Včera som si bola pre nový občiansky preukaz. Ten predchádzajúci som videla naposledy 18. marca a že ho nemám som zistila o tri týždne neskôr, keď som sa potrebovala v banke preukázať pri výbere z účtu. Po vysypaní celého obsahu kabelky na pult pred okienkom som začala tušiť, že 18. marec bol našim rozlúčkovým dňom... Stratu som oznámila na polícii, kde mi doporučili počkať, či ho nenájdem počas veľkonočného upratovania. Pretože som však tento rok Veľkú noc odsabotovala spolu so všetkými jej atribútmi vrátane veľkého upratovacieho tresku, nebola som po zásluhe obdarená ani tromi orieškami, ani krásnym princom a - bystrejší už tušia, ostatní sa dozvedia teraz - ani nálezom svojho identifikačného dokladu. Usúdila som, že "teraz je ten správny čas" a "niečo sa končí a niečo začína", zaplatila päťstokorunový poplatok z blbosti a opäť som občiankou. Teším sa z toho snáď ešte viac ako Majakovskij zo svojho červeného pasportu v dvadsiatom deviatom ("Čitajte, zavidujte, ja - graždanin Sovetskogo Sojuza"). Pesimisti ma strašia, že sa tešiť prestanem, keď mi začnú chodiť faktúry za tovar, ktorý si na základe môjho strateného OP objednal jeho čestný nálezca.
V utorok som išla kúpať Viktorku. Pustila som do vane teplú vodu, naliala penu, prikázala sa jej vyzliecť a medzitým som išla pre pyžamo. Keď som sa po troch minútach vrátila do kúpeľne, vody veľmi nepribúdalo, zato sa mi zdalo, že peny je stále menej a menej. Chvíľu som sa nad týmto fyzikálnym javom skúšala zamyslieť, ale kým som mohla sformulovať niečo objavné a zvolať "heuréka!", Viktorka zvolala "štupeľ!" Tak som ho dodatočne vrazila tam, kde mal byť už pár minút, do vane vypustila zvyšný obsah bojlera a peny do kúpeľa a snažila sa presvedčiť hlavne samu seba, že aj horšie veci sa stávajú.
V sobotu sme boli s Viktorkou v cirkuse. Po jeho skončení som na polceste domov zistila, že nemám mobil. Tak sme urobili čelom vzad a vrátili sme sa. Napriek dôkladnému hľadaniu, do ktorého sme zapojili aj zamestnanca cirkusu, sme mobil samozrejme nenašli. Ako by sme aj mohli, keď na mňa čakal doma na kuchynskom stole.
Minulý utorok som večer strávila na koncerte Heleny Vondráčkovej. To, že som vyzerala od nej o generáciu staršia (nie som, naozaj!), by ma tak netrápilo. Čo ma však trápilo skutočne, boli moje nohy. Mala som obuté topánky, ktoré počas večera zázračne dokázali zmeniť svoju veľkosť odhadom o dve čísla smerom nadol. Pretrpela som cestu tam, aj dve hodiny sedenia, ale trpieť na spiatočnej ceste som už nevydržala. Vyzula som sa, paráda-neparáda, a dva kilometre domov som išla bosá.
Rodina ma zatiaľ akceptuje, ale istota je istota. Pri spomienke na uplynulých desať dní sa mi do hlavy čoraz nástojčivejšie vkráda otázka:
Nie je najvyšší čas, aby som si zaobstarala nepriestrelnú vestu?
