Nie je to zrovna na prvý pohľad krásne mesto, ako vidieť aj z úvodných fotiek - a určite k tomu prispeli aj vojny, čo sa tadiaľto v uplynulých stopäťdesiatich rokoch prehnali, ale má zopár pekných zákutí aj zaujímavostí, ktoré sme navštívili.
O našom príchode do Sevastopoľa som písala v prvej časti, takže môžeme prejsť - ako hovoria študovaní - in medias res.
Je 9. máj, vojenský sprievod pred chvíľou skončil a veteránov a námorníkov na uliciach vystriedali upratovači a vozidlá MHD. Do večerného koncertu ostáva ešte viac ako päť hodín času, tak sme sa rozhodli ísť do Chersonesu. Je to bývalé grécke mesto, teraz už súčasť mesta Sevastopoľ.
Nasadáme do trolejbusu č. 10, ktorý sa zaplní natoľko, že na nasledujúcich piatich zastávkach nezastane vôbec. Je to maximálne demokratické. Zakaždým padne rovnaká otázka: "vychodit kto - nibuď?" a päťkrát hromadné "net!".
Pretlačím sa k žene, ktorá stojí nad mužom stredného veku a začnem:
"Izvinite, požalujsta... ", na čo ona vyťahuje akési dva preukazy a ukazuje mi ich, pričom hovorí, že muž je invalid a ona jeho doprovod. Vyzerá byť poriadne naštvaná, tak radšej stíchnem.
Po chvíli mi to nedá a skúšam ešte raz, hovorím jej, že som sa len chcela spýtať, kde máme vystúpiť. Všetci naokolo sa zasmejú a pani sa ospravedlní - myslela si, že chcem, aby ma ten invalid pustil sadnúť.
Takže sme už kamošky a môžeme si spolu zapolitizovať. Ona nesúhlasí s prenájmom Sevastopoľa Rusom. Keď spolu vystupujeme, celá jej rodina sa so mnou lúči ako so starou známou a želá príjemný pobyt.
Neostaneme napospas neznámym končinám, hneď sa nás ujme staršia žena, ktorá kvôli nám vystúpila z trolejbusu, aby nás nasmerovala ďalej, keď počula, kam chceme ísť.
Toto sme zažili už veľakrát a veľmi sa mi to páči, takto sa na Ukrajine nestratím ani napriek môjmu chýbajúcemu orientačnému zmyslu.
Do Chersonesu je to peši asi 15 minút, maršrutky zatiaľ ešte nejazdia. Vstup do areálu stojí 10 hrivien (1 euro) a zahŕňa prehliadku vykopávok i Vladimírskeho chrámu. Je tu tiež múzeum, park, zopár letných pivární a stánkov s občerstvením a malá piesočná pláž pri mori.
Tieto stavby tu stoja už vyše dvoch tisícročí. Najskôr ako samostatné grécke mesto, neskôr pod správou Ríma, napokon ako súčasť Byzantskej ríše. Potom sa tadiaľto striedavo preháňali Avari, Janovčania i Turci. Nečudovala by som sa, keby tu kameň na kameni neostal.
Ale ako vidíte, kameňov tu ostalo dosť.
Za ruinami sa ligoce kopula Vladimírskeho chrámu. Vraj sa tu v Chersonese nechal veľkoknieža Vladimír I. v roku 988 pokrstiť, čím začala christianizácia Kyjevskej Rusi.
Podľa historických zdrojov bol síce Vladimír významný panovník, nebol však žiadny anjel - veselo zabíjal, znásilňoval i lúpil. Ani krst z neho lepšieho človeka asi neurobil, koniec svojho života prežil v prípravách na vojnu proti svojim dvom synom.
Ani som netušila, že si ešte niekedy spomeniem na K. H. Borovského a jeho Křest svatého Vladimíra. Našla som pasáž, ktorá potvrdzuje starú známu pravdu o svetskej sláve a poľnej tráve.
"Tak to chodí na tom světě,
každou chvíli jinák:
dneska ctí tě za svatého,
zejtra budeš sviňák!"
Chrám bol začiatkom tohto tisícročia počas prezidentovania Putina a Kučmu zrekonštruovaný, predtým bol takmer úplne zničený, ako ukazuje fotodokumentácia vnútri.
Chvíľu relaxujem na pláži. Poniektorí sa kúpu, voda má vraj dvadsať stupňov, pre mňa je to stále málo.
