Cesta bola celkom znesiteľná, najviac som sa obávala čakania v noci na bratislavských Nivách, ale to bolo napodiv príjemné. Potom presun na viedenské letisko, let na Mykonos, pri ktorom sme pekne videli všetky okolité ostrovy, a konečne trajekt na Tinos.
Ostrov je z novších čias známy chrámom Panagia Evangelistria, v ktorom je slávna ikona. K nej prichádzajú pútnici nešetriac svoje kolená. Na ceste majú vyhradený jazdný pruh.
Ikonu našli pred dvesto rokmi vďaka opakovaným snom, ktoré mala mníška Pelagia. Panna Mária jej ukázala, kde majú hľadať. Ostatní Pelagii uverili, kopali a našli obrázok, ktorý údajne namaľoval evanjelista Lukáš. Na mieste, kde ikonu vykopali, postavili chrám.
Pozeráme sa na dvojicu otca a syna. Synovi ide presun po štyroch do kopca rýchlejšie, ale občas sa aj ulieva, časť trasy prejde po dvoch. My ich medzitým predbehneme, vstúpime do múzea a vidíme ich cez okno. Zrazu otec povstane a ponáhľa sa preč. Začína poriadny lejak, za ikonou treba pobehnúť.
Vybavujú sa mi spomienky z detstva, keď sme s našou fanaticky pobožnou babičkou vymetali okolité pútnické miesta. Kdesi, už neviem, či vo Frývalde alebo v Domaniži, sa tiež išlo v kostole pokľačiačky, trasa viedla dozadu za oltár. Môj mladší pokušiteľský brat mi pošepkal "poď, predbehnime ich" a my sme si dali preteky a obehli sme všetky babky, ktoré sa tam zbožne šuchtali z kolena na koleno. V tom kostole sa išlo kolenačky vzpriamene, na Tinose sa kolenačkuje po štvornožky, ako malé deti, kým nevedia chodiť. Veriaci majú väčšinou na kolenách chrániče.
Vráťme sa od spomienok do múzea. Asi ešte nikto v ňom nestrávil toľko času, ako ja s Viktorkou. Lejak neustáva, blýska sa a hrmí takmer simultánne.
Všetky nálezy sme už poctivo nafotili, tak si krátime čas pózovaním pri obrovských nádobách. Porobíme sériu fotiek, však sme v miestnostiach samé. Pri odchode si všimneme, že pracovníčky kontrolujú dianie na obrazovkách. Síce nám nič nepovedali, ale vy sa teda radšej správajte rozumnejšie než my.
Hlavné mesto ostrova volajú miestni Chóra, rovnako hovoria svojmu hlavnému mestu aj obyvatelia iných ostrovov, napríklad hneď vedľajšieho Mykonosu. Po tom, čo som o ňom čítala na rôznych blogoch, som milo prekvapená.
Je tu množstvo taverien a obchodíkov so suvenírmi, hlavne náboženskými. Predávajú dlhé tenké sviece, ikony aj nádobky, v ktorých si pútnici môžu z kostola odniesť svätú vodu.
Zaujímavosťou sú tamy - sú to pliešky s vyobrazením niektorého telesného orgánu alebo aj celého tela, o uzdravenie ktorého veriaci prosí alebo za vyliečenie ďakuje.
Poďme pozrieť zázračnú ikonu. Vystojíme dlhý rad, niektorí veriaci rad vykľačia. Keď sa dostanú k obrázku, modlia sa a bozkávajú ju. Pani v pruhovanej blúzke po každom bozku utiera sklo. Ak sa niekto modlí príliš dlho a čakajúci začínajú šomrať, priskočí zriadenec a modliaceho od ikony odtrhne.
Bolo nám trápne ikonu bozkať aj nebozkať, tak sme len tak postáli a pozerali, kde vlastne ten obraz je. Vidieť len obal zdobený drahokamami, ikona je asi vnútri, takže nemôžeme posúdiť veľkosť Lukášovho talentu.
