Tentokrát sme lístky na vlak dostali horko-ťažko. V Charkove, kde sme si ich chceli kúpiť, nám povedali, že z Poltavy do Odesy voľných miest niet. Našťastie nás napadlo opýtať sa, ako to vyzerá s lístkami na trase Charkov - Odesa. Áno, lístky sú, môžeme si ich kúpiť, aj vlak v Poltave stojí, ale na to, aby sme mohli nastúpiť v Poltave, potrebujeme súhlas čerhového, čo je náčelník stanice. Našťastie ten nebol proti, komusi zavolal, niečo načarbal na papierik a tak sme mohli ísť. Nebyť toho, možno uviazneme v Poltave na pár mesiacov ako Krman.
Ak to malo nejakú logiku, je nad moje schopnosti pochopiť ju. Nevadí, logika môže počkať, my musíme ísť ďalej.
Pri východe z vlaku už na cestujúcich čakajú taxikári, nosiči a ubytovateľky.
Veci si odkladáme do úschovne a spomíname na to, ako sme ich na tomto mieste odkladali pred takmer štyrmi rokmi. Skoro nič sa tu nezmenilo, len staničné WC výrazne zvýšilo svoju úroveň. Ešte stále je to tam síce na stojáka a nízke dvierka saloonového typu umožňujú mať dokonalý prehľad o každom návštevníkovi, ale smrad a špina je preč a pracovníčka tohto užitočného zariadenia chodí so striekajúcim dezodorantom v pravidelných intervaloch kontrolovať čistotu svojho pôsobiska.
Spomenula som si na Krmana a jeho pasáž o tureckých záchodoch.
"Keď si musulmani vyprázdnia mechúr či črevá, zakaždým si umyjú ohanbie i ruky a prirodzenú potrebu vykonávajú pri rieke, kam kvôli tomu chodia." (str. 151)
Na autobusovej zastávke si necháme poradiť vhodný spoj a ideme autobusom do Morského vokzalu, teda do prístavu. Autobusy sú tu oproti Poltave drahšie - 2 hrivny (0,20 €), ale na naše pomery je to smiešna suma. Platí sa pri výstupe.
Pretože sme už v Odese boli, tak sa v meste veľmi nezdržíme. Pozrieme si prístav, ale okružné jazdy sa robia až od dvanástej, takže loďky dnes budú len platonicky.
Kupujeme nejaké suveniry a hádajte, kto sa nám prihovoril v stánku? No predsa pani, ktorá nám ráno na stanici poradila, ako sa sem dostať.
V oknách budovy prístavu sa zrkadlí Odesa. V hornej ľavej časti vidieť slávnu Potemkinovskú lestnicu - schodisko, na ktorom sa odohráva najemotívnejšia časť Ejzenštejnovho filmu Krížnik Potemkin.
Nad letopočtom 1941 je vidieť mňa, ako to fotím.
Tu sú vidieť schody detailnejšie.
Ani v prístave sa nič nezmenilo. Námorníkova žena s dieťaťom vyprevádza manžela tak, ako pred štyrmi rokmi.
Nie je tajomstvom, že mne sa páčilo všade, kde som doposiaľ bola. Ale keby ma naťahovali na škripec, priznala by som sa, že zo všetkých ukrajinských miest, ktoré som navštívila, sa mi páči najviac práve Odesa. Má svoj šarm, svetovosť, je to proste Mesto. Aj ľudia sú tu akísi iní, staršie ženy sú skutočné dámy a nikdy by mi nenapadlo nazvať ich babuškami.
Ulice sú čisté, domy upravené, je tu cítiť kúsok histórie aj modernú dobu. Mesto založila Katarína II. v roku 1790 a pomenovala ho Chadžibej.
Znie mi to krásne a tajomne ako Buchara a Samarkand, pripomína mi rozprávky z Tisíc a jednej noci, Nasredina, vonia diaľkami. Hneď by som nasadla na rovnomennú loď a nechala sa odviezť niekam ďaleko - inšpirácie som našla na informačnej tabuli v Morskom vokzale na niekoľko rokov dopredu.
Neodpustíme si urobiť niekoľko záberov Potemkinovskej lestnice a vybehnúť schodami peši, hoci bezplatná lanovka funguje stále.
Vynecháme miesta, ktoré sme navštívili minule, a pozrieme si iné.
Ako vidieť, nový americký prezident si už vydobyl svoje čestné miesto medzi Stalinom a Leninom.
Potom nastúpime do autobusu s ceduľkou "Arkadija", aby sme zvyšok pobytu strávili na pláži. Mám v ruke nachystanú poškodenú dvojhrivnovku, ktorú mi nechceli vziať včera v Poltave, a dúfam, že sa jej zbavím tu. Autobus sa postupne zapĺňa ľuďmi, čo majú namierené k moru, ale pri vlakovej stanici zastaví a šofér hovorí, že ďalej nejde. Všetci vystupujú bez platenia a s hanbou priznávam, že aj my. Jakub sa snaží moje výčitky svedomia utlmiť argumentáciou, že to je americký systém - keď nie si spokojný so službami, neplatíš.
Fuj, fuj, to určite všetko ten Krman! Našťastie som už skoro na konci, lebo ešte pár strán čítania a začnem nebodaj aj kradnúť.
