Keď som si to vynásobila, optimistický odhad bol hodina čakania. Mohla by som sa vyhovárať na to, že som sa ponáhľala domov navariť večeru, skontrolovať Viktorke domáce úlohy a potom ešte do roboty dorobiť osem spotov a vôbec by som neklamala, no priznám sa (však o mojej úchylke už dávno viete), že som sa ponáhľala domov aj kvôli tomu, že dnes končili Cigánky a zároveň začínala úplne nová telenovela.
Som však presvedčená, že mojou neúčasťou ste o nič neprišli. Ja bývam v dráme menom "rodičko" postrachom učiteľov a rodičov a keď následne opíšem deťom priebeh a hlavne moju rolu, ktorá nebýva žiadnym štekom, boja sa na ďalší deň ísť do školy. Pamätám sa, že na strednej škole u staršej dcéry som sa na jednom ZRPŠ pohádala s polovicou rodičov, ktorí lobovali za stužkovú v zahraničí. Na ďalšie už potom dcéra poslala radšej otca. Mimochodom - naša polovica triedy to vyhrala, a potom o druhej v noci na stužkovej som sa pod vplyvom zážitkov z kultúrneho programu v duchu pýtala, či by mi nebolo lepšie, keby sme to vtedy prehrali...
Spomínam si, že keď bol Jakub prvák, začalo sa uvažovať o zrušení klasifikácie známkami. Mali sme sa k tomu vyjadriť. Pani učiteľke sa toto novátorstvo veľmi nepozdávalo, 40 rokov v školstve je železná košeľa. Položila rečnícku otázku:
"No povedzte, je tu vôbec niekto taký, ktorý by chcel, aby deti nedostávali žiadne známky?"
Moje priznanie ju na tri sekundy vyviedlo z konceptu, ale statočne sa bránila:
"Tak mi teda povedzte, ako si vlastne predstavujete ich motiváciu."
Rodičia jej uznanlivo prikyvovali, ja som jej povedala:
"Pani učiteľka, to by ste mali vedieť hlavne vy. Ale ak neviete, tak vám pomôžem. Mojim deťom bolo napríklad jasné, že keď zvládnu písmenká, budú si sami môcť čítať všetky tie rozprávky a príbehy, ktoré som im čítala a množstvo tých, ktoré sme nestihli. Tešili sa na zemepis, pretože radi cestujeme a oni sa snažia dozvedieť o tých krajinách čo najviac. Zaujíma ich história a preto sa tešia na dejepis. A takto by sa dalo pokračovať ďalej."
Myslím, že som ju tým veľmi nepotešila a asi ani nepresvedčila, ale však na ZRPŠ som nechodila preto, aby som tam robila dobré skutky, ale aby som mala na prezenčke čiarku a prejavila tak svoj záujem združovať sa so školou a ostatnými rodičmi a priateľmi. Pretože prejaviť záujem sa niekedy cení viac ako len prosto sa o niečo zaujímať.
O dva roky nastali dobré časy. Barborka nastúpila do školy tiež a tak som sa vždy v tretej A zapísala, narýchlo prelistovala klasifikačný hárok a opýtala sa, či je ešte niečo dôležité na programe a kým sa začala pani učiteľka rozpamätúvať, ospravedlnila som sa, že musím bežať do prvej A. Tam som použila rovnaký scenár. Dobré časy sa pominuli, keď ma v ktorejsi triede zvolili do celoškolského výboru.
Na ZRPŠ či vlastne po novom ZRŠ (priatelia školy sa po revolúcii kamsi stratili) mi lezú na nervy dve veci. Prvou sú učiteľky, ktoré žalujú na deti a druhou rodičia, ktorí sa tam prišli vykecávať. Osobne si prácu učiteliek vážim, chodievam denne s Viktorkou do školy a keď to tam tak pozorujem, mám pocit, že ja by som musela niektoré decká pozabíjať. Ale veď práve preto nie som učiteľka. Ja sa tiež nesťažujem na to, že musím každý piatok nahrávať pozdravy jubilantom napísané na zdrapoch papiera plných pravopisných chýb typu "primi naše blahoželania od céri i sina a pozdravuje aj krsná" - no teda, sťažujem sa, ale nie pred tými, čo tie blahoželania nosia.
Vykecávajúci sa rodičia - to je kapitola sama o sebe. Na očiach im vidno, že nechcú počuť, aké sú Peťo, Mária, Emka či Dominik hlúpe a drzé decká, aj keď otázku kladú v tomto duchu so skromnosťou im vlastnou, ale chcú byť zo strany učiteľky ubezpečovaní o tom, že majú doma géniov. Oni učiteľku na oplátku uisťujú, že včera Peťo vedel deliť siedmimi, Mária odrapkala všetky vybrané slová po er a Emka s Dominikom napísali diktát bez jedinej chybičky a že teda dnešná dvojka je hlbokým nedorozumením.
Dala som si tú námahu a spočítala Viktorke známky v žiackej knižke. Má 120 jednotiek, dve 1/2, dve dvojky a dve 1*. Okrem toho jednu pochvalu a dve poznámky za zabudnutý zošit a domácu úlohu. Na tie poznámky mám síce svoj názor, ale veď ak myslíte - prečo nie. Asi je to dôležité pre rodičov, aby vedeli, po kom to ich dieťa je. Ja som si včera napríklad zabudla doma okuliare a prvé, čo som v robote urobila, bolo to, že som utekala pre ne domov, ale našťastie mi nikto poznámku nedal. Ale nie o tom som chcela. Len tak mi napadlo, že by som sa na rodičku aj tak nič nové nedozvedela. To, že mám geniálne dieťa, viem, tak ako to vedia rodičia Peťa, Márie, Emky, Dominiky, aj zvyšní dvadsiati.
Pani učiteľka, najprv som Vám svoje ospravedlnenie chcela napísať a poslať po Viktorke, ale nechcem ju stresovať. Pamätám si, ako v druhej triede Jakub doniesol poznámku:
"Žiak nemal domácu úlohu, nepriznal sa, ba tváril sa, že ju číta zo zošita. Prečo?"
A ja som popravde do žiackej odpovedala:
"Neviem, nebola som tam. Prečo ste sa ho nespýtali?"
S pocitom dobre vykonanej práce som išla spať a ráno poslala dieťa do školy. Ešte sme sa na tom bavili v robote, ale keď som prišla poobede pre Jakuba a videla pani učiteľku, moje hrdinstvo sa rozplynulo. V duchu som si vynadala do sadistických matiek a rozhodla sa žiacke knižky svojich detí podobnými bonmotmi neobohacovať.
Pani učiteľka, keď to tak zosumarizujem, vychádza mi to nasledovne: Vám som dnes ušetrila najmenej 10 minút času. Pretože som na ZRŠ nebola, s nikým som sa nepohádala. Navyše som neprišla ani o stošesťdesiatu druhú časť Cigánok a viem to, čo som vedela už od prvej - že si Salome vezme Sebastiana. Večer som stihla porobiť aj tie spoty, takže v robote budú spokojní. A okrem toho som sa tu pekne vykecala a pritom som nemusela žiadne vykecávanie počúvať. Takže spokojnosť na všetkých stranách.
Až teraz mi to došlo - veď ja sa vlastne ani ospravedlňovať nemusím.
