V duchu som si nadávala, že som sa tak ľahko vzdala svojho pôvodného zámeru cestovať tento rok do Kizgizska. Do kufra som vrazila aspoň Čingiza Ajtmatova a s predstavou tridsaťhodinovej cesty spestrenou len sledovaním tradične kolujúcich štamprlíkov, stokrát videných trápnych komédií a státisícov uviaznutých Srbov s prázdnymi nádržami na gréckych diaľniciach som sa vydala na cestu.
Nakoniec to vôbec nebolo také zlé. Tridsať hodín v autobuse sa tak či tak raz skončiť musí a my môžeme začať svoju tohtoročnú dovolenku. Ak sa chcete pripojiť, neváhajte, trajekt sa už blíži, o chvíľu budeme nastupovať.
Bystrejší si určite už v perexe všimli, kam sa poplavíme. Áno, tento rok sme si vybrali ostrov Thassos. Ja by som to teda radšej písala jednoducho ako Tasos, veď Grékom na to tiež stačí len päť písmen, ale aby si niekto nemyslel, že na ňom chcem šetriť, budem to písať takto vznešene. Dúfam, že si to aspoň vychutnáte.
Plavba trvá asi trištvrte hodiny, počas celej doby nás sprevádzajú čajky. Dá sa však pochybovať, či to robia úplne nezištne.
Kým pristaneme, môžem vám povedať, odkiaľ dostal ostrov svoje meno. Teórií je viacero, napríklad že podľa lesov, lebo "dasos" znamená les. Uznáte, že táto verzia neznie veľmi atraktívne, preto majú v zálohe ďalšiu.
Kedysi Zeus v podobe býka uniesol dcéru kráľa Agenorasa Európu. Jej bratia sa ju vybrali hľadať. Už si nepamätám, kadiaľ všetci chodili, ale určite uhádnete aj vy, kam sa dostal ten, ktorý sa volal Thassos. Sestru nenašiel, zato si našiel pekné miesto pre život. Nič strašné sa nestalo, Európa bola so Zeusom celkom spokojná, preto mu okrem iného porodila aj budúceho krétskeho kráľa Minosa, ktorý mal v labyrinte Minotaura a vo väzení Daidala s Ikarom, ale to by sme sa už dostali na úplne iný ostrov a zatiaľ sme si nepozreli ani tento náš.
Tak rýchlo vystupovať, sme na mieste.
Našim prechodným bydliskom sa stalo príjemné mestečko Limenaria na juhu ostrova.
Nad mestom vidieť opustený zámoček Palataki, v ktorom mali sídlo majitelia metalurgickej továrne.
Aj zvyšky továrne tu ešte stoja. Ak sa podľa obrázkov domnievate, že tu tavili rudy v čase, keď James Watt vynašiel parný stroj, tak ste vedľa. Továreň bola postavená začiatkom 20. storočia a svoje drachmy tu ľudia zarábali ešte pred necelým polstoročím.
Ak by ste po výstupe k zámočku potrebovali načerpať sily, neďaleko je ezoterické miesto so zverokruhom, nazvané "Koruna Limenarie". Ak sa dotknete svojho znamenia, mal by vás zaplaviť príval energie. Mne ten príval stačil akurát tak na spiatočnú cestu do mestečka.
Ak už večer nemáte čo robiť, lebo ste na jeden hlt prečítali nielen Ajtmatova, ale aj knižku našej blogerskej exkolegyne Nadi Dubcovej , určite vybehnite von, večerná Limenaria je tiež veľmi fotogenická. Svetlá mesta sa zrkadlia v pokojnom mori, v prístave sa kolíšu loďky, na pláži po horúcom dni oddychujú slnečníky a v reštauráciách čakajú na labužníkov miestne špeciality.
Trochu ma sklamali gyrose, ktoré sa miestni snažia prispôsobiť fastfoodovému turistickému vkusu a namiesto tzazikov do nich pchajú množstvá kečupu a horčice. Dá sa však s nimi dohodnúť, aby ich urobili podľa vašich predstáv.
Ostrov je síce malý, po obvode má okolo sto kilometrov, ale je bohatý na pekné miesta. Hlavným mestom je Limenas, ktoré sa nazýva aj Thassos, ale aby sa nám to nepoplietlo, budem používať prvú verziu.
Nie je to žiadne veľkomesto, má asi tritisíc stálych obyvateľov. Za sebou má však bohatú antickú históriu, ktorá sa rozprestiera nielen po okolitých kopcoch, ale rôzne vzácne pozostatky sa tam váľajú len tak v záhradách a medzi domami.
Ponad mesto vedie trasa, na ktorej je 26 rôznych pamiatok. My sme z nich videli asi dvadsať.
Toto je Evreokastro, kaplnka sa volá po nejakých apoštoloch a na jej vybudovanie poslúžili kamene zo starovekého pohrebiska, ktoré sa tu nachádzalo. Tie dva biele stĺpy sa staviteľom asi už nikam nehodili.
Trochu ďalej sa nachádza antické divadlo. Zo začiatku sa tu možno hrávala aj Antigona a Elektra, ale neskôr dali masy prednosť reality-show a od prvého storočia nášho letopočtu sa na pódiu začali zabíjať gladiátori. Vtedy tam prirobili platne na ochranu divákov.
Aj kedysi umenie a šport potrebovali sponzorov. Teraz sú štadióny oblepené ich reklamnými pútačmi, vtedy sa mená vytesali na sedadlo. Bolo to prácnejšie, ale trvácnejšie.
