Ideme si kúpiť lístky na pozajtra do Ávily. Pre tri milióny obyvateľov tohto mesta sú otvorené dve okienka. Seňory sa od práce nepretrhnú a melú len po španielsky.
Už nikdy sa nedám prehovoriť na výlet do Madridu! Ako dobre by mi bolo doma!
Večer si len tak halabala pofotím centrum mesta, aby sa nepovedalo. Toto je symbol Madridu.
Námestie Mayor
A ešte aj jedlo, čo som si na námestí vybrala a volá sa patatas alioli, chutí ako nepodarený zemiakový šalát.
Všetko na mňa pôsobí depresívne. Úryvky z Dona Quijota na večernej ulici,...
... dom, kde Cervantes žil aj zomrel, ...
... aj ten, kde žil a zomrel Lope de Vega.
Ráno je všetko inak. Som vyspatá a dobre naladená. Madrid je príjemný a železničná stanica Atocha nádherná.
Všetko je tu super. A stačilo tak málo - dobre sa vyspať.
Treba využiť dobrú náladu a tri nastávajúce španielske dni si užiť.
Hneď po raňajkách si ideme pozrieť staroegyptský chrám Debod. Pochádza z okolia Asuánu a bol postavený v 2. storočí pred n. l. V roku 1968 ho Egypt venoval Španielsku za pomoc pri záchrane chrámov pred postavením priehrady. Rozobrali ho a v roku 1972 zložili v blízkosti Kráľovského paláca.
Vstupné je zdarma a môže sa tu fotiť! Zdôrazňujem tento fakt, pretože dnes si už moc nepofotím, ale teraz to ešte neviem, tak ma to ani netrápi.
Vnútri je pár kúskov úlomkov s hieroglyfmi a na stenách sú tiež nejakí bohovia a faraóni, čo je možno to isté, ale túto časť dejín nemám veľmi naštudovanú, asi si budem musieť konečne prečítať aspoň Egypťana Sinuheta.
Z vyhliadky pri chráme je pekný pohľad na Kráľovský palác a na katedrálu Panny Márie Almudenskej.
Ide sa do paláca.
V detstve som sa na návštevy rôznych hradov a zámkov tešievala. Teraz mi pripadajú dosť na jedno brdo. A v tomto sa nemôže ani fotiť. Môžete si urobiť akurát záber na vstupné schodisko, prípadne si odfotiť fotku šťastnej kráľovskej rodiny.
Zato vonku sa môžete fotiť s krojmi, s kingkongom alebo mikimausom, ak po tom túžite. Zatiaľ týmto lákadlám odolávam.
Oddychujeme sediac na schodoch katedrály. Pred ňou spieva malá skupinka pútnikov rôznojazyčné náboženské šlágre. Starší muž má v ruke nejaký hudobný nástroj, žena mu pridržiava noty a mladík rozdáva kartičky, ktoré ma vo viacerých jazykoch ubezpečujú, že ma Boh miluje. Vypočujeme si pesničku od skupiny Army Of Lovers, pri ktorej štyri slečny krúžia okolo spevákov za použitia jednoduchých tanečných krokov. To by som asi zvládla, láka ma to viac ako fotenie s mikimausom, ale tiež odolám. Človek by si mal vedieť niečo odoprieť.
Potom účinkujúci zbalia svoje partitúry a fidlátka, počujem, ako jeden povie "koniec", natrčím uši a zisťujem, že sú to bratia Poliaci.
Aj takto sa dajú prežiť dni v Madride.
Po hudobnom zážitku si dáme výtvarný. Tri minúty od nášho hotela je múzeum Reina Sofia, kde je okrem iného vystavená slávna Guernica.
Vstup je opäť zdarma a pre istotu sa hneď na prízemí pýtame, či si môžeme fotiť. Vraj áno. Tak super. Lenže je tu len akási ekologická expozícia, pripadá mi to ako školské nástenky na tému "Chráňme našu planétu", tak si foťák šetrím radšej na Guernicu. Teda nie, že by som mala niečo proti ekológii, však doma poctivo recyklujem a zuby si neumývam pod tečúcou vodou.
Na vyššom poschodí je to už lepšie. Zaregistrujem známe mená ako Dalí a idem si odfotiť jeho pekný obraz ženy pozerajúcej z balkóna. Hneď je pri mne sprievodkyňa a hovorí, že fotiť sa nesmie. No čo, už mi len musíte veriť, že aj tú Guerniku som tam videla.
A okrem toho som tam videla starý čiernobiely nemý film. Pozerali sme asi pol hodiny, že čo je to za úchylačtinu - chlapík na ulici zhodil slepca, dokopal psa a na večierku dal facku starej žene, čo ho nechtiac trochu obliala alkoholom. Iný chlapík sa po návrate domov láskavo zvítal so svojím synom a keď mu o chvíľu chlapča poškodilo cigaretu, zastrelil ho. Bohatá slečna našla spať vo svojej posteli kravu a potom sme ju v inej scéne videli v záhrade cmúľať prst na nohe kamennej sochy.
