Milujem telenovely. Naozaj. Sledujem ich denne a vôbec sa za to nehanbím.
Akoby som vás teraz počula, že to fakt nie je normálne. Že je to gýč. Strata času.Príznak duševného úpadku. Nízkej vzdelanostnej úrovne. Nedostatok vkusu. Že tam ide stále o to isté. Atď atď... A ako to vidím ja?
Gýč - veď to predsa neberiem ako umelecké dielo. Ak budem chcieť umenie, navštívim Filmový klub
Strata času - je to môj čas. Môžem si s ním robiť, čo len chcem
Duševný úpadok - do Mensy by ma síce nezobrali, ale nie kvôli mojim známostiam s Esmeraldou, Rosalindou či Rebecou
Vzdelanostná úroveň - už to vyššie v mojom veku aj tak nedotiahnem a na Akadémiu tretieho veku som zas ešte mladá
Vkus - kto si bez viny, hoď prvý. Ja nikomu neberiem Uragán, Svadby snov či Slunce, seno a čokoľvek
Stále to isté - možno. Asi pred mesiacom som však na inom kanále videla niečo podivné - páni na korčuliach sa preháňali po ľade z jednej strany na druhú a späť a pritom sa snažili dopraviť paličkami nejaký čierny kotúčik do bránky. Trvalo to asi tri týždne. A ľudia z toho boli úplne na infarkt. Zvláštne - pripadalo mi to stále to isté...
Atď atď...
A prečo to píšem? Že je to trápne a že moje argumenty sú postavené na hlavu?
Práve preto. Tu vôbec nejde o telenovely. Použila som ich len ako príklad.Podobná argumentácia za a proti s dôvodmi presne našitým na konkrétny prípad môže byť použitá na ľubovoľnú oblasť nášho života. Na Windows, cirkev, verejnoprávnosť štátnej televízie, Boha, Fica, maturity, interrupcie, Mojsejovcov, výchovu detí, Firefox, úroveň zdravotníctva, Euroústavu... Na všetky tie veľké a zásadné témy, s ktorými sa denne stretávam na blogoch a v diskusiách k nim. Každý je skalopevne presvedčený o vlastnej pravde a chce o ňu nezištne podeliť s ostatnými. Chápem to, veď je to napokon normálne.>
Prečo sa mi však občas zdá, že niektorí majú nástojčivé nutkanie svoju pravdu ostatným vnucovať?
