Charkov je len pár kilometrov od ruských hraníc a tak aj veľa spojov mieri do Ruska. Napríklad tento.
Cesta trvá tri hodiny s dvoma krátkymi prestávkami. Prechádzame dedinami s neobvyklými názvami - u mňa jednoznačne vyhráva Crl. Dedinky sú ako z rozprávky - s prevažne namodro maľovanými drevenými domčekmi, malými záhradkami, s pasúcimi sa kravami a kozami a početnými husacími rodinami. Pred dedinou Valky, ktorá Jakubovi pripomenie jeho rovnomenného šéfa, stojí socha Lenina a ešte jedna. Po tom, ako som sa minule sekla s Puškinom, radšej nebudem tipovať, kto je to. Možno budete poznať vy.
Z poltavskej autobusovej stanice sa maršrutkou (1,25 hrivny = 0,125 €) dovezieme na Pivdennyj vokzal, čiže Južnú stanicu, odkiaľ nám večer pôjde vlak do Odesy.
Ale do večera ešte ďaleko, preto nechávame batohy v úschovni a ideme si pozrieť mesto preslávené bitkou, od výročia ktorej uplynie o pár týždňov presne tristo rokov. Stretli sa tu švédsky kráľ Karol XII. a ruský cár Peter Veľký a vyhral môj favorit.
Toto je rieka Vorskla a nad ňou kláštor - miesta, ktoré Krman opisuje v svojom cestopise.
"Kráľ Karol dal až po najbližší kopec urobiť opevňovacie koše (aproše z košín) a z pritiľahlého kopca, kde stál nádherný kláštor, útočil na nepriateľa silnejšou delovou paľbou. Malá riečka oddeľovala kláštor od Poltavy, čiže švédsky tábor od moskovského. (str. 108)
Dnes je tu pokojne, ľudia sa kúpu a člnkujú a namiesto delovej paľby sa z vysokého tŕstia pri brehu ozýva silné kvákanie žiab.
V stánku s občerstvením si kupujeme niečo pod zub a usádzame sa s tým na schodíky nejakej budovy. Obhrýzam kuracie stehno a keď ma vidí žena, čo na ulici predáva nápoje, pribehne k nám a podáva nám servítky na utretie rúk. Len tak.
Autobusom za 75 kopejok (0,075 €) sa odvezieme do centra a začíname prehliadku mesta. Najviac ma samozrejme zaujíma pamätník slávnej bitky. Nachádza sa v jednom z množstva poltavských parkov.
Ako som už spomínala, na cestu som si vzala Itinerarium od Daniela Krmana a výber z diel Alexandra Sergejeviča Puškina vrátane poémy Poltava, pretože obaja opísali - každý zo svojho pohľadu - poltavskú bitku. Krman fandil Švédom, Puškin prirodzene Rusom. Napriek tomu je zaujímavé, že v niektorých opisoch sa celkom zhodli. Tak teda prikladám aspoň pár viet na vykreslenie tejto historicky významnej udalosti.
Kozáckeho hajtmana Mazepu, ktorý sa pridal k Švédom, opisujú nasledovne:
" Je to vyše sedemdesiatročný muž s divým výrazom zodpovedajúcim povahe kozákov, pritom učený v latinskom, poľskom a ruskom jazyku, človek veľmi bohatý, keďže z ročných platov cárskeho a poľského kráľovského veličenstva a tiež z obrovských dôchodkov a ročnej dane svojich poddaných nahonobil veľké imanie. "(Krman, str. 72)
"Je starý. Vek ho k zemi kloní, útrapy, práca, vojna, zhony;
no city vrú a lásky hlas sa v Mazepovi ozval zas." (Puškin, str. 353)
Mazepov kmotor Kočubej, ktorý s ním mal osobné spory - podľa Puškina kvôli dcére Márii - sa snaží zradu oznámiť cárovi, ale Mazepa ho predbehol a presvedčil cára, že nie on, ale Kočubej je zradca. Kočubeja popravia.
"A tak zradcu, ktorý vynakladá úsilie na spísanie mazepovských aktov, predstihnú. A keď mu dovolia predstúpiť pred cárov zrak, odhalia ho a na rozkaz veličenstva palicujú. Nešťastného zradcu potom pošlú nazad k hajtmanovi a na jeho rozkaz je o hlavu kratší. " (Krman, str. 76)
"Či naozaj nevieš podnes deň, že otec v rozhorčení, zlosti,
keď dcéru stihla pohana, vedený pomstou neprávosti u cára udal hetmana;
že na mučidlách, trpiac bôle, sa priznal k činom zo zlej vôle, k šíreniou klebiet, podlostí;
že - obeť smelej priamosti - prepadol vrahom podráždeným;
ak osud jeho nezmení v poslednej chvíli sám boh svätý, dnes na lešení bude sťatý;
že zatiaľ sedí väznený v zámockej veži." (Puškin, str. 378)
Nadišiel deň bitky, 8. júl 1709, podľa juliánskeho kalendára to bolo 27. júna. Kráľ Karol XII. mal zranenú nohu, takže ho museli na bojisko doniesť na nosidlách.
" Keď svitol deň 8. júla, kráľ Karol, pripútaný na nosidlá, postavil na čelo svojho vojska dvoch najvyšších generálov - grófa Rehnskiölda a grófa Lewenhaupta." (Krman, str. 120)
"A obzerajúc modré sledy vojsk nastúpených do zbraní,
nesený na nosidlách, bledý, nehybný, slabý od rany,
sa Karol pred vojskami zjavil.
