Najskôr sa presúvame do Kragujevaca. Chceme si pozrieť pamätník slovenských vojakov popravených po vzbure trenčianskeho pluku v júni 1918.
Je to dosť ďaleko za mestom, tak si vezmeme taxík. Má už, podobne ako jeho majiteľ, svoje najlepšie roky za sebou, ale je lacný. Celkovo sú taxíky v Srbsku také lacné, že sme ku koncu pobytu úplne spohodlneli a nechávali sme sa voziť aj tam, kam by sme mohli dôjsť peši.
Pamätník postavili v roku 1924, strážia ho dva biele levy s československými znakmi na podstavcoch.
V Zlatibore som si predvčerom pozrela slovenský film z roku 1957 Štyridsaťštyri, ktorý sa venuje tejto udalosti spred 96 rokov. Hoci je to natočené trochu zidealizovane, nie je to zlé. Keď som videla Sarvaša s Blaškovičom rozprávať ľúbozvučnou slovenčinou, akou sa v okolí Žiliny nikdy nehovorilo, pripadalo mi to patetické a naivné. Keď ale keď stojím pred pamätníkom, na ktorom sú vyryté mená popravených, v mysli mi znie odpočítavanie "Prvý, druhý, tretí vystúpiť!" a napriek horúčave, aká tu vládne, mi naskakujú zimomriavky.
Podľa pamätníkov odsúdenci cestou na smrť kričali: "Len nás zabíjajte, vrahovia. Za nami idú bratia Slovania - Srbi, ktorí nás pomstia." Tieto slová sú vyryté na zadnej strane pamätníka.
V záverečnej časti filmu hlavný hrdina Viktor Kolibec, ktorý sa volal v skutočnosti Kolibík, hovorí kamarátovi Tónovi na svojej poslednej ceste pred nastúpeným obyvateľstvom Kragujevaca: "Po tejto vojne nebude viac vojny. Ľudia zmúdrejú. Nájdu ľudskú reč. Zastane človek pri človeku a povie prosto: Načo nám je vojna? Načo sa máme zabíjať?"
Dôkaz toho, ako veľmi sa mýlil, nájdeme pár metrov ďalej, v pamätníku Kragujevackého masakru.
Začiatkom októbra 1941 četníci a Titovi partizáni zabili desať a zranili dvadsaťšesť nemeckých vojakov pri Gornom Milanovaci. Ako odvetu Nemci postrieľali 2778 mužov vo veku od 16 do 60 rokov, tristo z nich boli žiaci a študenti. Z dedín, ktoré pomáhali partizánom, ich bolo len 415, zvyšok bol z Kragujevaca. Nemci sa rozhodli pomstiť svojich v pomere sto Srbov za každého zabitého Nemca a päťdesiat za každého zraneného a v okolitých dedinách toľko mužov nenašli.
V múzeu sú ich fotografie, osobné veci aj kópie listov, ktoré niektorí stihli poslať svojim blízkym, z reproduktora znejú ich mená.
Svet sa teda nepoučil, ako v to dúfal Viktor Kolibec v júni 1918, a ja si nerobím nádej, že to niekedy bude lepšie.
Poďme radšej ďalej - naša cesta vedie na územie bývalého Sandžaku. Po viac ako troch hodinách, počas ktorých za oknami autobusu ubiehala nádherná krajina pozdĺž rieky Ibar s veľkými kopcami a úzkymi dolinami, s množstvom hradov, kláštorov, starých kamenných mostov aj pamätníčkov obetí dopravných nehôd, prichádzame do Nového Pazaru.
Sandžak bol v minulosti územím pod tureckou správou a ak ste pozerali Sultána, tak ste sa s týmto pojmom stretávali takmer v každej časti. Tu chodievali dospievajúci sultánovi synovia nabrať skúsenosti so spravovaním ríše.
Turecký ráz je zachovaný v starom meste - čaršíji. Zahalené ženy, krivoľaké uličky s množstvom obchodíkov, reštaurácií a kaviarní, k nebu sa dvíhajúce minarety mešít a trúbiace autá vytvárajú orientálny kolorit.
Ako nám povedal pán, s ktorým sme na druhý deň raňajkovali, moslimovia tu tvoria asi 80 % obyvateľstva. Majú srbskú národnosť a problémy v spolužití s kresťanmi v meste nie sú.
Je sobota a kolónami áut so svadobčanmi sa to tu len tak hemží. Všetci sú dobre naladení a veselo mi kývajú, keď vidia, ako si ich fotím.
Bývame v hoteli Vrbak, ktorý preklenuje rieku Rašku a je vystavaný v štýle sultánskeho paláca.
Starý recepčný sa pýta, či chceme francúzsku posteľ alebo oddelené lôžka.
"Ovo je moja majka, ne devojka", odpovedá Jakub a recepčný sa cíti trápne a ospravedlňuje sa s tým, že to nevedel. Bohvie, čo si o nás myslí. Sľubovaná "konekcija na internet" nefunguje, ale cena je dobrá a obsahuje aj raňajky vo forme omelety.
Pozrieme si staré mesto, vybehneme na tureckú pevnosť a napokon sa najeme. V reštaurácii som jediná žena, možno som porušila nejaké tabu, ale nikto mi nič nedáva najavo.
