Sobota v údolí Wachau - od Richarda Levie srdce až po šnicľu v žemli

Písmo: A- | A+

Viktorka je vo Viedni a ja mám zas kam cestovať. Rozhodli sme sa, že počas môjho najčerstvejšieho dvojdenného pobytu využijeme jeden deň na spoznávanie blízkeho okolia.

Do Viedne prichádzam v piatok večer a aby sme využili každú minútu, ideme ešte pozrieť neďaleký nasvietený Belvedér. Je osem hodín a akurát zatvárajú park. Čože my, my sme - síce trochu sklamané - vonku, ale mali ste vidieť tie davy ľudí vnútri, ktorí po príchode k bráne zdesene zisťujú, že sa možno dnes doma nevyspia.

Belvedere
Belvedere (zdroj: Blanka Ulaherová)

Ale keby ste sa ocitli v rovnakej situácii, skúste zazvoniť na zvonček, brána sa otvorí. Netreba čakať do zajtra. Koniec dobrý, všetko dobré.

Tak urobíme len pár fotiek cez mreže a ideme spať, lebo zajtra ráno musíme vstávať krátko po piatej.

Teda nie že by neskôr vlaky nechodili, ale spoj Viedeň - Krems bol najlacnejší práve o 6:30. Lístky sme si kúpili cez internet, jeden stál 9,90 a druhý vyšiel na 14,30. Tie neskoršie boli už po 19,90.

Však keď je niekto ochotný pre groš si nechať do kolena vŕtať, prečo by som kvôli desiatim eurám nevstala o hodinu skôr, no nie?

A tak ráno sedíme vo vlaku smer Mníchov. Po polhodine máme v St. Pölten presne sedem minút na prestup. Vlak ide načas, vyzerá to, že prestúpiť za sedem minút bude brnkačka.

Možno by bola, keby medzitým nezmenili číslo nástupišťa, ktoré mi poslali včera mailom. Kým sa ja konečne udychčaná presuniem z tretieho na siedme, Viktorka mi už beží naproti a kričí, že treba ísť na piate. A pretože moja reportáž v tomto momente nekončí, je jasné, že sme vlak do Kremsu stihli a na dôvažok sme si aj hneď zrána zašportovali.

Tak, a sme v meste Krems an der Donau, po slovensky Kremža. Poznáte kremžskú horčicu? Tak tá pôvodne pochádza odtiaľto, hoci sa tu už viac ako polstoročie nevyrába. Súčasná Original Kremser Senf sa vyrába vo Viedni.

A my sme sa s kilom tejto ťahali z Kremsa do Viedne.

Kremžská horčica
Kremžská horčica (zdroj: Blanka Ulaherová)

Máme asi pol hodiny do odchodu autobusu, ktorý nás odvezie ďalej. Zatiaľ si pozrieme aspoň kúsok mesta. Vyzerá fajn, samé kostoly a veže. Viac času budeme mať poobede, keď sa sem vrátime.

Krems
Krems (zdroj: Blanka Ulaherová)

Lístky na autobus sa predávajú v automate na vlakovej stanici a cesta do Dürnsteinu vyjde na 2,50. Na spiatočnej ceste si kupujeme lístky v autobuse a sú o desať centov lacnejšie.

Po pár minútach vystupujeme v mestečku Dürnstein v údolí Wachau, ktoré je zaradené do kultúrneho dedičstva UNESCO.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Preteká tu Dunaj, všade naokolo sú vinice.

Vinice
Vinice (zdroj: Blanka Ulaherová)

Mestečko vyzerá lákavo, ani ľudí sa tu zatiaľ nemotá veľa, ale pretože predpoveď počasia ani obloha nesľubuje pohodu, ideme najskôr na hrad, ktorý sa vypína nad mestom.

Hrad Dürnstein
Hrad Dürnstein 

Známy je tým, že tu bol niekedy pred viac ako osemsto rokmi väznený anglický kráľ Richard I. Levie srdce. Zajal ho po návrate z križiackej výpravy vládca Rakúska a Štajerska Leopold V., s ktorým sa Richard počas výpravy nezhodol na tom, čia zástava má viať nad dobytým mestom Akko a tiež sa snažil Leopolda okradnúť pri delení koristi. To by určite naštvalo každého a tak nečudo, že nasledujúcich pár mesiacov si Richard posedel v chládku hradu.

Kráčame hore, mesto dole sa nám odkrýva viac a viac a tak fotíme rôzne vežičky kostolov a kláštora.

