Majeed je Palestínčan a žije v Izraeli. Vyhľadal ma minulý týždeň prostredníctvom programu Skype. Pred desiatimi rokmi študoval v Bratislave a na Slovensko má tie najkrajšie spomienky. Aby si trochu oprášil slovenčinu, hľadal partnerov na občasný rozhovor a tak naďabil na mňa.
Párkrát sme spolu telefonovali. Jednou z mojich "naj" záľub je cestovanie a spoznávanie sveta, preto mi bolo veľmi príjemné rozprávať sa s niekým, kto je tak ďaleko, a ako zvukovú kulisu v pozadí počuť džavotanie jeho najmladšieho syna a televízor, na ktorom rodina sleduje futbalový zápas.
Keď sme včera po troch hodinách chatovania prebrali konverzačné témy typu počasie, rodina a obľúbené bratislavské krčmy, odvážila som sa - sediac v bezpečí niekoľkých stoviek kilometrov od dejiska krvavých náboženských stretov - položiť mu otázku:
"Ako sa pozeráš na tú vec s karikatúrami Mohameda?"
" vies co? aj keby to bolo opacny by sa mi to nepacilo", odpísal mi.
Jeho odpoveď síce nie je gramaticky najsprávnejšia, zato vyjadruje presne to, čo cítim aj ja. Napriek tomu, že som neveriaca, nikdy som necítila potrebu vysmievať sa z presvedčenia iných. Áno, stalo sa už, že mi uletela aj mierne ironická reakcia v tunajších náboženských diskusiách, nebolo to však nikdy kvôli pisateľovmu presvedčeniu, ale kvôli forme, akou svoje názory podal.
Nie som dokonalá. Aj mne sa už párkrát prihodilo, že som sa v určitej situácii nezachovala najsprávnejšie, čo som si uvedomila až dodatočne.
Prvýkrát to bolo v marci 1990. Vracali sme sa z Istanbulu - z prvého skutočného výletu do sveta po páde železnej opony (a po nájazde na Viedeň koncom roka predchádzajúceho). Posledné mesto pred opustením Turecka bolo Edirne. Zastavili sme, aby sme si pozreli mešitu. Nikto z domácich nenamietal proti foteniu a tak ma napadlo vziať do ruky korán, ktorý tam ležal, a zapózovať s ním pred fotoaparátom. Hneď, ako som uvidela nesúhlasný výraz na tvári tamojšieho kostolníka (neviem, ako ho nazvať správne, možno muezín, aj keď nespieval live a výzvu na modlenie , ktorá sa z minaretu rozliehala do celého mestečka, púšťal zo záznamu), uvedomila som si, že som prestrelila. Zahanbená som korán vrátila na jeho miesto a ešte dlho som mala zo seba hlúpy pocit. Napriek tomu, že mi nikto nič nevyčítal.
O šesť rokov neskôr, v jeden júlový horúci deň, som bola v Jeruzaleme. Teplota bola poriadne nad štyridsiatkou, bola som unavená, spotená, hladná a smädná. Pred hrobkou kráľa Dávida, ktorú som chcela navštíviť, mi tamojší zamestnanec podával papierovú čiapočku na pokrytie hlavy, ako to vyžadujú ich zvyky. Odmietavo som mávla rukou a ponáhľala som sa donútra, len aby som bola čo najskôr v tieni. Pri hrobke kráľa Dávida bolo zvláštna atmosféra - pokoj, ticho, len pár žien pohrúžených do modlitieb. Nikto sa na mňa nepozrel, no aj tak som sa začala cítiť nepríjemne. Sama zo seba - mala som zrazu pocit, že nemám právo zotrvať na ich posvätnom mieste. Odmietnutím pokrývky hlavy som nedosiahla nič - nebola som menej unavená, ani sýtejšia a ani smäd ma neprešiel. Odmietnutím rešpektovania ich tradícií som ukázala len svoju necitlivosť a netaktnosť.
Človek občas robí chyby, dobré je však, ak sa z nich poučí a nezopakuje ich znova.
Nejdem sa púšťať na zradnú pôdu politiky a rozoberať historické pozadie súčasného problému s karikatúrami proroka - necítim sa byť na to odborne spôsobilá a navyše sa mi zdá, že táto téma bola dôkladne rozobratá už zo všetkých možných uhlov pohľadu. Neospravedlňujem ani neadekvátne následné reakcie, ktoré spomínaná kauza priniesla.
Vlastne som chcela iba napísať, že budem rada, ak sa na pozadí mojich telefonických rozhovorov s Majeedom bude vždy ozývať len džavotanie jeho najmladšieho syna a výkriky z pustenej televízie budú patriť futbalovým fanúšikom.
