Využili sme dva mimoriadné priaznivé momenty. Prvým je pozastavenie vízovej povinnosti, ktoré platí do konca augusta. Druhým bola možnosť využitia sieťového lístka pre dve dospelé osoby za priaznivú cenu 599,- Sk, ktorým sa dalo ešte počas uplynulého víkendu cestovať po celom Slovensku v priebehu jedného dňa.
A tak sme pár hodín po polnoci nasadli v Žiline do rýchlika smer Košice a náš výlet sa mohol začať.
Prvý prestup bol v metropole východu - vedeli ste, že do Moskvy môžete cestovať osobným vlakom? Tí Košíčania sú ale poriadni tajnostkári.:-)
Posledná stanica na našom území v Čiernej nad Tisou nás vítala naozaj pompézne.
Ukrajinský Čop sa tiež nedal zahanbiť.
Aj upozornenie pre cestujúcich je pekné farebné. No povedzte - neboli by ste opatrnejší?
Kontrola na ukrajinskej strane hranici je viac - menej formálna, stačí vyplniť imigračnú kartočku a môžeme vstúpiť. Pravdepodobne ide skutočne len o tú bumažku a nie o to, čo tam kto vyplnil, pretože každý jednotlivé kolonky pochopil po svojom a napriek tomu nik nemusel nič opravovať či prepisovať. Polovicu bumažky si nechajú pracovníci pasovej kontroly a druhú polovicu vrátite pri odchode z krajiny.
Nastal prvý vážnejší problém - vlak do Užhorodu, na ktorý máme cestovné lístky, pôjde až o tri hodiny. Na vlak, ktorý ide do Užhorodu o niekoľko minút, lístky nemáme. Čo robiť? Žiadny problém - za dva doláre nám pán sprievodca prenechá vlastné kupé a my môžeme cestovať pohodlne v ústrety ďalším dobrodružstvám.
Táto nádhera (nemyslím seba) je hlavná stanica v Užhorode. Čistá, majestátna, obložená mramorom, príjemne chladná, tichá - myslím si, že u nás by sme takú nenašli. Žiadne asociálne živly, žiadne odpadky, špina, hluk.
Kde zmeniť doláre? Na stanici nám poradia, že na avtovokzale. Ideme teda na autobusovú stanicu a hľadáme zmenáreň. My ju nenájdeme, ona si nájde nás. Mladý muž ako vyšitý z filmu "Bony a klid" nám bez problémov rozmení 5 dolárov na 25 hrivien. A my sa poberáme do centra. Cestou nás zaujme zopár vecí - napríklad plynové potrubie sa tam ťahá vo vzduchu medzi jednotlivými domami, nie pod zemou. Na plyn sú aj autobusy MHD.
U nás sa po revolúcii začalo s hromadnou výstavbou kostolov. Ani v Užhorode tomu nie je inak.
Mesto začíname prehliadkou hradu a skanzenu ľudovej architektúry - miestna galéria je pod patronátom Společnosti T.G. Masaryka a vystavené fotografie majú aj české popisky. Pretože je sobota, hemží sa to tu krásnymi nevestami a družičkami.
Na tomto aute sa viezol Voloďa s Oksanou.
Mesto je príjemné. Túlame sa pešou zónou, kúpime si "ruskú" zmrzlinu a prezrieme si rynok - trhovisko. Po prehliadke si máčam unavené nohy v Uhu - v rieke, ktorá dala mestu meno. Najradšej by som sa tam hodila celá.
Poniektorí sa v Uhu kúpu a iní chytajú ryby - napriek výslovnému zákazu.
A je tu čas návratu. Za smiešnu sumu 1,75 hrivny si kupujeme lístok do Čopu. Pravda, vlak nie je zrovna najluxusnejší. Zato si v ňom môžete previezť čokoľvek - napríklad aj bicykel môžete mať pohodlne pri sebe.
V Čope odovzdávame druhú polovicu imigračnej kartočky a opúšťame Ukrajinu. Blížime sa k hranici. Je prísne strážená.
A takto to vyzerá priamo na hranici - vľavo Ukrajina, vpravo Slovensko.
Zbohom Ukrajina, bol to pekný výlet. A čo si odnášame domov? Okrem množstva fotografií a pekných spomienok nám zo siedmich dolárov ostali ešte aj nejaké kopejky.
Aby som však upresnila názov článku - proviant sme mali z domu. Ale krásny deň to bol tak či tak.
