Je mi trochu ľúto, že sa na to nepamätám, ale už z druhého stretnutia v roku 1958 sa v našom rodinnom albume zachovali dve fotografie z jaslí a v mojej pamäti úryvok z básničky, ktorou sme vítali Mikuláša: "Tíško visí na niti, ktože si ju uchytí?"
Hoci text môže v súčasnej drsnej dobe vyvolávať rozmanité asociácie, je o salonke na stromčeku.
Mikuláš a my - ja som ten kúsok s mašľou, na ktorý ukazuje šipka
A tu som už celá (vľavo)
Mikuláš u nás doma každoročne nechával na okne vrecká s plodmi subtropického pásma a podzemnice olejnej, pretože chodieval v noci, keď sme spali. Musel sa totiž ponáhľať, aby stihol nadeliť aj ostatným poslušným deťom.
Aj tak to nikdy nezvládol za jeden deň, lebo k babičke chodieval neskôr a zhodou okolností to bolo vždy práve vtedy, keď sme tam boli aj my s bratom.
Predstupovala som pred neho pokojná a s čistým svedomím, pretože do svojich dvanástich rokov som bola svätica, oproti ktorej boli pastierikovia z Fatimy ateistickým krúžkom. A tak som horlivo prikyvovala pri všetkych otázkach týkajúcich sa môjho správania, školského prospechu i plnenia si náboženských povinností. Len jeden rok bratovi zlyhali nervy a po nevinnej vete láskavého starca: " Deti, a poslúchali ste?" preventívne vykríkol: " Ona sa nechce modliť!", pričom Onou myslel mňa.
Od Mikuláša som dostala ročnú lehotu na nápravu nedostatkov a od života trpký poznatok, že človek nemôže dôverovať už ani vlastnej rodine.
Bola som síce od brata o tri roky staršia, ale to mi nebránilo nechať sa od neho naviesť na kadejakú hlúposť. Napríklad keď nás babička poslala do sakristie (zákrstia, ako tomu hovorila) na spoveď a čakala pred dverami. Brat si ihneď všimol druhý východ a presvedčil ma, aby sme ho použili ako únikový. K našim nepriznaným a neoľutovaným hriechom tak v ten deň pribudol ešte jeden.
Neviem, ako dlho nás babička v kostole čakala, v každom prípade sme my boli doma skôr.
Aby som sa ale vrátila k Mikulášovi. Ako som už spomenula, bola som (a na moju škodu mi to ostalo) príliš dôverčivá. Mala som deväť rokov a hoci ma spolužiaci od prvej triedy presviedčali, že funkciu Mikuláša, ba dokonca aj Ježiška, vykonávajú rodičia, neverila som im. Babička mi vysvetlila, že je to preto, lebo moji spolužiaci sa nemodlia. Pre bezbožníkov M + J nemajú nič a preto ich musia zastúpiť zákonní zástupcovia.
Navyše ja som vídala Mikuláša každoročne na vlastné oči a to bol pre mňa najlepší dôkaz jeho existencie.
Okrem aureoly ma hrial aj pocit, že vďaka mojej zbožnosti naši ušetria.
Keď som sa s týmto empirickým poznatkom zverila otcovi, na chvíľu sa zamyslel, potom usúdil, že dozrel čas a položil mi záludnú otázku:
"Nezdá sa ti, že Mikuláš sa dosť podobá na pána Badžgoňa?"
Pán Badžgoň bol sused bývajúci o pár domov ďalej a asi sa nikdy nedozvedel, že jeho demaskovanie znamenalo koniec najbezstarostnejšej epochy môjho detstva.
U Badžgoňovcov s babičkou a bratom pokušiteľom (Vianoce 1961).