Takto vyzerá na pohľadnici. Vy tam niečo vidíte? Má tam byť scéna Zvestovania s archanjelom Gabrielom vľavo a kľačiacou Pannou Máriou vpravo.
Vďaka tomu, že stále prší, si pozrieme ďalšie štyri múzeá v areáli chrámu.
Ako som bola spomenula, Chóra je pekné mesto, ale dedinky na ostrove sú proste úžasné. Je ich tu asi štyridsať a verím, že všetky sú také krásne ako tých pár, ktoré sme navštívili.
Napriek Viktorkiným protestom som nás prihlásila na organizovaný výlet po ostrove. Ide sa autobusom, napodiv takmer zaplneným, hoci sa výlet robí každý deň. Naše priezviská sa zdajú sprievodkyni komplikované a tak sme prosto "Ula".
Prvá zastávka je v kláštore Kechrovouni, kde žila mníška Pelagia, ktorej sa vo sne zjavila Panna Mária a prezradila jej, kde hľadať stratenú ikonu. Veľmi sa tu rozhliadať nemôžeme, na celý areál máme dvadsať minút a z nich nám zopár ukrojí úprava letného dovolenkového outfitu na taký, čo vyhovuje kláštornému dress codu.
Ďalšou zastávkou je dedinka Volax. Je obkolesená obrovskými balvanmi, vlastne je do nich vkliesnená.
Tu máme o desať minút viac, ale tiež to nie je bohviečo. Sprievodkyňa rozpráva veľmi rýchlo, aby stihla výklad v gréčtine a následne po anglicky. Mne to môže byť fuk, nerozumela by som, ani keby slabikovala. Jedine, ak by k tomu boli titulky. Som ako Tarzan, rozumiem po anglicky len to, čo je napísané. Už len nacvičiť ten jeho víťazný škrek.
Ale aby som sa vrátila z Afriky do Grécka.
Volax je známy aj tým, že obyvatelia si na dvere a okenice píšu slová gréckych básní a piesní. Nech sa páči, môžete sa začítať.
Z Volaxu odchádzame na pláž v Panormos a tu sme dostali takmer hodinu a pol voľna. S prezliekaním a sušením to stačilo na jedno okúpanie a džús v taverne.
Pokračujeme ďalej. Čaká nás dedina Pyrgos, známa sochárskou školou.
V Pyrgose sa narodil slávny sochár Giannoulis Chalepas, ktorého najslávnejšie dielo sme obdivovali pred dvoma rokmi v Aténach. Bol to náhrobok Spiace dievča na hrobe mladej Sofie, ktorá zomrela v roku 1873 na tuberkulózu.
Všade je tu kopa mramoru, na domoch aj na hroboch miestneho cintorína.
Posedíme v taverne na námestí pod platanmi pri špecialite galaktobureko, čo chutí - a možno aj je - ako krupicová kaša zapečená v ceste fylo. To je niečo ako naše lístkové cesto, ale ešte viac sa mrví. Akože ja by som si to už druhýkrát nedala, ale voňalo to pekne a napriek môjmu odporu ku krupicovej kaši, ktorý mám od detstva, mi to aj trochu chutilo.
Pyrgos je najväčšia dedina na ostrove, ale aj tak je hanba, že sme sa v spleti tých pár uličiek stratili a do autobusu pribiehame s desaťminútovým meškaním.
Na každom organizovanom výlete býva kultúrna vložka - zastávka na obdivovanie nejakej miestnej špeciality, ktorú si napokon môžete kúpiť, čo je aj hlavný účel takejto zastávky. Už sme takto ochutnávali syry, med, olej, víno, pivo, čokoládu, ovoniavali parfémy aj mydlá. Vždy si niekto niečo kúpil, akurát na jednej takej zastávke v Bodrume sa nepodarilo nikoho nahovoriť na kúpu koberca, takže sme ponúkaný čaj vypili s výčitkami svedomia. Na tomto zájazde ochutnávame tradičné sladkosti, ľudia si ich kupujú vo veľkom, tak na nás asi neškodovali.