Cestou na hrad
Cestou na hrad (zdroj: Blanka Ulaherová)

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Cesta, po ktorej ideme, sa nazýva oslia, hore sa ňou ide dobre, dole asi menej, ale to neviem presne, lebo dole sme išli inou.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Hrad je podobný našim stredovekým - sem tam múr, sem tam okienko a pekný výhľad.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)
Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

V diaľke vidíme benediktínsky kláštor Göttweig založený v roku 1083, teda viac ako sto rokov pred Richardovým pobytom na Dürnsteinskom hrade. Je fotený proti slnku a z veľkej diaľky, ešte vám ukážem, ako sme ho videli z vlaku na spiatočnej ceste.

Kláštor Göttweig
Kláštor Göttweig (zdroj: Blanka Ulaherová)

Vežička kláštora v Dürnsteine.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Na hrade je malá výstavka venovaná Richardovi. Je tu história, aj nejaké básne, ktoré na tomto mieste napísal. Asi je to zaujímavé, ale teraz sa nám to čítať nechce, tak si to odfotíme s tým, že si to prečítame neskôr - tak, ako to robíme vždy. A dopadne to tiež ako vždy - teda, že ani toto s veľkou pravdepodobnosťou už nikdy čítať nebudeme.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Ale keby sme chceli, môžeme.

Dolu ideme inou cestou. Je pohodlnejšia a lemujú ju postavy hlavných protagonistov križiackej výpravy aj s ich monológmi. Okrem Richarda je tu jeho súper sultán Saladín, Richardov brat Ján Bezzemok a ďalší, o ktorých sme sa v škole neučili, alebo som vtedy práve chýbala.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Pretože ešte neprší, dostaneme nápad previezť sa kompou na druhý breh Dunaja a odfotiť si Dürnstein odtiaľ. Plavba trvá asi dve minúty a stojí 2,50, spiatočný lístok vyjde na 4,50. No nekúp to! Však ako inak by sme sa vrátili, že? Najbližší most je možno kdesi v Kremži.

Sme na plavidle len my dve a prievozník, mladý muž - možno Zoltán, aspoň také meno je napísané na lístku. Pýtame sa ho, kedy sa po nás vráti. Hovorí, že stačí zazvoniť na zvon a príde po nás.

Tak fajn, pofotíme, zavoláme.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Keď spravíme osemnástu podobnú fotografiu, máme pocit, že by už aj stačilo a tak búcham na zvon, teda na nejaký zavesený kovový valec. Po piatich minútach sa dovtípim, že to bolo slabé a preto pridám ešte tri silné údery. Všimnem si oznam na tabuľke pri zvone, že "Zoltán" príde maximálne do tridsiatich minút.

Kompa
Kompa (zdroj: Blanka Ulaherová)

Stále nič. Medzitým sa nás na brehu nazbiera asi osem a začína pršať. Nikto sa k ničomu nemá, tak urobím zúfalý pokus. Vyťukám na mobile číslo, ktoré je uvedené pri zvone, a nemčinou (teda skôr už len jej chabými zvyškami), ktorá sa vyučovala na slovenských školách pred polstoročím, hovorím komusi - asi Zoltánovi, že nás je tu už veľa a chceli by sme sa vrátiť späť. Odpovedá mi: "Ich verstehe, aber ich habe Mittagessenpause", teda že ma chápe, ale že má obedňajšiu prestávku.

Jasné, nielenže chápe, ale aj obeduje za naše peniaze a míňa náš čas, ktorý sme mali vyhradený na pobyt v Dürnsteine. Takéto nepekné chmúrne myšlienky mi idú hlavou.

Na dôvažok začne liať. Všetci sa bežíme ukryť do akýchsi prístreškov na brehu. Lenže strecha - to sú také latky so škárami, zrejme to slúži ako ochrana pred páliacim slnkom, v žiadnom prípade to nechráni pred dažďom. Sedíme v prístreškoch pod dáždnikmi, ale dážď sa k nám dostáva z každého smeru. O chvíľu mám mokrý zadok a spomínam si na kapitoly fyziky o vzlínaní.

Štyria ľudia to nevydržia a kamsi odchádzajú.

Aby sme neostali samé, Viktorka dá číslo na (asi) Zoltána dvom dámam, ktoré sa ukrývajú vo vedľajšom prístrešku. Dámy zavolajú a Zoltán hovorí, že príde o dve minúty.

Kompa
Kompa (zdroj: Blanka Ulaherová)

Načase, však je preč už hodinu.

Preplavíme sa nazad do mesta, sme premoknuté a premrznuté, chcelo by to niečo na zahriatie. Táto oblasť je známa pestovaním marhulí, tak hľadáme reštauráciu, kde ponúkajú Marillenknödel. Vyberáme si tú, kde ich robia "nach Omas Rezept", čiže podľa babičkinho receptu.

