Maršrutkou sa vezieme do asi tridsať kilometrov vzdialeného Marneuli. Niektoré stromy okolo cesty práve kvitnú, v pozadí vidieť zasnežené vrcholky Malého Kaukazu. Proste nádhera.
Marneuli je malé mesto, v ktorom väčšinu obyvateľstva tvoria Azeri. Ich reč je podobná turečtine a sú moslimovia.
V meste sú dve mešity bez minaretov - stará a nová - a veľké trhovisko. Keď ma trhovníci vidia s fotoaparátom, volajú ma, aby som ich odfotila a potom sa tešia, že budú v časopise alebo v televízii. Nenahnevajú sa ani, keď im poviem pravdu, že fotky sú len pre mňa, aby som na moju cestu po ich krajine mala spomienky. Zverejním ich aspoň tu, keď už chceli byť slávni, možno sa k nim niekedy niekto z nich dopátra. Alebo ak náhodou niekoho z nich poznáte, pošlite mu link.
Sú veľmi priateľskí a milí, ale to vlastne všetci, ktorých sme počas tohto výletu stretli. Sú zvedaví, odkiaľ sme. Keď im to povieme, natešene zvolajú "Čekoslovakija!", ale veľa z nich vie aj to, že naše hlavné mesto je Bratislava.
"Sto let zdorovija vam", hovorí mi pán v reflexnej veste a s nejakým papekom v ruke, keď mu ukážem na displeji fotoaparátu jeho fotku, na ktorej sa tvári tak dôstojne a prísne, ako sa na správneho strážcu parkoviska patrí.
Najeme sa v miestnej "stolovej", čo je ruský výraz pre jedáleň. Fakt to tak mali napísané na vchode. Dávam si ako vždy soljanku a táto sa skutočne vydarila. K nej mi dajú len vidličku a chlieb a čudujú sa, že sa zháňame po lyžiciach. Potom si všímam, že domáci používajú vidličku na to, aby z polievky vydolovali mäso, a šťavu vyjedia tak, že si do nej namáčajú chlieb. Sme to my ale barbari!
V polievke je baranie mäso, vzhľadom na vierovyznanie tu bravčovina moc nefrčí. Jedlo sa varí na sporáku v jedálni, v ktorom kúria drevom.
Páči sa mi počas svojich ciest žiť životom miestnych - stravovať sa s nimi v ich pajzlíkoch, viezť sa s nimi v maršrutkách alebo plackartných, viesť s nimi nekonečné rozhovory o všetkom možnom. To je pre mňa na cestovaní najkrajšie. Často si nezapamätám pohnutú históriu známych miest ani letopočty slávnych udalostí, ale na bežné stretnutia s ľuďmi, chuť a vôňu ich jedál, na to nezabudnem nikdy. Premietam si ich v mysli ešte mnohokrát počas nasledujúcich rokov - vždy, keď si chcem pripomenúť niečo pekné - a tak ich mám stále v čerstvej pamäti.
Napriek nie dobrým oficiálnym gruzínsko - ruským vzťahom sú nápisy na obchodoch aj v ruštine a ruština slúži ako hlavný dorozumievací jazyk. Už som to raz spomínala - čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že zo všetkých vecí, čo som sa v škole naučila, využívam najviac to, čo sme preberali na hodinách ruštiny. Vzhľadom na moje cestovné preferencie je to úplne pochopiteľné.
Najedení odchádzame na zastávku, aby sme sa z Marneuli presunuli do Bolnisi. Toto mesto založili Nemci - protestanti a v jeho okolí je veľa starých kláštorov.
Prihovorí sa nám starší Gruzínec krásnou ruštinou. Hovorí, aká je to škoda, že ju už neučia na škole, pretože je to medzinárodný jazyk, ktorým sa dohovoria všetci Slovania. On číta aj bibliu v staroslovienčine, ale jeho vnučky už po rusky rozprávať nechcú.