Ráno sa vyberáme na výlet do Kosova. Z Pazaru chodia autobusy priamo do Kosovskej Mitrovice. Celé je to zvláštne. Okolie za riekou Raškou smerom na Mitrovicu oficiálne patrí už Kosovu. Ovládajú ho však Srbi - v dedinách vlajú srbské vlajky, na bilbordoch sú pozostatky volebnej agitácie do srbských volieb, názvy obcí a všetky iné nápisy sú v cyrilike. Vlastne jeden som videla napísaný latinkou. Na bilbord ktosi nastriekal sprejom "FUCK YOU NATO". Dúfam, že to neznamená nič vulgárne.
Hranica ani nie je hranicou, ale akousi policajnou kontrolou, slúžia tam spoločne srbskí aj kosovskí policajti. S prechodom problém nie je. Ukazujeme občianske preukazy, lebo do pasov by nám mohli dať kosovskú pečiatku, z čoho by potom pri návrate boli pasováci v Subotici smutní, pretože by ju museli začarbať tak, ako nám to už raz urobili.
Autobus má konečnú v srbskej časti Mitrovice. Od kosovskej ju odddeľuje most strážený talianskymi karabiniermi. V čase, keď sme plánovali našu cestu, sa do seba na moste obe enklávy pustili. Dnes je tu pokoj, veľa ľudí po moste nekorzuje. Autá sa naň nedostanú vôbec.
Prejdeme po ňom na kosovskú stranu, kde nás víta Matka Tereza.
Teraz asi naštvem všetkých slavianofilov, ale na kosovskej strane som sa cítila príjemnejšie. Je to tu čistejšie, domy nie sú až tak počmárané vlasteneckými výzvami, ulice lemujú malé reštaurácie a kaviarne, všade veľa ľudí. Zaujímavé je, že oproti čisto srbskému Novému Pazaru som tu nevidela žiadne zahalené ženy.
Na srbskej strane skapal pes. Možno je to aj tým, že je nedeľné popoludnie, ale aj tak tu nevidieť tie malé reštaurácie, kaviarne a ľudí, ktorí dávajú mestu dušu.
Po hodine sa vraciame do Nového Pazaru. Cestou späť je policajná kontrola na akože hranici ešte rýchlejšia, doklady ani nemusíme dávať z ruky, len ukážeme, že sa podobáme na fotky.
Dnes zo Sandžaku odchádzame. Z hotela sme sa museli vysťahovať doobeda, ale batohy sme si mohli nechať na recepcii, lebo v meste nie je úschovňa batožiny.
Autobus do nášho ďalšieho cieľa odchádza až po polnoci, tak sa snažíme vyplniť si dlhé chvíle. Vylezieme na neďaleký vŕšok, na ktorom je kostol Svätého Petra. Je to najstaršia cirkevná pamiatka v Srbsku, základy pochádzajú z 9. storočia. Okolo sa nachádzajú staré hroby.
Sprevádza nás dedko s barlou. Kostol je však zavretý, máme prísť zajtra doobeda. To už nestihneme. Kedysi býval odomknutý nepretržite, ale po tom, čo vnútrajšok so vzácnymi freskami zdemolovala nejaká partia, si ho strážia lepšie.
Zamračilo sa a schyľuje sa k dažďu. Vraciame sa do mesta a odtiaľ sa taxíkom vezieme k najstaršiemu srbskému kláštoru Djurdevi Stupovi z 12. storočia.
Kláštor bol zničený nielen Turkami, ale aj počas druhej svetovej vojny, takže to, čo vidíme, je už po rekonštrukcii.
Keď vystúpime, riadne sa rozprší a párkrát sa aj zablýska, preto urobíme len zopár cvakov a utekáme späť do auta.
Škoda, kláštor je na kopci a cesta sa vinie krásnym krajom, kde sa na lúkach pasú kozy, ovce a kravy. To by boli krásne zábery!
Potom sa už len motáme v meste. V čaršíji trávime čas postupne v reštaurácii, kaviarni a cukrárni s čisto mužskou klientelou, čím opakovane poruším nepísané zákony. Kde sa vlastne stravujú ženy? V žiadnom reštauračnom zariadení som ich nevidela. Ceny sú také nízke, že sa občas musíme opýtať ešte raz, či sme dobre počuli.
Pred deviatou berieme batohy z hotela a ideme na autobusovú stanicu. Je tu čo pozerať - postupne odchádza päť autobusov k moru v Čiernej Hore, ľudia sa vyprevádzajú a lúčia, iné autobusy prichádzajú a ľudia sa zvítavajú.
Na jednej z troch lavičiek si ustlal starý bezdomovec. Z obchodu vypýtal veľkú kartónovú škatuľu, ktorú rozobral a poukladal na lavičku. Z jednej veľkej tašky vytiahol nohavice, ktoré si obliekol na tie, v ktorých prišiel, a vetrovku. Z ďalších dvoch tašiek vytiahol dva paplóny, vyfajčil dve cigarety, zaľahol a nerušene spí.
My nastupujeme do autobusu, ktorý nás po piatich hodnách dovezie do Belehradu, odkiaľ pocestujeme ďalej.
Priestor medzi sedadlami je úzky, nohy mi tŕpnu a kým upadnem do polospánku, myslím na bezdomovca. Hoci je jeho život ťažký, či si ho už vybral dobrovoľne alebo mu nič iné neostalo, jedno je isté - túto noc sa vyspí komfortnejšie ako my.
