V súčasnosti by takýto spôsob kolektívnej relaxácie v chatkách pre dve rodiny - chatku rozdelili pevnými priečkami až o pár rokov neskôr, spoločné sociálne zariadenia však ostali - bez teplej vody, chladničky či rádia nebol asi žiadnym ternom, ale vtedy nám to vôbec neprekážalo. A zmierili sme sa aj s faktom, že týždeň strávený na Roháčoch je týždňom prežitým v gumákoch a pršiplášťoch.
Nepamätám si dva po sebe idúce dni bez dažďa. (Ne)čas sme si krátili čítaním kníh na poschodových drevených posteliach (my s bratom sme mali samozrejme tie vrchné), hraním spoločenských hier či sledovaním jediného programu československej televízie v jedálni na čiernobielom televízore so slabým signálom - no v tých časoch cez deň televízia veľa nevysielala. Počas mrholenia sme vybehli do prírody na huby alebo na čučoriedky. Ak nepršalo, robili sme menšie túry k plesám, na Zverovku a jeden rok nám počasie umožnilo dokonca aj výstup na Volovec.
A takto to išlo každoročne, všetky tie dovolenky mi splývajú dohromady, také boli podobné. Raňajky, obed, večera, dvakrát do týždňa možnosť saunovania s následným ochladením v potoku, večerné sledovanie televízie, konverzácia so spolubývajúcou rodinou, potok, lúky, kopce, huby, dážď - proste idylka, pravidelnosť, istota - od soboty do soboty.
Okrem jednej.
Ak si to dobre pamätám, bola streda. Otec šiel pred raňajkami do jedálne počúvať správy. O chvíľu sa vrátil so slovami:
"Bude vojna. Rusi nás napadli."
Bol 21. august 1968.
Postupne sme sa schádzali v jedálni. Dospelí boli vážni a počúvali rádio, v ktorom prezident Svoboda práve hovoril:
"Československé ženy a matky, zachovejte klid."
Túto vetu si pamätám presne, je však možné, že ten prejav viackrát opakovali a preto sa mi tak vryla do pamäti.
Vedúci nám hovoril, že ak sa náhodou objavia vojaci, nemáme ich provokovať, aby nedošlo k nejakej tragédii. A potom sme spoza kopca počuli zvuk pripomínajúci streľbu. Celí zdrevenení sme stáli pred jedálňou a pozerali do diaľky. Myslím, že sme sa všetci báli. Postupne sme začuli aj niečo iné - spiežovce a bľačanie oviec, za ktorými kráčal pastier plieskajúci bičom, ktorého zvuky nás tak vyľakali. Ujo pravdepodobne v tom čase o bratskej pomoci ešte nechýroval.
Všetci začali baliť a odchádzať domov. Išli sme autobusom a vlakom. Na zastávkach nastupovali a vystupovali ľudia s balíkmi cukru, ryže a iných potravín - zrejme zapracovala panika alebo spomienky na poslednú vojnu. Doma nás vítala Žilina pomaľovaná množstvom hesiel:
"Nech žije Dubček!"
"Dubček, Svoboda - to je naša sloboda!"
"Sme s vami - buďte s nami!"
"Захватчики, идите домой!" či po slovensky "Okupanti, choďte domov!"
V nasledujúcich dňoch pribúdali ďalšie. Boli už drsnejšie, reagovali na vývoj situácie v krajine a odrážal sa v nich hnev, nenávisť a zároveň bezmocnosť. Pamätám si tieto:
"Biľakov odkaz: Povedzte mojej materi, nech ma nečaká k večeri..."
"Keď stretnete Biľaka, odrežte mu č....a!"
Tlačiareň chŕlila mimoriadne vydania Pravdy, ktorú v uliciach rozdávali kolportéri zadarmo. Na krátky čas mali k sebe ľudia bližšie - spoločne sledovali udalosti, spoločne pri nich smútili i nadávali, spoločne dúfali.
No už o niekoľko týždňov bolo jasné, že 21. august 1968 neprerušil brutálne len našu dovolenku.