Áno, zájazd bol presne taký, ako predpovedala Viktorka - napchatý program a málo času. Odteraz už budeme chodiť samé.
A tak postupne spoznávame ďalšie dedinky. Druhou najkrajšou po Pyrgose je vraj Kardiani. Ja to tak neviem zhodnotiť, mne sa páčia všetky. Žije tu necelých 90 obyvateľov a sú tu tri kostoly - kostoly, nie kaplnky - z toho dva katolícke. Na Tinose majú katolíci na rozdiel od zvyšku Grécka pomerne silné zastúpenie. Mimochodom, dohromady je na Tinose vyše tisíc kostolov a kaplniek, takmer každá rodina má niekde na poli svoju kaplnku.
Aj v takejto malej dedinke ako Kardiani je taverna, kde sa dá najesť.
Ďalším naším objektom návštevy je Arnados. Je to jedna z najtradičnejších dedín na ostrove s množstvom priechodov, oblúkov a arkád, ktoré spájajú susedné domy. Ich výhodu oceňujeme hneď ako sa spustil silný dážď. Tiež tu nechýbajú kostoly a taverna.
Peši ideme po asfaltke do ďalšej dediny Dyo Choria. Tá je známa hlavne verejnými práčovňami, z ktorých si teraz domáci urobili taverny.
Tiež sú tu tie priechody a asi aj krásny výhľad na časť ostrova s hlavným mestom aj na okolité ostrovy. Škoda, že počasie nie je najlepšie, ale vďaka aspoň za to, že prestalo pršať.
Pokračujeme peši do dediny Triantaros. Odtiaľto máme odchádzať autobusom. Lenže sme si nepozreli dobre cestovný poriadok - ten je naozaj dosť chaotický, na každej zastávke visia rovnaké časy odchodov, ktoré však platia pre východiskovú stanicu, k ostatným si treba časy odhadom pripočítať - a nechali sme správny autobus odísť, pretože išiel opačným smerom, ako sme očakávali. Na ďalší, ktorý pôjde snáď o hodinu, sa nám čakať nechce a tak nám v taverne objednávajú taxík. Šesťkilometrová trasa nás vyjde na pätnásť eur, ale peši by sa nám tiež nechcelo.
Z okna nášho hotela a takmer z každého miesta na ostrove vidíme vrch Exoumbourgo, na ktorý máme zacielené od začiatku a dôjde naň až v predposledný deň pobytu. Zavčas rána cestujeme prázdnym minibusom na zastávku neďaleko Xinary a odtiaľ pokračujeme peši. Všetko spí, hore je len pár mačiek.
Kráčame vyššie, slnko sa pomaly dvíha nad horu. Obchádzame množstvo kaplniek a stretávame len ovečky.
Pod vrchom je katolícky kláštor Najsvätejšieho srdca Ježišovho, v kostole je práve omša.
Ponáhľame sa na vrchol, lebo obloha sa zaťahuje hrozivo vyzerajúcimi mrakmi. Kedysi tu hore bolo hlavné mesto ostrova, v ktorom žilo tisíc až dvetisíc ľudí. Ešte vidieť múry a zvyšky stavieb z 13. storočia. Od polovice 14. storočia bolo pod vládou Benátčanov až do roku 1715, kedy bolo bez boja odovzdané Osmanom, ktorí ho vyhodili do vzduchu.
Hore vo výške 641 metrov je mramorový kríž a nejaké satelitné antény a drôty a mal by tu byť krásny výhľad na okolité ostrovy, ale v tomto počasí nič moc, asi takto.
Preto sa vraciame dole a rozhodujeme sa prejsť peši do dedinky Volax, v ktorej sme boli v rámci spomínaného organizovaného výletu pred pár dňami. Dážď nás zastihne až tesne pred dedinou. Stretávame tu skupinu výletníkov s "našou" rýchlorozprávajúcou sprievodkyňou.
Tentokrát máme dosť času aj na to, aby sme sa tu naobedovali, dáme si zapekané fazule Gigantes.
