Stanica je od mesta vzdialená asi pätnásť kilometrov.
Kým stihneme vytiahnuť mobil a naťukať cieľ do Yandexu, už sa o nás preťahuje hlúčik miestnych taxikárov. Aby reč nestála, opýtame sa toho najaktívnejšieho, koľko by to stálo do centra. Vraj 200 000 somov, to je asi 15 eur. Fakt netušíme, či je to veľa alebo tak akurát. Ale chlapík sa nás drží ako kliešť a my nevieme, či v Buchare teraz v noci ešte nejaký yandexák úraduje, tak prikývneme.
Nerobte to. Cez Yandex by nás to vyšlo na necelé tri eurá, ako som potom zistila v aplikácii. Ale čo už, taxikár je v pohode, púšťa si z Youtube videoklipy, tak sa opýtam, či pozná Učkuduk.
Je to pesnička, ktorú už asi päťdesiat rokov spieva uzbecká skupina Yalla. Ospevuje mesto Učkuduk, ktoré bolo založené v púšti v roku 1958 a po uzbecky znamená „tri studne“. Do skladby som sa zaľúbila asi dva mesiace pred výletom a vyspevovala som si ju každú chvíľu. Takže musím aj teraz a spolu so smiešnym fúzatým spevákom Farukom na obrazovke spievam „Učkuduk, tri kalodca!“ na celé auto uháňajúce nočnou Bucharou a Viktorka sa za mňa hanbí.
Posledný „učkuduk“ som zakričala pred naším hostelom. Hurá, sme v ďalšom bode našej Hodvábnej cesty.
Prvé, čo ráno urobíme, je, že sa pokúsime zabezpečiť si na zajtra nejaký transport do mesta Chiva. Najskôr to skúšame na autobusovej stanici. Márne. Máme ísť oproti na bazár a tam si dohodnúť nejaké auto. Po krátkom blúdení narazíme na skupinku mužov sediacich pod stromami na kraji parkoviska. Opýtame sa to, čo sa pýtame už dobrých desať minút, teda „gde najti mašinu, s kotoroj možno pojechať v Chivu“ a muži odpovedajú, že práve tu.
Dohodneme podrobnosti – cena bude 300 000 na osobu, čo je asi 22 eur, pokiaľ s nami pôjdu ešte dvaja ďalší cestujúci. Inak bude dvojnásobná. Súhlasíme s dvoma ďalšími a tak si placneme. Jednému chlapíkovi dáme zálohu dvestotisíc somov do ruky bez potvrdenky a dúfame, že ho nevidíme naposledy. Vymeníme si telefónne čísla a dohodneme sa, že ráno nás vyzdvihne v hosteli.
Teraz sa už môžeme trochu povenovať Buchare. Toto mesto som poznala len ako pôsobisko stredovekého ľudového filozofa a vtipkára hodžu Nasreddina. Pred cestou som si zopár jeho príhod prečítala, ale veľmi ma to neoslovilo, je to také ponuré a temné ako rozprávky z Tisíc a jednej noci. Však ale čo by som chcela, oproti súčasnému humoru to zas nie je až také zlé.
Buchara je najsvätejšie mesto Strednej Ázie, plné medres a minaretov. Začíname pri jednom z nich, pri minarete Kalon.
Bol vraj najvyššou budovou v Strednej Ázii. Meria 47 metrov a keď ho zbadal Džingischán, bol z neho taký paf, že ho nariadil ušetriť a vyšantil sa na zvyšku mesta. Zato Frunze sa s ním nebabral a v roku 1920 si z neho urobil terč pre delá.
Po oboch stranách Kalona sa nachádzajú dve stavby, naľavo je stále používaná medresa, napravo mešita Kalon.
Potom blúdime rôznymi uličkami vedené navigáciou aplikácie mapy.cz. Nerobte to a choďte priamo tak, ako idú ostatní, ušetríte si sily aj čas. Doplahočíme sa na námestie Lyabi-Hauz.
Bolo postavené v roku 1620 okolo bazáru a na ňom nájdem aj jediného obyvateľa Buchary, ktorého poznám už 60 rokov – spomínaného Nasreddina.
