A tak sme sa po roku opäť vybrali po známej trase Žilina - Košice - Užhorod - Ľvov - Kyjev - Minsk, aby sme po 4 prestupoch a 44 hodinách dorazili do cieľa. Ale ten je ešte ďaleko, zatiaľ sme v Ľvove medzi spiacimi cestujúcimi v čakárni.
Cestujeme tradične plackartnými, čo sú vagóny, v ktorých sa o 54 lôžok, dve WC a občas aj o kus poživne a milé slovo delia ľudia, ktorým tento spôsob prepravy vyhovuje tak, ako nám. Výhodou je nízka cena, množstvo zážitkov a dobrý pocit, keď konečne vystúpite. Nevýhody som zatiaľ nepobadala, ako sa hovorí, človek si zvykne aj na šibenicu.
V niektorých predchádzajúcich reportážach som sa sťažovala, že už ani plackartné nie sú to, čo bývali kedysi, že sa z nich vytratil ten správny duch, ktorý som zažívala počas mojich prvých ciest. Všetko (teda okrem WC) bolo príliš sterilné, pitie alkoholu zakázané, vlakoví predavači kamsi uprataní.
No teraz po Majdane sa mi zdá, akoby sa morálka uvoľnila a do vlaku sa vrátili staré dobré časy. Ľudia si opäť rozkladajú na stolíky svoje domáce zásoby, bez ostychu k nim priložia fľašku piva a vagónom sa premieľajú predavači všetkého možného - časopisov, topánok, ruských SIM kariet, telefónov, slnečnicových semien, čipsov, údených rýb, zmrzliny... Tuším sa tu nepredávajú len akcie Váhostavu, ale vzhľadom na to, že som značnú časť cesty prespala, s istotou neviem vylúčiť ani to.
Na trase medzi Ľvovom a Kyjevom stojíme trochu dlhšie len v Ternopile. Teším sa na babky s domácimi varenikmi. Vyjdem von z vagóna, je asi desať stupňov a prší. Namiesto babiek s teplou stravou prichádza dedko s ponukou zmrzliny a chladného piva. Zrejme si ráno omylom prečítal včerajšiu predpoveď počasia alebo sa snaží predať to, čo nestihol včera. Na druhej strane - aspoň sa mu zmrzliny neroztápajú a pivo nesteplá.
Vlak ide až do Moskvy. Pani na vedľajšom lôžku cestuje do Nižného Novgorodu na návštevu k bratovi.
Podvečer prichádzame do Kyjeva. Tu máme asi dve hodiny času, tak sa ideme navečerať do Puzatej chaty. Je to ukrajinský reťazec rýchleho občerstvenia. Za prijateľné ceny sa tu dá celkom dobre a rýchlo najesť, pripojiť na internet a použiť čisté WC. Ak by ste niekedy potrebovali - nachádza sa na opačnom konci stanice ako je mesto, ďalšia prevádzka je neďaleko Chreščatyku.
Večer nasadáme na vlak do Minska a každým ubehnutým kilometrom sa blížime cieľu. Vedľa nás leží žena asi v mojom veku. Cestuje plackartným prvý raz a je veľmi zhovorčivá. Hovorí, že bola zvedavá, akých susedov dostane. Všetko, čo povie, je asi vtipné, lebo sa za každou vetou rozosmeje. Hovorí dosť rýchlo, takže jej veľmi nerozumiem, ale verím jej a smejem sa na tom, čo hovorí. Napríklad, že si vzala plný kufor letných vecí a asi sa ochladí (smiech), pracovala v armáde a slúžila aj na Sibíri (smiech), žije sama, pretože jej muž zomrel (smiech), že si sobotňajšiu vojenskú prehliadku pozrie radšej v telke, lebo tam uvidí všetko lepšie (smejem sa, ale v sobotu jej dám za pravdu), že Ukrajina a Rusko sú špinavé oproti Bielorusku (tu sa moc nesmejem, lebo je to skôr smutné, a do jej kolekcie špinavých štátov v duchu prihodím aj Slovensko).