Znalci už isto spoznali film Louisa Bunuela Zlatý vek.
Umeleckým zážitkom dnes ešte nie je koniec, veď všetky kultúrne ustanovizne máme na dosah, ako nám znázorňujú smerovky na okne terasy nášho hotela.
Ku Guernike boli tri minúty, do Prada je to trochu ďalej. Píšu, že päť minút, ale skôr by som povedala desať. Nič strašné.
Lístky sme si kúpili cez internet, dali sme si ich na sedemnástu. Seniorské vstupné je 7,50 na osobu. Ak chcete ušetriť, počkajte hodinu, po osemnástej sú zadarmo, ale zas sa dosť načakáte, kým sa dostanete dnu. Je o to veľký záujem, po šiestej večer sa sály viditeľne zaplnili.
Vnútri čakajú stovky Rubensov, Goyov, Tizianov a ďalších známych majstrov. Zo začiatku si všetko pozerám, čítam popisky, neskôr už len pozerám, potom posedávam na lavičkách a obrazy pozerám z diaľky a nakoniec ma už zaujíma len to, kde je východ. Všetkého veľa škodí, myslím, že najbližších pár dní nechcem vidieť ani jeden obraz.
Na ďalší deň si urobíme výlet do mesta Ávila. To je ten, na ktorý sme kupovali lístky hneď po príchode do Madridu. Vlak odchádza zo stanice Principe Pio, na ktorú sa odvezieme vlakom zo stanice Atocha. Cesta trvá asi hodinu a pol a lístok stojí 10,50.
Mesto je známe hlavne ako rodisko sv. Terézie z Ávily, ktorú si z detstva pamätám ako Terezku Ježiškovu. Tento kostol postavili na mieste, kde stál jej rodný dom.
Miestni cukrári ponúkajú zákusky v tvare mníšky aj oranžový koláčik s krémovou plnkou s názvom Yemas de Santa Teresa. Je dosť sladký, ale dobrý.
Mesto je obkolesené hradbami, ktoré pochádzajú z 11. storočia a merajú vyše dva a pol kilometra. Dá sa prejsť po viac ako polovici a sú odtiaľ pekné výhľady na všetky strany.
Ávila mi pripomína niektoré talianske mestá v Umbrii - krivoľaké ulice vedúce hore aj dole, množstvo kamenných kostolov. Najväčším je katedrála z 12. storočia. Pretože je veľká a ulice úzke, zle sa fotí, tak vás s ňou nebudem trápiť, veď kúsok z nej môžete vidieť na predchádzajúcej fotke.
Bazilika sv. Vincenta
Ruiny kláštora za hradbami
Je tu toho omnoho viac. Všetko sme, prirodzene, nevideli, ale stihli sme ešte vyjsť k Los cuatro postes. Sú to štyri dórske stĺpy s krížom uprostred postavené v 16. storočí údajne na mieste starého rímskeho chrámu. Je odtiaľ krásny výhľad na mesto, ale hlavne pred západom slnka, my sme to žiaľ mali presne oproti slnku.
Myslím, že Ávily by aj stačilo, môžeme sa vrátiť načerpať sily na zajtra. Na posilnenie si dávam callos a la madrilena - madridské držky. Myslela som si, že ich dostanem s nejakým chlebom alebo pečivom, ale to si asi treba objednať zvlášť. Boli dosť mastné, okrem hovädzích držiek tam boli aj bravčové kože. Zjedla som všetko a potom som si ešte išla kúpiť nachos do mexickej reštaurácie.
Je nedeľné ráno 6. augusta a my sa vyberáme vlakom do tridsať kilometrov vzdialeného mesta Alcalá de Henarez, rodiska autora Dona Quijota, Miguela Cervantesa de Saavedra. Cesta trvá asi 40 minút a stojí 3,70.
Ďalších 2x20 centov utratím v Alcalé pri pokuse použiť automatizované WC.
Najprv prídem o prvých dvadsať. Potom nám pani, ktorá predáva lístky na vlak, hovorí, že toto WC nefunguje, mám použiť druhé - a prídem o centy ešte raz. To ma teda naštve a pokúšam sa svoje drobné vyreklamovať. Pani v pokladni hovorí, že ona nič, ona muzikant - teda zrejme hovorí nejakú podobnú španielsku výhovorku, proste ona s WC nič nemá a nemôže mi peniaze vrátiť. Tak prečo mi kázala hodiť ich do druhého automatu? Vysvetlím je, že keď o poruche vie, má to napísať na automat a hotovo. Prikyvuje, že je to dobrý nápad, ale keď sa po troch hodinách vraciame, žiadne upozornenie tam nie je. Možno to už opravili, ale skúšať radšej nebudem. Prípadne sa na moju dobrú radu vykašľala. Tipujem skôr túto možnosť.