Cestou ďalej sa nachádzajú ruiny stredovekého hradu, postaveného opäť z kameňov nejakého antického chrámu.
Pravdupovediac nevyzerá nič moc, aj taký Hričovský hrad je zachovaný lepšie. Na druhej strane oproti tomuto antickému chrámu je ho predsa len o kúsok viac.
Toto je najzachovalejšia brána, lebo má aj hornú zárubňu. Naozaj, ostatné sme možno aj videli, ale nedokázali sme ich v tej hŕbe kamenia identifikovať.
Limenas nebol vždy hlavným mestom. V histórii ostrova boli hlavnými mestami aj súčasné horské dedinky Theologos a Panagia.
Panagia sa okrem toho hrdí aj kostolom, kde je uložená zástava, pod ktorou išiel kráľ Richard Levie Srdce na križiacku výpravu. Kostol je zrekonštruovaný vo veselých farbách, čo bola podmienka rodáka žijúceho v USA na to, aby sa na renovácii finančne podieľal.
V súčasnosti je Panagia známa medom a lisovňou olivového oleja. Olej sa tu spracováva od roku 1915, vtedy stroje poháňala voda.
Teraz je výrobňa elektrifikovaná, proces výroby je však stále rovnaký. Olivy zbierajú v novembri, pomelú sa a potom sa vzniknutá kaša natiera na okrúhle plásty, ktoré vidieť na fotke. Tie sa naukladajú sa seba a vložia do lisu. Vylisovaný olej ešte tri mesiace dozrieva v kadiach.
Panagia má teda v kostole slávnu križiacku vlajku, ale v kláštore archanjela Michala majú ešte lepšiu relikviu. Mníšky tu opatrujú obraz s klincom, ktorým bol ukrižovaný Ježiš.
Tipujem, že zaručene pravý. Ako tisícky ďalších po celkom svete.
Na ceste okolo ostrova prechádzame aj mestečkom Alyki. Je známe antickými vykopávkami, ako aj lomom na ťažbu mramora.
Ak vám je ostrov malý, nie je problém odskočiť na pevninu. Z dediny Skala Prinos denne premáva niekoľko trajektov do Kavaly. Po hodine a štvrť z lode uvidíte hrad vypínajúci sa nad štvrťou Panagia.
Vyjsť na hrad na pravé poludnie nie je síce med lízať, ale dá sa.
Je z neho pekný výhľad na všetky strany.
Aj na starý rímsky akvadukt, ktorý rekonštruovali už v 16. storočí. Pozornejší pohľad napovie, že aj nedávno prešiel omladzujúcou kúrou.
Niet snáď gréckeho mesta, kde by sa nevyskytla aspoň jedna slávna osobnosť. V Kavale sme objavili hneď dve. Ak to vezmem chronologicky, tak začiatkom nášho letopočtu tu bol apoštol Pavol, ktorý navštívil aj neďaleké mesto Filippi a jeho obyvateľom adresoval jeden z apoštolských listov. Možno to naozaj vyzeralo tak, ako v mozaike na stene miestneho kostola.
Kavala sa hrdí aj tým, že je rodiskom egyptského pašu. Ja som síce o ňom až doteraz netušila, ale zas som ani nikdy netvrdila, že viem všetko. Teraz už viem a poviem aj vám - v tomto dome sa narodil a vyrastal v druhej polovici 18. storočia Mehmet Ali, zakladateľ poslednej egyptskej kráľovskej dynastie. Vtedy totiž táto časť Grécka patrila Egyptu.
Netušíte, kde bral Kulich inšpiráciu pre sochu kráľa starých Slovákov?
To najlepšie nakoniec. Pre mňa bola najkrajším zážitkom cesta džípom do vnútrozemia Thassosu. Po prašnej ceste typickou gréckou krajinou, kde na každom kroku svietili pestro pomaľované kocky včelínov, sme sa osviežili pri vodopáde a lagúnke a napokon sme navštívili sme starú kamennú dedinku Kastro, v ktorej žije už len jeden stály obyvateľ Kostas. Občerstvili sme sa v jeho taverne prerobenej zo starej školy a keď nás nachoval, začal nás zabávať. Na rôzne spoločenské hry mu stačili kúsky špagátika, drievko, minca, pohár a podobné rekvizity, pomocou ktorých sa zabávali generácie mojich prarodičov a ich predkov.
Kostas je aj správcom miestneho, šesťsto rokov starého kostola svätého Tanasia. Požičal nám obrovský kľúč a my sme v tichu a príjemnom chlade obdivovali staré ikony, z ktorých najstaršia má 700 rokov.
Nad dedinkou je kaplnka a za ňou kostnica. Pôda je tu kamenistá a preto mŕtvych nepochovávali do zeme, ale len prihrnuli kameňmi a po piatich rokoch pozbierali zvyšky a uložili do kostnice. Túto tradíciu zrejme v niektorých častiach ostrova dodržiavajú doteraz, pretože sme videli aj kosti relatívne nedávno zosnulých. Pôsobilo to na mňa trochu morbídne - na stolíkoch položené farebné fotografie usmievajúcich sa nebožtíkov a pod nimi ich vyškerené lebky.
Inak je tu veľmi príjemne, pokoj a pohoda.
Podobne ako na všetkých miestach ostrova aspoň trochu uchránených pred nájazdami turistov.
