Má dve pozoruhodnosti. Jednou je kostol na kopci.
Nejde však o to, že v kostole vzadu vľavo je obrázok sv. Jána Nepomuckého, aj keď je to určite zaujímavé stretnutie. Ide o to, že kopec, na ktorom je kostol postavený, je v skutočnosti obrovská pyramída, čo do objemu druhá najväčšia na svete. Je z nej odkrytý len kúsok, ale nemám ho odfotený, lebo to bolo za plotom a myslela som si, že nájdem lepší záber na spiatočnej ceste, a potom som na to úplne zabudla. Mimochodom, Zikmund a Hanzelka v knihe Medzi dvoma oceánmi spomínajú, že si pyramídu tiež nevšimli, dočítali sa o nej až dodatočne.
Druhou pozoruhodnosťou je, že z Choluly je pekný výhľad na druhý najvyšší vrch Mexika, na sopku Popocatepétl vysokú 5426 metrov. Naši známi Mirko a Jurko v spomínanej knihe píšu, ako sa v detstve smiali, že sa sopka volá "Pokakalsapeter". Ono to bolo podľa mňa skôr "Pokakalsepetr", ale prekladateľ originálu bol zrejme dosť premotivovaný.
Takto ju vidieť z miesta, kde stojí kostol s Jánom Nepomuckým. Podobnú, akurát čiernobielu fotku majú v knihe aj Zikmund a Hanzelka.
Pod ňou je mesto Cholula.
Mesto je rovnako ako včerajšia Puebla vystavaná prvými Španielmi, ktorí v šestnástom storočí dobyli Mexiko a na pyramídach postavili kostoly.
Na jednom rohu je nápis WC, tak idem vyskúšať. Prídem do dvora nejakého domu, nič podobné WC nevidím. Z domu vyjde babka, odkrúca toaletný papier a pretože asi vyzerám vyjavene, priloží si ruku s papierom na zadnú časť tela a ukazuje mi, načo sa také niečo používa. Zinkasuje 10 pesos (50 centov), odhrnie nejaký záves a tam sú vedľa seba postavené dve záchodové misy. Asi keby bolo viac zákazníkov naraz.
Mimochodom, Mexičania sú menší ako my a preto aj záchodové misy majú nižšie.
Aj tu sa pripravujú na Deň mřtvych.
Potom sa presúvame ďalej. Cestu lemujú obrovské kaktusy, aké vidieť na typických fotkách z Mexika. Zastavíme sa v Národnom parku Tehuacán-Cuicatlán.
Sprievodkyňa Nohemi je oblečená v hrubej vetrovke, zatiaľ čo my sa potíme v tričkách. Poprechádzame sa asi hodinu pomedzi kaktusy, Nohemi nám rozpráva, aké vyrastú veľké, ako sa rozmnožujú a koľko rokov sa dožívajú. Všetko som pozabúdala, tak aspoň zopár záberov a zvyšok si môžete vygúgliť.
Po exkurzii sa zastavíme v reštaurácii, kde podávajú jedlá z hmyzu. Vybrali by ste si niečo z ponuky?
Toto sú nejaké vyprážané červíky.
Ja som odolala. Tacosom s kaktusovou plnkou nič nepokazím.
Večer prichádzame do dediny San Augustin, kde budeme ubytovaní na tri noci. V blízkom meste Oaxaca už boli hotely vypredané kvôli Sviatku mŕtvych. Aj tu sme mali spať len dve noci, ale menej ako tri sa objednať nedalo. Nevadí.
Večer má byť nejaká zábava až do rána.Najeme sa – ako obyčajne si dáme tacos – a ideme na malé námestie pri kostole.
Je tu množstvo stánkov s občerstvením, rôzne dekorácie, aj pripravené miesto na stene, na ktorú ľudia píšu, odkiaľ sú. Jeden z nápisov je od nás.
Program sa začína o jedenástej akousi komediálnou inscenáciou v podaní miestnych ochotníkov. Po polhodine som si povzdychla: „Zlatý Tajovský a jeho Statky zmätky“, tak si asi viete predstaviť, aké to bolo. Hlavne dlhé. O polnoci odchádzame a ešte do polovice cesty počujeme útržky dialógov: „Papa! Papacito!!!“
Ale páči sa mi, že obyvatelia vedia zorganizovať také oslavy. Vo vedľajšej dedine, ktorá je odtiaľto päťsto metrov, je podobná.
Je po polnoci a po ulici chodia celé rodiny aj s malými deťmi. V stánkoch sa chystajú variť polievku, ktorú budú predávať ráno, keď sa ľudia budú vracať domov.
My si ráno dáme v malej reštaurácii tacos a champurrado, čo je nápoj z kukurice a chutí ako kakao.
Potom ideme pozrieť ďalšie pyramídy, však dobrých pyramíd nikdy nie je dosť.
Sme v Monte Albáne a tu je ich celkom dosť.
Na jednu vyleziem, druhú oželiem, však je to skoro rovnaké a tie vysoké schody ma vôbec nelákajú vybehnúť hore.
