Vlak je fajn, dokonca aj WC je civilizované. Na rozdiel od tých v rakúskych vagónoch, ktoré premávajú na trase Bratislava - Viedeň, v ktorých si vždy nostalgicky spomeniem na moje cesty Ukrajinou, Kazachstanom, Moldavskom a ďalšími.
A spomínam aj teraz, keď za dva papierové poháre horúcej vody a dve vrecká čaju platím 6,20. Kde sú tie časy putovania niekde medzi Lavočným a Mukačevom či ďaleko v šírej stepi, kde mi čaj priniesol sprievodca v sklenenom poháriku vsunutom v kovovom podstavci a za 50 centov...
Ale zas je tu wifi (a keby aj nebola, mám dáta) a tak si ešte pred príchodom do cieľa kupujeme 24-hodinovú Salzburg Card. To je karta, s ktorou sa potom dostanete do rôznych múzeí a MHD zdarma. Stojí 26 eur a preto sa rozhodneme navštíviť aspoň toľko múzeí, aby sa nám oplatila.
Zo stanice ideme najskôr k palácu Mirabell, aj tak to máme po ceste. Z lavičiek v blízkom parku sa ozýva "Ej Macejko Macejko kokokoko, zahraj mi na cenko kokokoko" v podaní miestneho zboru slovenských bezdomovcov.
V Paláci Mirabell sú pekné záhrady, ale skôr v inom ročnom období. Nevadí, aj tak sa nechceme veľmi zdržiavať, a preto urobíme len pár fotiek a kráčame ďalej.
Prvú pomyselnú úsporu vďaka karte zaznamenáme pri návšteve Domu Mozartovcov. Tu slávny rodák skrátene nazvaný Wolfgang Amadeus býval s rodičmi a so staršou sestrou Máriou Annou, ktorú volali Nannerl.
V tejto miestnosti robili Mozartovci koncerty, znelo to asi podobne ako dnes.
Tu sú rôzne zaujímavosti zo života Amadea. Napríklad by ste sa na neho pravdepodobne pozerali zvrchu - meral len 150 cm.
A štýlové sú aj piktogramy k pokynom o dodržiavaní ROR pravidiel v múzeu.
Okrem toho sa tu nachádzajú rôzne informácie o živote Mozartovcov, hudobné nástroje, obrazy a partitúry.
V tejto časti mesta natrafíme aj na rodný dom fyzika Christiana Dopplera.
Prechádzame cez rieku Salzach na druhú stranu. Tento záber uvidíte ešte raz vo večernej verzii.
Ďalším naším cieľom je Mozartov rodný dom na Getreidegasse. Motá sa pred ním kopa ľudí a dosť zle sa fotí, ale čo by som pre vás neurobila. Tu máte denný záber a neskôr vám ukážem, ako vyzerá večer.
Poďme dovnútra. Toto je kuchyňa Mozartovcov.
List, v ktorom Leopold Mozart píše svojmu známemu, že sa mu 27. januára 1756 o ôsmej večer narodil syn, ktorý dostal meno Joannes Chrisostomus, Wolfgang, Gottlieb. Gottlieb znamená milujúci Boha a v preklade do latinčiny je to Amadeus. Myslím, že po latinsky to znie lepšie, fakt si neviem dosť dobre predstaviť, že idem do kina na Formanovho Gottlieba. O Falcovom hite s úderným názvom Rock Me Gottlieb už radšej ani nerozmýšľam.
V tejto miestnosti sa Amadeus narodil, v stojanoch sú rôzne veci, napríklad jeho vlasy.
Jeho detské husličky.
Na tomto klavichorde skomponoval Čarovnú flautu aj Rekviem.
Fotografia jeho manželky Constanze okolo roku 1840.
Okrem toho je tu množstvo notových záznamov a diel nielen W. A. Mozarta, ale aj jeho otca a synov, ktorí boli tiež hudobníci.
Súčasťou rodného domu je aj obchod Spar, v ktorom predávajú rôzne mozartovské suveníry, hlavne čokoládové gule. Kupujeme si na maškrtenie aj ako darček a Japonka, čo ich predáva, nás prehovorí, aby sme si kúpili aj také, čo sú ručne robené a sú lepšie. Kúpime, skúsime, ale ťažko povedať, či mala pravdu. Podľa mňa sú dosť podobné.
Aby nám gule zamotali hlavu, tak nájdeme aj obchod firmy Fürst, kde sú tie úplne pravé a originálne. Vyzerajú takto a chutia - no podobne ako tie dva druhy, čo sme jedli predtým.
Trochu sa potúlame mestom a pofotíme si ulice.
Potom ideme na pevnosť, ktorú ste už mohli vidieť na začiatku reportáže.
Volá sa Hohensalzburg a dá sa na ňu pohodlne dostať lanovkou či zubačkou alebo čo je to, jazda trvá asi jednu minútu. Aj tu platí Salzburg Card.
Zhora je pekný výhľad na mesto, preto urobíme asi tridsať rôznych záberov. Keď si ich neskôr pozeráme na počítači, zisťujeme, že sú všetky takmer rovnaké. Takéto.
A takto to vyzerá hore.
Na hrade je viacero múzeí, ale pozreli sme si len pár, napríklad múzeum bábkového divadla. Toto znázorňuje Mozartovu rodinu pred cestou.
Potom sa lanovkou zvezieme dolu a ideme si pozrieť katakomby. Vchod je na cintoríne sv. Petra.
Chodíme okolo vkusných pekne udržiavaných hrobov, sem-tam si prečítame nejaké meno, ktoré nám nič nehovorí. To, že je tu niekde pochovaná aj Mozartova sestra Nannerl, zistíme až večer vo Viedni, keď si pozorne preštudujeme materiály, ktoré máme počas celej prehliadky cintorína a katakomb v ruke.
Hore v skale sú katakomby.
Aj tak sa mi na nich páčil najviac výhľad z okna.
Začína sa stmievať, ale ešte máme chvíľu času a tak ideme pozrieť posledné múzeum. Volá sa Múzeum Vianoc a páčilo sa mi natoľko, že možno o ňom napíšem osobitný článok. Fakt veľmi milé.
Ale už je naozaj najvyšší čas na návrat na stanicu. Cestou pofotíme to, čo sme fotili za svetla.
Aby sme Salzburg Card využili dokonale a hlavne pretože sme unavené a vymrznuté, nasadneme na autobus a na stanicu sa odvezieme.
Sme hladné, treba sa nám poobzerať po nejakej večeri. Dnes sme vôbec nejedli štýlovo. Ale však keď máte so sebou domáce makové buchty, nebudete vyhadzovať peniaze za nepodarenú palacinku s honosným názvom Kaiserschmarn, hoci aj celkom jedlú. Tak sme si na obed dali hotdog a teraz na večeru sme klesli ešte hlbšie a zjedli kebab.
Našťastie sme svoju reputáciu zachránili aspoň tými zjedenými tromi druhmi mozartových guliek. Na druhej strane - keby to Ján Sobieski pred vyše tristo rokmi pri Viedni nezvládol, namiesto šnicľa by bol rakúskym národnym jedlom možno práve kebab.