Po krátkej regenerácii sa vraciam do mesta sama, lebo s Jakubom sme sa na základe rozdielnych priorít ohľadom trávenia voľného času nepohodli. Napodiv sa ani jeden z nás nestratil a o niekoľko hodín takmer súčasne dorazíme do nášho garážového príbytku, pričom celý čas trávime veľmi podobným spôsobom a nachádzame sa aj na rovnakých miestach v približne rovnakom čase, čo zistíme, keď sa opäť začneme spolu rozprávať.
Oblečiem na seba postupne tričko, tepláky a vetrovku a keď mi je v noci zima, tak ešte na to všetko natiahnem mikinu a s pocitom, že za svoju šľachetnosť a dobročinnosť musím ísť po smrti hneď do neba, zaspávam.
Ráno sa rozhodneme pozrieť panorámu Krymskej vojny na Malachovom kurgane. Počasie sa zhoršilo, občas prší, takže fotky nič moc.
Pani v kase z mojej konverzácie pri kúpe lístkov usúdi, že ruskému výkladu by sme mali problém porozumieť (čím urazí moje znalosti ruštiny viac, ako si vie predstaviť) a pričlení nás k nemeckej skupine. Možno takto rozumiem fakt viac, sprievodkyňa hovorí zrozumiteľnou nemčinou so slovanským prízvukom.
Podobnú panorámu som videla pred 31 rokmi v Moskve, zobrazovala bitku pri Borodine. Tú opísal L. N. Tolstoj v románe Vojna a mier, ktorý som čítala na svojich cestách po Gruzínsku. Krymskú vojnu opísal Tolstoj ako jej priamy účastník v Sevastopoľských poviedkach, ktoré som čítala pred dvoma dňami cestou do Simferopoľa.
Panorámu vytvoril v rokoch 1901 - 1904 Franz Roubaud, sprístupnená bola v roku 1905 pri príležitosti 50. výročia vojny.
Počas druhej svetovej vojny bola z dvoch tretín zničená a po vojne bola opäť opravená. Jej rozmery sú 14 x 115 metrov, osvetľuje ju denné svetlo spoza kopuly strechy. Je na nej stvárnených viac ako 4000 ľudí a zobrazuje jeden deň z 349 dní obrany - 6. jún 1855.
Kúpila som si síce lístok na fotenie za 20 hrivien, ale fotky sa moc nevydarili, bolo tam málo svetla. Tak vám teda ukážem naskenované výjavy zo scény, veď za ten prospekt som dala ďalších 10 hrivien, tak nech je z neho čo najväčší úžitok.
Zaujímavosťou panorámy je, že sú tu zobrazené historické osobnosti. Väčšina mien mi síce nič nehovorí, ale dve sú mi známe už minimálne dva dni.
Matroz Koška. Pamätáte sa? Na tejto zastávke vystupujeme, keď ideme do nášho garážového domčeka. Tak námorník Piotr Koška aj s Fedorom Zaikom sú tí chlapci v tmavých uniformách so zbraňami, čo sa vracajú z rannej prechádzky.
Admirála Nachimova tiež poznáte, ak ste pozorne čítali predchádzajúce časti. Jeho menom je pomenované námestie, na ktorom sa včera konala vojenská prehliadka aj večerný koncert.
Na obrázku je to ten muž vľavo, čo pozerá z vrcholku kopca do diaľky. Tam si ho aj našla smrť.
Dievča v červenej sukni s vedrami na pleciach je Daša Sevastopoľskaja, ktorá bola prvou dobrovoľnou zdravotnou sestrou priamo na vojnovom poli, o nejaký ten mesiac skôr, ako tam dorazila jej známejšia kolegyňa Florence Nightingalová. Vlastným menom sa volala Darja Lavrentjevna Michailova a v čase krymskej vojny mala 17 rokov. Za svoju prácu bola vyznamenaná a odmenená samotným cárom Nikolajom. Zomrela roku 1911 v Sevastopole.
Jej reliéf je aj na vonkajšej strane budovy.
"Áno, na pevnostiach i na zákopoch vejú biele zástavy, kvitnúca dolina je pokrytá smradľavými mŕtvolami, nádherné slnko sa spúšťa z priezračnej oblohy k belasému moru, čo sa leskne a kolíše v jeho zlatých lúčoch. Zhromažďujú sa tisíce ľudí, pozerajú a usmievajú sa jeden na druhého. A títo ľudia sú kresťania, vyznávajú veľký zákon lásky a odriekania. Pozerajú sa na to, čo urobili a nepadnú na kolená od ľútosti pred tým, ktorý, keď im dal život, vložil každému do duše so strachom pred smrťou i lásku k dobru a kráse. Prečo sa títo ľudia so slzami radosti a šťastia neobjímu ako bratia? Nie! Biele handry už schovali a opäť hrmia zbrane smrti a utrpenia, znovu sa prelieva čestná nevinná krv, zasa počuť stony a kliatby." (str. 67)
Toto napísal Tolstoj 26. júna 1855, teda 20 dní po tom, ktorý zobrazuje panoráma.