V jednej sú zachované obrazy zajatých bojovníkov s odrezanými penismi. Na pozretie sa stojí v rade a púšťajú len po troch, ale také isté obrázky môžete vidieť vonku, akurát, že to sú kópie. Ale nerozoznáte to. Sama si už nepamätám, či je toto originál alebo kópia.
Potom ideme do mesta Oaxaca. Mesto založili Olmékovia okolo roku 800 pr. n. l. O 500 rokov neskôr sem prišli Zapotékovia, ktorí postavili svoje pyramídy a žili tu až do deviateho storočia, kedy sa odsťahovali. Predtým však zasypali všetky pyramídy a hrobky. V 12. storočí sem prišli Mixtékovia a hrobky začali používať pre svojich mŕtvych.
Aj mesto Oaxaca sa sa pripravuje na oslavy Dňa mŕtvych.
Ženy na uliciach majú na hlave venčeky z aksamietnic – to si musím kúpiť tiež. A aby som bola viac in, tak si kúpim aj tričko s lebkou a do dokonalosti mi chýba už len pomaľovaná tvár.
Najskôr ideme pozrieť na cintorín.
Je tu veselo, hroby sú zaplavené oranžovými kvetmi aksamietnic, vyhráva živá hudba, pozostalí posedávajú pri hroboch, pri jednom hrobe vidíme púšťať nebožtíkovi hudbu, ktorú asi rád počúval. Všade sú kostlivci a lebky a všetci sú v pohode.
Dvaja caballeros sa chcú s nami odfotiť priamo medzi hrobmi. Však prečo nie? Veď je dnes sviatok.
V Mexiku veria, že ľudia po smrti žijú v meste mŕtvych a 1. a 2. novembra prichádzajú k svojim rodinám – prvú noc deti, druhú dospelí. Preto im pripravujú oltáriky ofrendas, na ktoré kladú ich fotky aj veci, čo mali zomretí radi. Ak si na niekoho už nikto nespomenie, ten zomrie definitívne.
Možno ste videli film Coco, tam to je pekne vysvetlené. Tak presne takto je to dnes aj v Oaxace, len Miguela ani Coco nikde nevidím. Ale však sú tu tisícky ľudí, ťažko niekoho nájsť.
Večer je v meste v uliciach množstvo koncertov, ľudia sa prechádzajú, dávajú si maľovať tváre, bavia sa.
Dáme si môj obľúbený tacos, vypočujeme niekoľkých pouličných umelcov a pár kúskov pohrebných melódií v podaní detského orchestra.
Aj tie pohrebné melódie sú rezké a vôbec neznejú smutne. Hlavne nikoho neobkľučujú smrteľné stony záhrobia...
Na ďalší deň ráno si dáme raňajky v dedine Tule.
Tentokrát ochutnáme quesadillu, placku so syrom a ďalšou náplňou.
Ja si vyberám s hubami, čo rastú na kukurici a k tomu nápoj atole, čo by malo byť champurrado zo včerajška.
Nie je to ani podobné, vyzerá to ako mlieko, ale je to tiež z kukurice. Nechutí mi to, ale vám možno bude.
Potom si ideme pozrieť najvyšší strom Mexika. Má vyše dvetisíc rokov, vysoký je 35 metrov a obvod pri koreni meria 42 metrov.
Ďalším bodom dnešného programu mali byť jaskyne s petroglyfmi, ale dnes sú nedostupné, tak sa ideme okúpať do prírodných travertínových jazierok s minerálnou vodou. Celkom dobre padne osviežiť sa.
Aj ďalší program je lákavý – exkurzia vo výrobni alkoholického nápoja Mezcal.
Je to pálenka, ktorá sa destiluje z agávy.
Keď rastlina dosiahne vek sedem rokov, odstránia sa listy, zvyšok, ktorý vyzerá ako ananás, sa vykope a „ananásy“ sa pár dní pečú na horúcich kameňoch.
Potom sa uložia do kruhu, kde ich lisuje koleso ťahané koňom. Takáto rozdrvená zmes sa destiluje.
Kôň vraj pracuje dve hodiny a potom ho vymení iný, ale podľa mňa je takáto práca dosť aj na koňa.
Na záver máme koštovku od najslabšieho Mezcalu až po osemročný. Do jedného sa pridávajú červíky, ten som si odpustila. Je to ten druhý sprava, červíka môžete vidieť dole.
Večeru si dáme v Oaxace v obrovskej tržnici, v ktorej takto pripravujú mäso.
Dobré to bolo. Namiesto tanierov nám dali papiere A4, ale to na chuti nič neubralo.
Aj na tržnici majú oltáriky ofrendas.
Čaká nás posledná noc v San Augustine. Ráno odchádzame a po dlhej serpentínovej ceste cez hory prechádzame zo Severnej Ameriky do Strednej. Urobíme si krátku prestávku pri Tichom oceáne.
Tichý teda dnes nie je vôbec. Voda je teplá, ale vlny vysoké, tak sa len tak omočíme, zatiaľ čo nám v reštaurácii pripravia jedlá z rýb. Dávam si pečený filet na cesnaku a neľutujem, je to dobré.
A už nás čaká len cesta do mesta Salina Cruz, kde budeme nocovať. Tak teda dobrú noc, stretneme sa onedlho.