Ale nedajme si pokaziť náladu nefungujúcim WC a poďme za Cervantesom.
Toto je jeho rodný dom, kde sa v roku 1547 narodil a dnes je z neho múzeum, ktoré je zdarma a dokonca sa v ňom môže fotiť! Tak to využijem niečo vám z toho ukážem.
Toto je pracovňa Cervantesovho otca, ktorý bol neúspešným lekárom.
Tu Cervantesovci varili možno aj tie mastné držky.
Tu si hovorili buenas noches
Nikdy som Dona Quijota nečítala. Keď sme ho mali v prvom ročníku na gymnáziu ako povinné čítanie, mohli sme si vybrať medzi ním a Shakespearovými Veselými paničkami z Windsoru. (Ne)zaujímalo ma to asi rovnako, ale paničky mali menej strán a tak bol môj výber jasný.
Zas na druhej strane - román asi nie je to najlepšie, čo by ste mohli v živote čítať, ale keď vznikol, tak toho moc napísaného ešte nebolo. Keď ste už mali prečítaného Vergília a Boccacia a na René mláďenca Príhodi a Skúsenosťi by ste museli ešte 150 rokov čakať, tak ste si moc nenavyberali.
Stačí, ideme ďalej. Alcalá je rodiskom nielen Cervantesa, ale v roku 1485 sa tu narodila aj Katarína Aragónska, prvá manželka anglického kráľa Henricha VIII. A aby toho nebolo málo, v roku 1503 sa tu narodil aj Ferdinand Habsburský, český, uhorský a rímsky kráľ a rímskonemecký cisár.
Spomínala som, že dnes je 6. augusta, a to je celkom dôležité. Tento deň sa v Alcalé slávi ako los Santos Niňos, čo sme samozrejme predtým nevedeli a prišli sme k nemu ako slepé kura k zrnu. Je to sviatok patrónov mesta. Preto mestom kráča sprievod, v jeho čele sú štyri obrovské postavy, za nimi hudobníci a potom všetci, ktorí chcú.
Ľudia sa dobre bavia, poskakujú v rytme hudby. Ideme hlavnou ulicou na Cervantesovo námestie. Tam sa sprievod na chvíľu zastaví, postavy sa roztočia a hudobníci hrajú pesničku, z ktorej rozumiem slovo Alcalá, pretože ho všetci spievajú.
Odtiaľ pokračujeme k univerzite, ktorá bola založená v roku 1499 a študoval na nej napríklad aj zakladateľ jezuitského rádu svätý Ignác z Loyoly.
Ten počas štúdia býval v nemocnici, kde je ďalšia zastávka sprievodu.
Skôr mi to pripadá ako domov dôchodcov. Ma balkónoch okolo átria posedávajú starenky a sem-tam nejaký starček. Hudobníci zahrajú pesničku Y viva Espaňa a obrovské postavy sa roztočia v jej rytme.
Potom usúdime, že fiesty sme si užili dosť a opúšťame mesto.
V našom hoteli sa dlho nezdržíme, len si čekneme letenky na zajtra a prezlečiem sa do šiat, aby som nemala pocit, že som ich sem vliekla zbytočne, aj keď je to presne tak. Ideme do mestského parku Retiro založeného v 17. storočí.
Meria 118 hektárov, ale fakt netuším, koľko je to futbalových ihrísk. Asi dosť, veď na ňom rastie 19 tisíc stromov a okrem toho je tu kopa sôch, jazierka aj veľké jazero, na ktorom sa môžete člnkovať.
Keď vyhladnete, bez problémov sa tu najete. Duchovný hlad môžete zahnať v pavilónku nesúcom meno kráľovnej Sofie, v ktorom sú podobné čarbanice ako sme videli v jej múzeu. (Neberte to vážne, však už 18 rokov viete, ako som na tom s výtvarným umením).
No fakt je tu dobre, ani nevnímate, že ste uprostred veľkomesta.
Retiro urobilo peknú bodku na naším krátkym madridským pobytom. Neviem, či som vás presvedčila, že sa sem oplatí vycestovať. A čo kvôli tomuto?
Studená polievka gazpacho.
Časté raňajkové menu - pečivo churros, ktoré si môžete máčať v káve alebo v čokoláde.
K pivu dostanete tapas - malé chuťovky, napríklad čipsy, nakrájaný syr, klobása, olivy a podobne. Tie som nestihla odfotiť, vždy sme ich zjedli skôr, ako mi napadlo vytiahnuť foťák.
Mne sa tu páčilo. A ešte jeden bonus - nestratia sa tu ani analfabeti - všetky názvy madridských ulíc sú aj namaľované.