Špecialitou ostrova je množstvo holubníkov, ktoré začali stavať Benátčania. Sú v meste, v dedinách a všade inde. Niektoré ešte slúžia svojmu účelu, iné sa pomaly rozpadajú.
Ďalším špecifikom ostrova sú veterné mlyny, ktoré už nemelú, však obilie sa tu už nepestuje. Niektoré mlyny sú prerobené na reštaurácie, ale väčšina ich len tak stojí a chátra.
Aj staroveké nálezy sa tu dajú vidieť. Okrem múzea sú nejaké zvyšky neďaleko Chóry v Kionii. Bol to chrám boha mora Poseidona a jeho manželky Amfritity zo štvrtého storočia pred naším letopočtom. Vydržal asi šesťsto rokov a v súčasnosti už z neho veľa neostalo.
Ja osobne som sa na Tinos tešila ešte z jedného dôvodu, a tým bola možnosť navštíviť ostrov Delos, rodisko dvojčiat boha Apolóna a bohyne Artemis. Túžila som prísť na ostrov, odkedy som v nejakom dokumente videla obrázky kamenných levov.
A tak jedno ráno vyrážame trajektom na vedľajší ostrov Mykonos, odtiaľ vodným taxíkom do druhého prístavu, z ktorého odchádzajú lode na Delos. Plavba stojí 22 eur a trvá asi pol hodiny. Hneď po vyjdení na breh nás skasírujú. Vstupné je osem eur, ale ja ako osoba nad 65 rokov platím polovicu, Viktorka pod 26 neplatí nič. Takto je to vo všetkým múzeách.
Delos je významné archeologické nálezisko, nebudem vás obťažovať podrobnosťami, radšej si pozrite obrázky a fakty si môžete vygúgliť. Dodám len, že okrem niekoľkých pracovníkov a mačiek nebýva na ostrove nikto a ak by ste nevydržali pár hodín bez jedla a pitia, prineste si ho so sebou, lebo tu moc toho nenakúpite.
Múzeum je v rekonštrukcii, ale asi by sme z neho moc nestihli popozerať, ledva obídeme celý areál. Tie levy, na ktoré som sa tak tešila, sú kópie, originály sú v zavretom múzeu. Ale však asi vyzerajú rovnako.
Áno, je to to, čo si myslíte. Symbol plodnosti.
Vraciame sa na Tinos. Čo vám ešte poviem? Napríklad, že nám ostal čas aj na kúpanie v mori a tiež sme si stihli pozrieť jednu epizódu Monka v pôvodnom znení s gréckymi titulkami, takže naše grécke tradície sme dodržali.
Nesmiem zabudnúť ani na maskota ostrova Tinos - pelikána menom Markos, ktorého sme stretli dvakrát.
Desať tinoských dní preletelo a odletieť sa poberáme aj my. Spiatočnú cestu si naplánujeme tak, aby sme mali pár hodín času aj na Mykonose. Hlavné mesto Chóra je veľmi pekné, kúsok z neho sme videli, keď sme sa vracali z Delosu, teraz si pozrieme ešte aj múzeum.
Na tejto amfore sú výjavy z dobytia Tróje - hore grécki bojovníci vyskakujú z trójskeho koňa, pod tým sú výjavy, ako masakrujú obyvateľstvo vytrhávajúc deti matkám z náručia a vľavo je scéna zvítania sa kráľa Menealosa s manželkou, unesenou krásnou Helenou.
Pelikána Markosa som vám už predstavila, toto je maskot ostrova Mykonos, pelikán Petros.
Štvrť Malé Benátky v hlavnom meste Mykonosu
Typický pohľad na Mykonos
Ešte kúsok z Mykonosu
No, snáď som vám ukázala všetko, čo som chcela. Teda mohla by som aj viac, ale kto by to čítal, že? Aj tak je to už dosť dlhé. Tak sa s ostrovom Tinos rozlúčim a ako ochutnávku tohto krásneho miesta na záver pridám ešte aspoň zopár ukážok tradičných kulinárskych špecialít.