Maršrutky dlho niet, no okolo ide akási dodávka s mladými počernými dosť divoko vyzerajúcimi mládencami, ktorá zastaví a vezme nás za cenu cestovného so sebou. Síce sú dosť hluční a púšťajú hudbu na plné pecky alebo ak chcete radšej po slovensky, tak na plné kôstky, ale šťastne nás dopravia do nášho cieľa.
Kláštory sú za mestom, treba si nájsť nejaký povoz. Nie je to ťažké, hneď sa nám prihovára taxikár, s ktorým dohodneme program, akceptujeme navrhnutú sumu dvanásť eur a môžeme vyraziť.
Taxikár sa volá Akif, má 42 rokov, národosťou je Azer a vyznaním moslim. Žije v neďalekej dedine a má tri deti. Jeho ruština je slabšia, neskloňuje správne a niekedy nerozumie na prvýkrát, ale v pohode sa dorozumieme. Je mu ľúto, že kvôli zlým gruzínsko - ruským vzťahom už ľudia nemôžu chodiť pracovať do Ruska. Z politikov najviac chváli bývalého prezidenta Saakašviliho, ktorý vraj urobil poriadok a za jeho éry do obce zaviedli plyn a opravili konečne elektrinu, lebo predtým bývala na striedačku - niekedy áno, inokedy nie.
Zastavíme pri kostole s kláštorom zo šiesteho storočia. Brána je odomknutá, ale nedá sa nám otvoriť, tak si to tam len fotíme. Keď už nastupujeme do taxíka a chceme sa presunúť ďalej, prichádza pop v čiernej sutane a otvára bránu. Sprevádza nás a vysvetľuje. Je z Tbilisi a prišiel sem preto, aby zachoval kresťanskú vieru v tomto kraji, kde ju už v prvom storočí nášho letopočtu priniesol apoštol Ondrej.
Kostol je nad dedinou obývanou Azermi, ktorí sú moslimského vyznania, aj odtiaľto vidieť ich mešitu.
Vzťahy však majú korektné. Do kostola pochopiteľne nikto z dediny nechodí, napriek tomu sa tu denne konajú bohoslužby, ktorých sa zúčastňujú okrem popa ešte dvaja mnísi. Kedysi tu boli dokonca na sebe prilepené tri kostoly, v každom z nich sa slúžili omše, ostal len prostredný a zvyšky dvoch ďalších okolo neho.
Štát ich nepodporuje, žijú z toho, čo si vypestujú a pomáhajú im aj ľudia z kostolov v okolí. Poprajeme popovi veľa sily a úspechov a pokračujeme ďalej. Čaká nás ešte o jedno storočie starší kostol s kláštorom. Volá sa Sioni a je z piateho storočia, vznikol v roku 478.
Vonku sú dvaja muži, ktorí robia nejaké stavebné úpravy. Jeden z nich naberá lopatou hlinu do fúrika, čierny odev má zaprášený. Je to pop.
Fotíme si to tu, keď k nám príde stará mníška s kľúčom, ktorá odomyká kostol a volá nás dnu. Vnútri sa nesmie fotiť. Vyzerá to tu podobne ako v ktoromkoľvek inom pravoslávnom kostole - je tu ikonostas aj ikona, ktorú veriaci bozkávajú. Mníška hovorí, že v kláštore žijú štyri. Ona bola kedysi vydatá a má deti. Po smrti manžela pocítila volanie Boha a prišla sem. Neľutuje, je tu šťastná. Deti ju chodia navštevovať a ona s nimi trávieva sviatky.
Zatiaľ čo sme boli v kostole, muži si na chvíľu urobili prestávku a sedia spolu s naším taxikárom Akifom na lavičke. Rozlúčime sa a ideme ďalej.
Prechádzame dedinami, ktoré sú čisto azerské, hneď vedľa arménske, potom gruzínske a v niektorých žijú všetky tieto národnosti spolu. Problémy vraj nemajú žiadne a dobre spolu vychádzajú.
Taxík sa šplhá do kopca, na ktorom stojí ďalší kláštor. Oproti dvom predchádzajúcim je to mladík, pochádza zo začiatku 13. storočia a má jednoduché meno, ktoré si určite ľahko zapamätáte - Tsughrughasheni.