Marhuľové knedle podávajú v XXL verzii, sú len dve, ale veľké. Marhuľa vnútri je bez kôstky, knedľa je navrchu posypaná strúhankou a namiesto masla zaliata marhuľovým džemom. Osobne mi to pripadá dosť sladké a maslo mi vyhovuje viac. Ale aj tento variant je fajn.

Marillenknödel
Marillenknödel (zdroj: Blanka Ulaherová)

Ani to nie je až také drahé, tuším okolo osem eur za porciu.

Posilnené, ale stále premoknuté a uzimené ideme dopozerať mesto. Na každom kroku sú obchody s marhuľovými suvenírmi - rôzne džemy, nápoje, mydlá aj horčice z tohto ovocia.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Pozrieme si cintorín.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Nebožtíkovia ležia nielen v hroboch, ale tisícky z nich sú v kostnici. Okrem pozostatkov starých hrobov sú v nej kosti vojakov padlých v roku 1805 v bitke pri neďalekom Loibene.

Dürnstein
Dürnstein (zdroj: Blanka Ulaherová)

Pri ceste sem sme si z autobusu všimli niečo, čo z diaľky vyzeralo ako malý minaret. Je to pamätník v tvare patróny na bitku, ktorá zásobila kostnicu niekoľkými tisíckami kostí. Posledné chvíle v Dürnsteine využívame na to, aby sme si ho pozreli. Bol postavený v roku 1905 pri príležitosti stého výročia vojnových udalostí, kedy proti sebe bojovali ruské vojská pod velením Michaila Kutuzova spolu s rakúskymi vojskami, ktorým velil Heinrich Schmitt proti francúzskej armáde vedenej Édouardom Mortierom. Zúčastnilo sa na nej 18 tisíc vojakov a 4 tisíc ich zahynulo vrátane veliteľa Schmitta.

Pamätník bitky pri Loibene
Pamätník bitky pri Loibene (zdroj: Blanka Ulaherová)

Priaznivci Leva Nikolajeviča Tolstého si možno spomenú, že v bitke, ktorá sa niekde uvádza ako bitka pri Dürnsteine, bojoval aj knieža Andrej Bolkonskij. V mojom vydaní sa o tom píše v prvej časti okolo strany 160 a vyššie.

Vojna a mier
Vojna a mier (zdroj: Blanka Ulaherová)

Ani dvesto rokov po bitke vlastne nie je zrejmé, ako skončila, obe strany si pripisujú víťazstvo.

V Dürnsteine sme snáď už videli všetko, čo sa dalo, tak sa môžeme vrátiť do Kremsu, ktorý je vzdialený - ako práve povedal knieža Andrej - tri a pol míle, čiže okolo šiestich kilometrov.

Máme tri hodiny na prehliadku tohto mesta. Nemôžem povedať, že nie je fotogenické - ale fotí sa veľmi zle. Možno z nejakej veže by vyniklo lepšie. V úzkych uličkách sa nedajú dobre zachytiť tie vysoké kostolné a mestské veže, autá majú prístup všade a ľudí sa tu tiež motá dosť. Tak aspoň pár záberov.

Gozzoburg
Gozzoburg (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krems
Krems (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krems
Krems (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krems
Krems (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krems
Krems (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krems - pešia zóna a Steiner Tor v pozadí
Krems - pešia zóna a Steiner Tor v pozadí (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krems - Steiner Tor
Krems - Steiner Tor (zdroj: Blanka Ulaherová)

Kremser Tor
Kremser Tor (zdroj: Blanka Ulaherová)

Krems
Krems (zdroj: Blanka Ulaherová)

Sme hladné, času máme málo. Neklesneme až tak hlboko, aby sme využili služby mekáča, ale dáme si niečo podobné. Neďaleko stanice je Schnitzelpalast. Napriek honosnému názvu je to len bufet, v ktorom sa dá kúpiť šnicľa v žemli za 3,50 a zjesť niekde na ulici. Nič moc, aj recenzie na nete sú v štýle "len lacné, nič iné", "mimoriadne nepriateľská a neochotná služba", "na mojom kotúči s rezancami bola mŕtva muška" či "po zjedení rezňa som mala masívne ťažkosti žalúdka".

My máme asi väčšie šťastie, veď na neochotné služby sme zvyknuté zo Slovenska a jesť sa to zas dá.

Dnes nás už čaká len spiatočná cesta vlakom. Ešte raz si odfotíme cez otvorené okno kláštor Göttweig, ten, čo sme fotili doobeda z hradu.

Göttweig
Göttweig (zdroj: Blanka Ulaherová)

Potom úspešná sedemminútová naháňačka na prestup v St. Pöltene a nakoniec šťastný návrat do Viedne.

Skryť Zatvoriť reklamu