Cesta stojí 1 lari (15,- Sk) a trvá asi 10 minút. Mtskheta (číta sa to približne "Mccheta") bola hlavným mestom do 5. stor. n. l. Dnes tu toho na pozeranie veľa nie je - pevnosť, tri kostoly a múzeum. Asi 12 kilometrov odtiaľto sa nachádza starý monastyr a miestni taxikári sa snažia náš program orientovať týmto smerom. Napodarí sa im to. K šťastiu nám úplne stačí vyliezť na pevnosť.
V múzeu náš príchod úprimne potešil celé osadenstvo, ujme sa nás milá usmievavá pani, ktorá nás prevedie archeologickou zbierkou a ochotne odpovedá na moje zvedavé otázky. Takže som sa dozvedela, že písmo je v Gruzínsku rozšírené od 5. stor. n. l., ale prvý nápis pochádza už z 3. stor. n. l. Kresťanstvo tu bolo rozšírené už v 4. stor. n. l.
A propos - Cyril a Metod, kde ste sa tých 500 rokov zašívali?
V múzeu sú predmety z doby bronzovej až železnej, ktoré sa našli na území Mtskhety. Krúžky na spodnej poličke v skrinke slúžili ako peniaze.
Poprezeráme si všetky tri chrámy. Sú fotogenické, že? Názvy som už zabudla.
Pri tomto veľkom bola malá, asi románska kaplnka, a okolie chrámu aj kaplnky slúžilo ako cintorín, pravdepodobne tu boli pochovaní kňazi.
Kaplnka - bola pri nej aj nejaká dokumentácia na vysvetlenie, no v pre mňa neznámom jazyku.
Druhý, asi najväčší chrám.
Na schodoch pred chrámom patriarcha (či ako sa tu služobník boží volá) posväcuje suveníry, ktoré si zakúpili títo muži. Aj my sme si nejaké kúpili, ale je nám trápne otravovať starčeka svätením drobností v úhrnnej hodnote 6 lari.
Mnísi pred vchodom do kláštora.
Pred chrámom je informačné centrum, kde je náš príchod takisto vítaným oživením mimosezónneho pokoja. Rozprávame, kde všade sme už boli, prikyvujeme, že sa nám všade páčilo a dostávame rôzne prospekty, mapy a navštívenku pani vedúcej. Nabudúce máme prísť bývať k nej. Na záver nás nasmerujú ešte k jednému starému kostolíku a rozlúčime sa.
Vyzerá ako opustený, ale zdanie klame. Vnútri to majú takéto pekné.
Chvíľu sa potúlame po mestečku. Vyzerá to tam veľmi pokojne.
Ticho občas preruší len trúbenie auta, v ktorom predávajú jablká...
... a pieseň starého barda.
Potom sa vraciame do Tbilisi, aby sme si konečne pozreli aj súčasné hlavné mesto, v ktorom sa pohybujeme už šiesty deň.
Metrom sa odvezieme na stanicu Rustaveli, ktorá sa nachádza pri soche tohto národného básnika z 12. stor. n. l. a bulvárom nesúcim jeho meno sa púšťame nadol.
Precházame okolo parlamentu, kde majú rozložené stany odporcovia prezidenta Saakašviliho požadujúci slobodné voľby.
Keď ma jedna sympatizantka vidí fotiť, posiela ma dopredu medzi zástupcov médií. Ale mne to stačí aj takto, navyše sa ponáhľame, lebo je to náš posledný deň a chceme toho stihnúť čo najviac. A okrem toho ja náhodou Saakašvilimu celkom fandím.
Najprv sa vyberieme k soche Matky Gruzie, ktorá bdie so svojím mečom nad bezpečnosťou Tbilisi. Naviguje nás postaršia milá Arménka, ktorá ide kúsok s nami a pritom nám rozpráva povesť o založení mesta.
Panovník z Mtskhety, ktorá, ako už vieme z dopoludnia, bola až do 5. stor. n. l. hlavným mestom krajiny, sa raz vybral na poľovačku do blízkych lesov. Vystrelil na bažanta a tam, kde ho našiel spadnutého, vytryskli horúce pramene. Panovník sa rozhodol, že tu založí nové hlavné mesto, ktoré sa bude volať Tbilisi - "tbili" znamená horúci a "si" voda.
Na mieste prameňov sú dodnes kúpele.
Aj Puškin bol nimi očarený. Na tabuľke pri vchode je jeho vyjadrenie - "V živote som nezažil nič rozkošnejšie ako tifliské kúpele". Tiflis bol starší názov pre Tbilisi.
Naša dobrovoľná sprievodkyňa nám rozpráva, že bola pred vyše dvadsiatimi rokmi v Prahe a Brne, mali navštíviť aj Bratislavu, ale nejako z toho zišlo. Je nadšená, že stretla ľudí z " Čechoslovakie", podobne ako množstvo ďalších, čo sa s nami dali na túto tému do reči. Všetci majú na našu ex-krajinu len dobré spomienky a clivo spomínajú na staré dobré časy a na krištáľové lustre, ktoré boli vtedy najžiadanejším suvenírom.
Po polhodinke sa rozlúčime a ďalej už šľapeme sami. Cestou si skoro ani nevšimneme zastrčený dom, v ktorom žil známy ruský básnik Sergej Jesenin.
Zdoláme asi 800 schodov a sochy stále nikde. V lesoparku naďabíme na skupinku mladíkov, ktorí si tu urobili vodka-párty. Hovoria, že ideme zle a že sa musíme vrátiť. Keď vidia naše zúfalé tváre, nalievajú nám do pohára vodku a dávajú zapiť pivom. S hanbou sa priznávam, že mi táto kombinácia veľmi chutila.
