Vo Florencii je stanica. Napriek tomu, že sa to Miroslavovi Horníčkovi nepáčilo.
"Proč by tam nebylo nádraží - zeptáte se a já řeknu: proč?
Protože město, jakým je Florencie, je neslučitelné s nádražím.
Nádraží může být v České Třebové, třeba. Dovedu si představit nádraží v Berlíně, ve Stockholmu i v Paříži. Ale ve Florencii ne. Neumím si představit, že nádražní rozhlas tam vyvolává ta zázrační jména italských měst a že tato jsou komolena amplifikací.
...
Ne, nechtěl bych do Florencie přijet vlakem. A rozhodně bych nechtěl z Florencie vlakem odjíždět."
(str. 55, 56 z knihy Miroslava Horníčka a Pavla Koppa Chvilky s Itálií vydanej nakladateľstvom Panorama v Prahe v roku 1988)
A to ešte majster netušil, že o 25 rokov na stanici bude mať svoju prevádzku aj McDonald's. Na hamburger sme sa zlákať nenechali, ale Florenciu sme ráno opustili a večer sa do nej opäť vrátili bez výčitiek svedomia.
Po hodine cesty vystupujeme v upršanej Pise. Podobne ako vo Florencii, aj tu sa s prvými kvapkami na uliciach vyrojili stovky neodbytných predavačov dáždnikov. Kupujeme si jeden za päť eur a po dvadsiatich krokoch vidíme obchod, kde ich majú po dve. No nekúp to.
Inak aby som bola objektívna, ten za dve nám vydržal len pár hodín, päťeurový prežil dážď v Pise, Siene aj vo Florencii bez porúch.
Zo zákona schválnosti vyplýva, že pár minút po tom, ako sme si kúpili dáždniky, prestalo pršať. Odáždnikovaní teda ideme pozrieť stavbu, ktorá sa stala slávnou práve preto, že sa svojim autorom akosi nevydarila.
Začali ju stavať v roku 1173 a keď sa dostali na štvrté poschodie, veža sa začala naklánať. Tak sa ju teda snažili napraviť tým, že k základom vkladali rôzne kamene a konáre stromov. Počínali si pritom veľmi razantne - veža sa nielenže prestala nakláňať na jednu stranu, ona sa pre zmenu začala nakláňať na stranu opačnú. O čosi šikovnejší boli reštaurátori pred dvadsiatimi rokmi, keď vežu zastabilizovali pomocou olovených dosiek.
Byť v Pise a nemať fotku, ako podopierate vežu - to ako by ste tam ani neboli.
Dcéra vyslovila želanie vystúpiť nahor. Nám sa vidina 294 schodov a cena 18 eur až taká lákavá nezdá a celkom ochotne by sme ju počkali dole. Bohužiaľ na vežu môžu ísť osoby mladšie ako 18 rokov len s dospelou osobou a tak obetujem svoju dennú mzdu, zatnem zuby a šliapem hore.
Pri výstupe je náklon veže badateľný, človek má pocit, akoby ho niečo ťahalo na jednu stranu aj v úplne triezvom stave. Miestny rodák Galileo Galilei tu vraj robil pokusy s gravitáciou.
Zhora je pekný výhľad na mesto.
Zriadenec, ktorý to tu má na starosti, nám oznámi posledné dve minúty, počas ktorých sa môžeme kochať, a potom musíme vypadnúť, lebo dole už čakajú ďalší záujemcovia.
V rámci ceny lístka na vežu sme ako bonus dostali voľný vstup do Dómu. To si teda nemôžeme nechať ujsť.
Začali ho stavať v roku 1064. Bronzový luster vnútri svojím kmitaním vraj upriamil Galileiho pozornosť na kyvadlo.
Okrem toho sa tu nachádzajú aj ostatky svätých - patrón mesta sv. Rainer je pomerne kompletný, zo svätého Guida tu opatrujú aspoň lebku.
Do ucelenej toskánskej zbierky svätých ostatkov nám už chýba len mumifikovaná hlava svätej Kataríny Sienskej v Siene a malíček svätého Jána Krstiteľa, ktorý opatrujú vo florentínskom múzeu patriacom tamojšiemu Dómu. Možno nabudúce...
Predošlý dážď nám pripomínajú okrem výhodne nakúpených dáždnikov len mláky.
Trochu si poprezeráme mesto, o ktorom môj najobľúbenejší spisovateľ pred deväťdesiatimi rokmi napísal:
"Pisa je docela příjemné město; před mnoha sty léty byla přístavem, následkem čehož podnes smrdí. Už v Palermu jsem uvažoval o povaze a složitosti přístavního zápachu; myslím, že jsem tehdy zapomněl na důležité složky, jako je moč, rybí vnitřnosti, přiboudlina a různá tajemství jižní kuchyně, za nimiž si netroufám blíže jít." (Karel Čapek, Italské listy, vydal Československý spisovatel v roku 1980)
Dnes Pisa nesmrdí, aspoň som si to nevšimla. Inak s Čapkom súhlasím, je to celkom príjemné mesto.
Najslávnejšia pamiatka Pisy je síce šikmá veža, najstaršou pamiatkou sú však rímske kúpele z prvého storočia n. l.
Rieka Arno.
Na Garibaldovom námestí stojí veľký Giuseppe, ktorého som spomínala v reportáži z Bergama. Písala som vtedy aj o básničke, ktorú nám v detstve recitoval otec a ktorá sa začínala slovami:
"Garibaldi, to by muž,
na prdeli brousil nůž."
Na tento môj článok zareagoval čitateľ s nickom tor tom a poslal mi ďalšie dva verše, takže vám ich s radosťou predkladám, aby ste mali toto vzácne literárne dielo ucelené:
"Jak se dostal ke kovbojům
stal se z něho dobrodruh."
Literárne okienko urobilo peknú bodku za dnešným výletom. Nabudúce vás vezmem do iného mesta, do nádhernej Sieny.