Do Arkadije sa dostaneme električkou (1 hrivna/os.) a poškodenú dvojhrivnovku hádžem týmto hudobníkom.
Asi to odo mňa tiež nie je veľmi pekné, ale na druhej strane - my sme ju neroztrhli a oni si ju môžu zlepiť, takže asi tak.
Je síce pondelok, ale na pláži je množstvo slniacich sa ľudí, aj zopár kúpajúcich sa. Ja sa uspokojím s namočením nôh - voda je na môj vkus ešte chladná, plávajú tu medúzy a aj tak nemám plavky (čo by tu ani tak neprekážalo, nebola by som jediná, ktorá by vystavila na obdiv svoju bielizeň.)
Keď sme tu boli naposledy, bolo po sezóne a pôsobilo to tu trochu zanedbane, opustene. Teraz je zas pár dní pred oficiálnym začiatkom sezóny, ale všetko tu žije. Stánky s občerstvením, kaviarne a reštaurácie, promenáda. Zároveň tu vládne pokoj a pohoda.
Po dvoch hodinách, počas ktorých dočítam Krmana, sa s ním rozlúčim. Jeho cesta vedie cez dnešné Podnestersko - strávi pár dní v Benderoch, ktoré sme navštívili počas nášho moldavského výletu a potom prejde územím Rumunska. Už zajtra sa však naše cesty opäť stretnú v Koroleve a cez Mukačevo budeme všetci pokračovať do Žiliny.
Keď si pomyslím, že na neho po návrate čaká väzenie, tak je mi ho aj trochu ľúto. Ale na nervy mi liezol naozaj dosť. Švédskemu kráľovi asi tiež, lenže Krman si to pravdepodobne neuvedomoval.
"Kráľ sa obzrel za seba, a keď ma zbadal, vraj zdvihol oči k nebesiam a zhlboka si vzdychol, dozaista si spomenúc na kázeň zo Siracha." (str. 46)
Stavila by som sa, že gesto Karola XII. nemalo nič spoločné so žiadnym Sirachom.
My ideme z Odesy do Chmeľnyckého, kde budeme o polnoci prestupovať. Na stanici Kotovsk (nezakoktať sa, prosím) kupujeme vareniki a niečo sladké pod zub.
Aj ostatní cestujúci si od miestnych ženičiek kupujú poživeň a vo vlaku k aróme spotených tiel pribudnú pachy údených rýb, pečených zemiakov, piva a vodky.
Ľudia vo vlaku sa bavia, spia alebo si čítajú. Mladá žena oproti vyšíva súčasť krojovanej košele. Výšivka sa potom našije na košeľu. Vyšiť jednu jej trvá asi tri týždne.
V noci ešte stojíme v mojej obľúbenej Žmerynke, kde nám prepriahajú rušeň. Opäť nás obkolesia babušky s taškami plnými proviantu. Kupujeme si len zmrzlinu a minerálku a ľutujem, že môj žalúdok nezvládne ochutnať všetky tie vareniki, údené ryby, koláče, slnečnicové semienka, pivo ap.
V Chmeľnyckom o polnoci prestupujeme do posledného vlaku na našej ceste poležiačky naprieč Ukrajinou. Ráno prechádzame miestami, ktoré sú podľa mňa vizuálne najkrajšie z celej krajiny - Podkarpatskou Rusou. Krajom s malými dedinkami pod poloninami, ktorý sa od čias Nikolu Šuhaja asi ani veľmi nezmenil.
"Što vy delajete?", ozve sa za mnou mocný hlas sprievodcu, keď sa pokúšam odfotiť aspoň kúsok samovaru, už do polovice zavretého. Ospravedlňujem sa a vysvetľujem, že si chcem urobiť len fotku na pamiatku. "Počkajte, otvorím ho, tak to budete mať lepšie", odpovedá.
Sprievodkyňa v šortkách zberá posteľnú bielizeň, sprievodca do pol pása vyzlečený jej pomáha. Pohodička. Keď nemajú práve robotu, pozerajú na notebooku nejakú strieľačku v pôvodnom znení so simultánnym prekladom a nahlas sa smejú vtipným scénam.
Prihovára sa mi starší pán v obleku. Je profesorom na univerzite v Užhorode a občas chodieva prednášať do Prešova. Pochádza z Ternopiľa, tak mu pochválim rodisko. Je čestným profesorom nejakej maďarskej univerzity a vďaka tomu dostal na päť rokov schengenské víza. Okrem bezproblémového prechodu hraníc EÚ nájdeme aj ďalší spoločný bod - obaja naši dedovia bojovali na talianskom fronte - a potom sa rozlúčime.
Sme v Mukačeve. S Jakubom dopijeme čaj a dojeme posledné zásoby.
Hoci naša cesta bude ešte chvíľu pokračovať, v záujme čo najväčšej podobnosti s Krmanovým Itinerariom práve tu - pod mukačevským hradom odfoteným počas jazdy cez špinavé okno - svoj presne o tristo rokov mladší itinerár končím aj ja.
(Citované úryvky a ilustrácia sú z knihy Itinerarium od Daniela Krmana, vydal Spolok slovenských spisovateľov, spol. s r.o. v roku 2008)
Koniec