Ešte máme asi dve hodiny čistého času, tak sa rozhodneme ísť na druhý koniec mesta, na vrch Sapun, kde sa nachádza niečo podobné ako sme práve videli, ale tamojšia panoráma - dioráma - zobrazuje Sevastopoľ počas druhej svetovej vojny.
Nasadáme do trolejbusu č. 7, ako nám poradili, lenže vodička hovorí, že priamo tam nejde. Po chvíli k nám prichádza mladík so slnečnými okuliarmi, pýta sa, či chceme ísť na Sapun a keď prikývneme, povie, že máme vystúpiť vtedy, keď bude aj on a že nás usadí do maršrutky, ktorá nás dovezie až tam.
"Asi nejaký súkromný taxikár, ktorý si takto zháňa kšefty", hodnotíme jeho ochotu.
Figu borovú. Mladík po vystúpení zamáva na okoloidúcu maršrutku, usadí nás a zaželá šťastnú cestu.
Jaj, tie naše hnusné predsudky!
Do budovy diorámy nejdeme, lebo čas nás už naozaj tlačí, ale pozrieme si aspoň vystavené exponáty a zachované zákopy, v ktorých sa bojovali i umieralo.
Vidieť to takto naživo na mňa pôsobí oveľa silnejšie ako všetky stránky z dejepisu a päť dielov Oslobodenia k tomu.
Na pamiatku sa odfotím s dvoma šaržami, čo sa tam prechádzajú.
A už je naozaj najvyšší čas pobrať sa k babuške po batohy, aby sme stihli vlak do Simferopoľa.
Chvíľu sa s ňou ešte porozprávame. Volá sa Uľjana, je veľmi milá a dáva mi číslo na mobil, aby som jej niekedy zavolala. Aj predtým bola príjemná, ale cítila som z jej strany mierny odstup. Je mi jasné, že v tom bolo trochu strachu pred nami, dvoma cudzincami, ktorých si vzala do svojho domu a o ktorých nevedela nič.
Teraz si nás nevie vynachváliť, hovorí, aby sme ešte niekedy prišli, že sme boli dobrí hostia.
Má 85 rokov. Je strojná inžinierka, študovala v Moskve na Technologickom inštitúte nejaký energetický smer. V Sevastopole nikoho nemá, dlhé roky žila kdesi pod Moskvou a jej jediná dcéra aj s rodinou ostala tam. Na stene v kuchyni má na kartóne namaľovaný obraz dcéry, keď bola mladé dievča - teraz má 56 rokov. Na ďalšom obraze je lúka s riekou, pri nej veľký kôň a dve malé deti. Je to Uľjanina dcéra a synovec. Obraz sa mi zdá veľmi škaredý, takže pravdepodobne bude cenný, pretože ja som v tejto oblasti strašný diletant. V každom prípade ma už dlho žiadna maľba tak nezaujala.
Osobu v najlepších rokoch na treťom obraze prvé dva dni považujem za Uľjaninho nebohého manžela. Teraz sa dozvedám, že je to ona.
Pred troma rokmi sa Uľjana rozhodla predať byt a za utŕžené peniaze kúpila túto garáž či čo to je aj s pozemkom, aby mala okolo seba kúsok prírody. Všetko, čo tam má, urobila vlastnými rukami. Teraz začala pristavovať dve izby, ktoré bude prenajímať, pretože čaká, že do Sevastopoľa bude prichádzať mnoho návštevníkov z Ruska.
Po tom, čo sa o nej dozvedám, ma prejde chuť vtipkovať na účet jej obydlia. Symbolicky snímam klobúk pred touto nenápadnou a skromnou, ale silnou ženou, ktorá sa nebála začať nový život vo veku, kedy jej rovesníci už väčšinou rezignovali.
Želám pevné zdravie a všetko dobré. Lúčim sa s ňou zanechajúc v tomto malom domčeku/garáži kus svojho srdca a pretože to takto naozaj cítim, je mi úplne jedno, že to vyznieva príšerne pateticky.
Citácie sú z diela Sevastopoľské poviedky od L.N. Tolstého, ktoré vydalo vydavateľstvo Smena v roku 1964
Dokončenie nabudúce