Hádanka - jeden z nich nie je Gruzínec. Ktorý?
Zapísala som si mailovú adresu, na ktorú som sľúbila poslať fotky, ale niekde sa stala chyba a mail sa mi vrátil. Ak teda niekto poznáte Niku Magradzeho alebo niektorého iného z týchto chlapcov (okrem toho našinca), dajte mi kontakt, aby som mohla splniť svoj sľub, lebo sa fakt už z výčitiek svedomia tak ľahko nevyhrabem.
Nakoniec nás dvaja mládenci naložia do auta - radšej sa veľmi nezamýšľame nad tým, koľko promile môžu mať v sebe - a zavezú nás k soche. Je odtiaľto dobrý výhľad na mesto.
Od sochy zbehneme priamo dole schodami a ocitneme sa v štvrti zvanej Betlehem.
Práve sa skončila bohoslužba a veriaci sa rozchádzajú.
Synagóga
A do tretice - nech to máme politicky korektné - moslimská modlitebňa s minaretom. Ale ono sa to tam naozaj takto spolu nachádza. Na nádvorí nebol nikto, tak sme sa tam usadili a výborne si odpočinuli. Poumývali sme sa, nabrali si do fľaše vodu a použili WC. Dúfam, že sme to tým nejako neznesvätili. Domáci nás pozorovali, ale nikto nič nenamietal.
Ešte rýchlo porobiť nejaké fotky za svetla, lebo onedlho sa zotmie. Na vŕšku nad najväčšou riekou krajiny Mtkvari je kostolík Metechi z 13. storočia a socha kráľa Vachtanga Gorgasaliho, ktorý vládol v 5. stor. n.l.
A už sa zotmelo a mesto je snáď ešte krajšie. Rieka Mtkvari, kostol Metechi a Vachtang Gorgasali na koni.
Pre veľký úspech Metechi ešte raz. Vpravo na kopci vidieť sochu Matky Gruzie.
Pohľad od kostolíka Metechi na nočné mesto s riekou.
Osvetlená pevnosť, napravo Matka Gruzia.
Kostolík v meste aj s ovečkou.
Neklamala som, že? Pekne to majú nasvietené. Tak ešte pridávam bonus.
Podržte myš nad nasledujúcimi obrázkami a uvidíte, ako vyzerajú rovnaké objekty cez deň a v noci.
Týmto sa náš pobyt v Gruzínsku končí. Už len skorý ranný odlet lietadlom Ukrajinských aerolínií, v ktorom letušky ako občerstvenie rozdávajú každému štyri dobošky a na čítanie Komsomoľskuju Pravdu, zato nechýba bohatý výber alkoholických nápojov. Silno fúka a doma sa dozvieme, že krátko po našom odlete vietor strhol strechu tbiliského letiska.
Z letiska Borispol potom rýchlo maršrutkou na kijevskú stanicu, kde sa nám podarí zohnať miesta v mojom obľúbenom plackartnom.
Tak si to užívam. Ľudia sa tu nepretržite striedajú, s niektorými sa dávam do reči. Čo človek, to román.
Toto je babička Natalia s vnučkou Michajlinou, ktorú volajú Alina. Má päť rokov a od dvoch je úplná sirota. Žila s rodičmi a sestrami na Ukrajine. Mama zomrela na obyčajnú chrípku, otec alkoholik sa utopil. Dve staršie sestry - teraz 9 a 13-ročné - ostali na Zakarpatí a bývajú v internátnej škole, Alinu si vzala babka do Ruska. Žijú v Kostromskej oblasti, cestujú už od štvrtka a v cieli budú v nedeľu pred obedom. Opäť sa, jediný raz za rok, Alina stretne so svojimi sestrami a babička s vnučkami, ostanú tam do mája.
Alina je veľmi zlatá. Zaspievame si o joločke, čo v lesu rodilas, rozdelí sa so mnou o maškrty, ktoré podostávala od spolucestujúcich a keď sa dozvie, že ani ja už nemám otca, utešuje ma: "Nevadí, možno si nájdeš nového."
Babuška vyťahuje fotky a vagónom kolujú jej naveky zvečnení rodinní príslušníci. Pýtam sa jej, či to pre ňu nie je ťažké starať sa o malé dieťa.
"Je, ale čo môžem robiť. Nejako to zvládneme."
Jej manžel je už 14 rokov ochrnutý na ľavú polovicu tela, zato Alina je živá až-až. Minule ju babička našla hojdať sa na lustri.
Nesťažuje sa, je so svojím životom spokojná. Jedna dcéra je letuška, lieta po svete a dobre zarába. Druhá je vydatá a s manželom pomáha pri výchove Aliny, ktorá im hovorí mama a papa.
Vo voľbách hlasovala za Medvedeva, celá jej rodina za neho hlasovala. Majú sa dobre, nič im nechýba.
Veru, čo človek, to námet na román.
Možno raz - podľa Haileyho Hotela, Letiska či Kolies - začnem písať knihu s názvom Plackartnyj. Kúpim si hrubý zošit a lístok niekam veľmi ďaleko, uložím sa na lôžko a potom už len budem pozorovať ľudí, rozprávať sa s nimi a spoznávať ich osudy. Môj zošit sa bude postupne zapĺňať ich životnými príbehmi, zatiaľ čo kolesá vlaku budú rytmicky vyklepkávať refrén starej piesne:
Dorogoj dlinnoju, da nočkoj lunnoju... daj, daj, daj, daaaaaaj, daj daj....