Za hrdinom - štáb oddaný." (Puškin, str. 388)
"Kým trvala zrážka, počuli sme taký silný rachot pušiek a dunenie diel, že ten, kto to na vlastné uši nepočul, si to vôbec nevie predstaviť. Keď cárske veličenstvo zmietlo Švédov z poľa, niekoľko regimentov poslalo na dvetisíc Švédov, ktorí boli v poltavských aprošiach. A hoci sa každý z nich udatne bránil, všetci do jedného zahynuli, opustení svojimi a zasypaní mešťanmi z násypu a množstvom ostatných nepriateľov, ktorí zapĺňali kopce a údolie." (Krman, str. 123, 124)
"A prostred pláne švédska chmára sa stretla s družinami cára;
a nastal boj, poltavský boj!
Dážď guliek hustý, rozpálený sa odráža od živej steny,
nad padlým vojom čerstvý voj bodáky zviera.
Ťažké valy oddielov jazdy vycválali, v cvengote šablí,
postrojov sa tnú a rútia do bojov.
Gule, čo chrlia ťažké delá, na hŕby vŕšia mŕtve telá,
po poli skáču tam i sem a v krvi syčiac, ryjú zem.
Švéd, Rus tu bodá, reže, rúbe. Hrm bubnov, škripot, kliatby hrubé,
erdžanie, dupot, dunenie, smrť, stony - pekla zúrenie." (Puškin, str. 388)
Je po bitke. Kráľ Karol sa snaží čo najskôr z krajiny zmiznúť. Neštíti sa ani klamstva.
"Ďalej sa kráľ Karol, ktorého také veľké nebezpečenstvo vôbec nevydesilo, uchýlil k lesti a k cárskemu veličenstvu poslal generála Meijerfelta. Mal v mene svojho kráľa chváliť cárovu udatnosť a zároveň ho mal poprosiť o smutné dobrodenie pochovať padlých v boji, ako aj o zoznam zajatých a zabitých... Hneď nato ho cár uctil veľkolepou hostinou a vyhovel jeho žiadostiam. (Krman, str. 125, 126)
"Hoduje Peter. Hrdý, jasný je celý, v očiach slávy jas.
I cársky hod je čarokrásny. Vojsk víťazných sa nesie hlas
a v stane Peter vodcov hostí - vlastných i nepriateľových,
ku zajatcom je milý, prostý, na učiteľov bojových pripíja, žiari od radosti." (Puškin, str. 390)
Dosť bolo klasiky, prejdime do súčasnosti. Aj na iných miestach Poltavy sa nachádzajú pripomienky bitky. Nápis na pomníku hovorí, že na tomto mieste odpočíval Peter I. po svojich hrdinských činoch. (Ďakujem Vite za pomoc s prekladom.)
Tento pomník je na pamiatku statočných kozákov.
A z odkazu slávnej histórie ťažia aj poskytovatelia rýchleho občerstvenia, ktorý ponúkajú štýlový sortiment .
Spočiatku sa túlame mestom sami, ale nikde nevieme nájsť niečo také ako hlavné námestie či historické centrum podobné z našich miest, preto oslovíme dve okoloidúce mladé dievčiny. Chvíľu idú s nami po hlavnej ulici a predstavujú nám svoje mesto, potom nás navigujú na kostol a Bielu besiedku a idú si ďalej po nákupoch.
Je odtiaľto pekný výhľad na rovnú krajinu. V hornej časti besiedky je citát Ivana Kotljarevského, zakladateľa modernej ukrajinskej literatúry, ktorý žil v Poltave. Neďaleko besiedky sa nachádza jeho domček, ktorý slúži ako múzeum, a jeho hrob.
V Poltave, podobne ako v iných mestách, ktoré sme počas nášho výletu navštívili, je množstvo parkov s fontánami a sochami. Samozrejme, že medzi nimi nemôže chýbať Taras Ševčenko. Trochu sa mi podobá na Masaryka - asi to robia tie fúzy.
Pred divadlom je socha legendárnej pesničkárky Marusje Čuraj, ktorá tu údajne v 17. storočí žila a tvorila .
V Poltave pôsobil aj Gogoľ, od narodenia ktorého v apríli uplynulo dvesto rokov, o čom informujú početné bilbordy. Jeho sochu som zazrela z autobusu, ale peši sme ju nenašli. Niet divu, Poltava už nie je tá malá osada z čias Petra I., dnes tu žije vyše 300 tisíc obyvateľov.
Ale zato sme našli aj tu Lenina. V ktorejsi svojej reportáži som napísala, že som ešte na Ukrajine nezažila cestu, počas ktorej by som ho neuvidela aspoň raz za 24 hodín, a zatiaľ to sedí aj pri tejto.
Ako vidieť, čas pokročil a my sa unavení vraciame naspäť na stanicu. Pomaly sa zvečerieva a obchody s občerstvením sa zatvárajú. Kvas je vypitý a traktor zváža cisterny z celého mesta.
Ešte že som stihla aspoň jeden pohár!
"Tichá je ukrajinská noc. Priezračné nebo v hviezdnom jase.
Ospanlivosti nočnej moc povetriu vládne.
Tíško trasie sa lístie bielych topoľov.
Pokojný mesiac, strážca snov, nad Bielou Cerkvou z výšky žiari
a sady pyšných hetmanov zalieva jas, i zámok starý." (Puškin, str. 371)
Slnko poslednými lúčmi pozlacuje kopuly chrámov a my sa ukladáme na spánok v našom obľúbenom plackartnom. Zajtra nás čaká Odesa.
Uvedené citácie: Daniel Krman - Itinerarium, vydal Spolok slovenských spisovateľov, spol. s r.o. 2008 a Alexander Sergejevič Puškin - Lyrika, poémy a rozprávky - poéma Poltava, vydal Tatran 1982.
Dokončenie nabudúce