Nikto nie je doma, dole na lúke vidíme niekoľko mužov v čiernom, asi mnísi. Len psy pospávajú v tieni starých múrov.
Je nádherný teplý deň, zhora máme výhľad na okolitý kraj, dole pod nami sú dedinky, v diaľke sa belejú zasnežené kopce. Ďalší z okamihov, ktorý si budem premietať v mysli, keď si budem chcieť spomenúť na niečo krásne.
Opúšťame túto oázu pokoja a ideme ďalej, až na samý koniec. Naozaj, ďalej cesta nevedie, je to posledná dedina a keby sme pokračovali ďalej peši, prišli by sme na arménsku hranicu. Nad dedinou obývanou Azermi je malý kostolík.
Nie je zamknutý a napriek tomu je neporušený. Na malom oltáriku sú poukladané sväté obrázky.
Akif teda neklamal, keď hovoril, že tu jednotlivé národnosti náboženské ani iné problémy medzi sebou nemajú. Potom nás vezme ešte do dediny, v ktorej býva a ukáže nám ich mešitu. Je to tá, ktorú sme videli z kostola, ktorý sme dnes navštívili ako prvý - pamätáte sa? Kostol, v ktorom sa slúžia omše, na ktoré z okolia nik nechodí.
Mešita je pomerne nová, z roku 2006. Peniaze na ňu dal bohatý rodák. Predtým sa modlievali v kultúrnom dome. Modlitby sú päťkrát denne, mulla býva tiež v dedine. Bohoslužby sú v arabčine. Ľudia síce po arabsky nerozumejú, ale mulla im každý prečítaný verš vysvetlí po azersky.
Pred mešitou postávajú muži a dávajú sa s nami do reči. Ukazujú nám, odkiaľ si môžeme mešitu najlepšie odfotiť a posielajú nás hore na minaret, odkiaľ budeme mať dobrý výhľad na okolie. Keďže sa nám tak vysoko šliapať nechce, s vďakou odmietneme. Veď zas nemusíme mať všetko. A pekný výhľad sme mali aj z kopca na dedinou.
Vraciame sa do Bolnisi, náš výlet s Akifom sa končí. Poďakujeme mu za jeho služby a rozlúčime sa. Bol naším dobrým spoločníkom a dúfam, že sa jemu aj celému tomuto príjemnému kraju s milými ľuďmi bude dariť. Po návrate som poslala Akifovi našu spoločnú fotku a on si ma pridal medzi priateľov na ruskej obdobe Facebooku, na Odnoklassnikoch, takže keď budete chcieť použiť jeho služby, môžem vás skontaktovať.
Bolnisi je mesto, ktoré pred dvesto rokmi založili nemecké rodiny a volalo sa Katharinenfeld. Po vzniku ZSSR bolo premenované na Luxemburg podľa revolucionárky Rózy Luxemburgovej. Počas druhej svetovej vojny bola väčšina Nemcov odsunutá na Sibír, ostali len tí zo zmiešaných rodín, a mesto bolo premenované na Bolnisi.
Pamiatkou na toto obdobie je protestanstský kostol, ktorý sme nenašli, a múzeum, ktoré je dnes - v pondelok - zavreté. Tak sa aspoň najeme v miestnej reštaurácii.
Potom je už čas presunúť sa maršrutkou do Tbilisi. Mesto sme videli predvčerom, a preto zvyšný čas do odchodu na letisko trávime spoznávaním trás metra - od našej návštevy spred ôsmich rokov jedna pribudla. Aj tu je, podobne ako včera v Jerevane, wi-fi zdarma.
Vonku sa už stmieva, vraciame sa na železničnú stanicu. Ešte sa naposledy poprechádzame po trhovisku.
Z úschovne vezmeme batohy a nastupujeme na maršrutku, ktorá nás zavezie na letisko v Kutaisi.
Náš výlet končí, ale nie sme smutní. Veď už máme kúpené ďalšie letenky a o pol roka sme tu opäť.
Ak by ste chceli zažiť niečo podobné, skúste napríklad http://www.objavujsvet.sk/gruzinsko/ .
