie, napokon kilometre len tri, ale čo už, hodinu pohodlného života sme si kúpili za desať eur.
Už sa vám stalo, že to, čo ste si na základe opisu objednali, vyzeralo mierne odlišné od toho, čo ste dostali? Tak potom tušíte aj to, že hostel Ušba - "výjimečná hodnota za skvělou cenu", ako ho predstavuje Booking.com - s výhľadom na 4700 metrov vysoký vrch Ušba a internetom zdarma je trochu odlišný od toho, čo sme si predstavovali. Je to rodinný dom s nadstavbou na poschodí, v ktorej sú tri skromne zariadené izby. Posteľ, stolička a viac nič. Z izby máme síce priamy výhľad na Ušbu, ale je v oblakoch a tak ju nevidieť celú. A áno, tušíte správne, internet nefunguje. Aby som nezabudla, na WC musíte po vonku až na koniec domu, čo je v noci celkom dobrodružné. No ale zas čo by sme asi tak mohli chcieť za 40 lari (cca 15 eur) na noc pre dvoch s raňajkami, že?
Toto je hostel Ušba, za ním vidieť kúsok Ušby.
Domáca je príjemná staršia pani, učí na škole v dedine ruštinu a angličtinu a výborne varí. Trochu pokonverzujeme. Hostel má stále plný, boli u nej už aj hostia z Texasu a Austrálie, často chodia Poliaci, no najviac ich prichádza z Ruska. Napriek tomu, že oficiálne rusko - gruzínske vzťahy sú na bode mrazu, tunajší na to majú iný názor a s Rusmi si dobre rozumejú. V škole je dokonca povinná ruština v objeme 17 hodín, čo sú len úplné základy, ale bežne chytajú ruské televízne programy, takže všetci rozumejú a všade sa nám prihovárali po rusky. Okrem ruštiny sa učia povinne angličtinu, ešte pred štyrmi rokmi to bola nemčina. Asi potom odišla nemčinárka do dôchodku.
V izbách je chladnejšie ako vonku, tak okolo 14 °C. Domáca nám teda nanosí všetky deky a paplóny, ktoré má, a pretože napriek tomu mrzneme, dá nám na noc do izby aj infražiarič. Môžeme ho nechať bežať celú noc, elektrina je zdarma, hovorí. Podľa mňa aj voda, lebo zo splachovača stále tečie a nikoho to nevzrušuje.
Počasie tu bolo výborné akurát dovčera. Teraz je zamračené a chladno, čo ma dosť naštve, a to ešte netuším, že poobede bude ešte horšie, lebo začne liať. Psa by síce von nevyhodil, ale keď sme už do cesty sem dnes investovali desať eur navyše, ideme vyhodiť seba a pozrieť si okolie. A to je veľmi pekné a fotogenické napriek počasiu.
Vidíme tu aj tie vysoké veže typické pre Svaneti, alebo aspoň to, čo z nich ostalo.
Dedina je rozťahaná niekoľko kilometrov, sú to skôr skupinky domov, usadlosti s vlastnými názvami. Celé od rázcestia, kde sme odbočili, sa to volá Bečo a dedina Mazeri je jedna časť.
Majú tu jeden kostol, jednu základnú školu a budovu, v ktorej sú pohraničiari, lebo za kopcami je už Rusko. Aj obchod je tu, ale majú v ňom len konzervy a alkohol, čerstvý tovar vozia dvakrát do týždňa.
Domáci sú však sebestační a všetko potrebné si dopestujú sami, chlieb napečú a ten zvyšok chodievajú kupovať do hlavného mesta oblasti, do Mestie. Najbližší lekár má ambulanciu na rázcestí, kde sme odbočovali do Mazeri, ordinuje tiež dvakrát do týždňa.
Pomaly sa stmieva a tak sa vraciame domov na večeru. Tá síce v cene nie je, ale radi si priplatíme 14 lari, čo je niečo viac ako päť eur pre dvoch, stojí za to. Z ponuky si vyberám gruzínske národné jedlo "ostri". Je to mäso v rajčinovom pretlaku dusené v hlinenom hrnčeku a okorenené miestnou zmesou korenia. Chuťou to vzdialene pripomínalo náš guláš, ale neboli tam zemiaky.
S domácou ešte dohodneme zajtrajšie raňajky a poverím ju úlohou zohnať nám taxík do Mestie a potom sa už ideme zakutrať do všetkých tých diek a paplónov, aby sme nezamrzli. A ak nezamrzneme, dozviete sa, ako naša cesta pokračovala ďalej.