Takto sa bavíme, kým nezaspím, ona možno rozprávala aj potom. V noci nás zobudia pohraničníci, ale odbavenie je plynulejšie ako vlani a po pol hodine sa vlak opäť rozbehne, kolesá spustia svoju rytmickú uspávanku a takto príjemne ukolísaná môžem pokračovať v prerušenom sne.
Ráno sme v Minsku. Rozlúčime sa so spolucestujúcou, ktorá s kufrom plným letného prádla prestupuje na autobus do Grodna, a ideme každý svojou cestou. Tá naša vedie k najväčšiemu bieloruskému jazeru Naroč.
Cesta maršrutkou trvá vyše dvoch hodín. Všímame si upravené okolie ciest, čisté dedinky a tiež absenciu veľkoplošných bilbordov. Len sem - tam sa objaví nejaký poučný, napríklad fotografia usmiatej rodinky na bicykloch sprevádzaná vysvetlením - "Triezvi rodičia - šťastná rodina".
Šofér sa volá Sergej Letko, má to vycapené v maršrutke na mieste, ktoré boli v Gruzínsku vyhradené svätcom. Vyzerá neprístupne, ale zdanie klame. Zavezie nás v Naroči k jazeru a trochu poukazuje okolie.
Naroč je jedno z mnohých jazier v tejto oblasti - ako som už spomínala, je najväčšie, jeho dĺžka je 13 km. Okolo neho sa nachádza množstvo sanatórií. Asi sa tu dá aj kúpať, ale dnes sa kúpu len vtáky.
Počas prvej svetovej vojny sa tu na jar 1916 odohrala bitka, v ktorej proti sebe bojovalo 350 tisíc Rusov proti 75 tisícom Nemcov. Straty na životoch za dva mesiace bojov boli obrovské - padlo viac ako stotisíc Rusov a dvadsaťtisíc Nemcov.
Máme tri hodiny času, preto ideme do dedinky Naroč, ktorá je od jazera vzdialená asi tri kilometre. V tridsiatych rokoch minulého storočia patrila Poľsku. Kedysi sa volala Kobyľnik, ale sovietskym pohlavárom sa tento názov nepáčil, tak ju v roku 1964 prekrstili. Sú tu dva kostoly - pravoslávny..
... a poľský katolícky.
Kedysi tu bývala aj synagóga.
Naroč je milá dedinka s farebnými drevenými domčekmi, ale aj s typickou socialistickou budovou, v ktorej je všetko od sídla MNV po práčovňu a obchod.
Pred piatou odchádzame maršrutkou Sergeja Letka do Minska, kde strávime dve noci.
Ubytovaní sme priamo v centre neďaleko starého mesta pri rieke Njamiha.
Hostel je dosť drahý v pomere ku kvalite, je to prerobený nájomný dom, ale ujde. V Minsku sa v tomto smere naozaj nedá veľmi vyberať. Vlani sme bývali za mestom pol hodinu vlakom, desať minút autobusom a ešte trištvrte hodiny peši cez les, z čoho je jasné, že tento rok sme si polepšili. Navyše nám majitelia hostela pomohli s vybavením víz. Na izbe sú len postele s chatrnými prikrývkami, samozrejme sa už nekúri, takže okrem teplákov spím aj v mikine. WC a kúpeľňa sú spoločné pre tri izby. Zato si v kuchynke môžeme uvariť kávu alebo čaj zdarma a zjesť to, čo nájdeme v šuflíku. Momentálne je k dispozícii pol sáčku cestovín a tri krajce chleba. Riad po sebe umývať netreba, o to sa stará hostelová služba.
Ale dá sa, wifi funguje bezchybne a napokon - neprišli sme do Minska, aby sme ho strávili v hosteli.
Tak teda nefrfľať, obliecť mikinu a spať! Zajtra nás čaká náročný deň - Svjata peramohi.