Je pod stromami a teraz aj oproti slnku, tak sa blbo sa fotí, preto sa s ním len zvítam a ideme sa naobedovať do reštaurácie, ktorá nesie jeho meno. Práve z nej vychádza skupina francúzskych turistov. Jeden starší pán nám hovorí aj posunkami potvrdzuje, že im tam veľmi chutilo. Snáď tam nebudú podávať slimáky. Ale nie, mal pravdu, dala som si opäť plov. Síce sa na ten včerajší nechytá, ale tiež je dobrý.
Posilnené sa posúvame ďalej spoznávať Bucharu.
Najstaršia zachovaná mešita v Strednej Ázii je Maghoki-Atar. Postavená je na zvyškoch zoroastriánskeho chrámu z piateho storočia a neskôr bola budhistickým chrámom. Miestni ju zachránili pred Mongolmi tak, že ju pochovali do piesku, a ešte pred sto rokmi z nej trčal len vrch.
Ako takmer v každej bývalej mešite a medrese je vnútri predajňa suvenírov, v tejto je aj výstava kobercov. Babka, čo tomu šéfuje, nám predá lístky. Na koberce kašleme, ale zaujíma nás miesto, kde vidieť pozostatky zo zoroastriánskych čias, ako píšu v bedekri. No, nič moc – ak chcete ušetriť, kuknite na fotku, viac ako kúsok začadenej steny sme tam neobjavili. Ale možno vás zaujmú aj tie koberce.
Až do 16. storočia vraj po večeroch používali mešitu ako synagógu, takže vtedy sa židia s moslimami asi viac ľúbili ako dnes.
Od mešity ideme niekoľkými bazármi.
Na jednom z nich si kúpim široké nohavice a zvyšok Uzbekistanu strávim v nich.
Prejdeme sa okolo Ulugbekovej medresy, to bol ten mieromilovný a učený vnuk dobyvateľa Timura. Je z roku 1417 a je najstaršou medresou v Strednej Ázii.
Oproti nej je medresa Abdul Aziz Chana.
Najstašie zachované miesta Buchary sa nachádzajú v pevnosti Ark.
Bola sídlom emirov až do roku 1920, kedy ju nechal zbombardovať Frunze. Nachádza sa tu niekoľko domov, napríklad ten, v ktorom emir prijímal vyslancov, je tu mešita, korunovačná sála, kráľovské stajne a v niektorých budovách sú vystavené exponáty.
Väčšina starého mesta je však zbúraná, trčia tu len zvyšky rôznych stavieb.
Pohľad na Bucharu z pevnosti. Odtiaľto je vidieť, ako majestátne pôsobí minaret Kalon, ktorý očaril aj Džingischána.
Už sme unavené, máme odškrtnuté všetky naplánované položky až na jednu – mešitu Čor Minor. Tak sa ešte vzchopíme, zavoláme taxík a ideme sa tam pozrieť, pretože je odfotená na titulke bedekra, čo sme nechali doma.
My sme ju odfotili takto. Slnko už bolo dosť nízko a okolité budovy robili tiene.
V malom obchodíku oproti si kúpime vodu a nanuk a babka, čo predáva, nám chce „predať“ aj ďalšie komodity jej rodiny a blízkych. Taxíkom nás jej príbuzný môže odviezť do reštaurácie k nejakým známym, kde sa dobre varí. Nedáme sa zdolať, veď sme do jej rodiny investovali už dosť (nanuk, voda, WC). Babka hovorí, že budeme veľa platiť a nenajeme sa tak dobre, ako u jej známych.
Ideme do centra peši. Nájdeme reštauráciu a počas dlhého čakania na obyčajnú soljanku a pelmene dávame v duchu za pravdu babke, pretože jedlo je fakt nič moc a ani nie lacné.
Zaujímavé, že v bedekri túto reštauráciu, ktorá s volá Minzifa, doporučujú na prvom mieste.
Myslím, že sme toho v Buchare videli dosť, máme odškrtnuté všetky položky a treba nám ísť spať. Zajtra ráno nás čaká dlhá cesta zdieľaným taxíkom do Chivy. Možno si v ňom zas zaspievam Učkuduk.
Ešte zopár večerných záberov, teraz je v meste veľmi príjemne, už nie je tak horúco ako cez deň.
Tak dobrú noc. Xayrli tun!
Pokračovanie nabudúce.
